A znova sa ideme rýpať v egu:
Sme posadnutí dvoma predstavami: mať to, čo nemáme, napríklad materiálne statky, vzťahy, ľudí, peniaze alebo šťastie; a stať sa čímkoľvek, čím si myslíme, že sme sa ešte nestali, napríklad stať sa šťastným, pokojným, milujúcim, zdravým, úspešným a s dobrou kariérou alebo spoločenským uznaním a dobrým rodičom.
Ale akceptovať za pravdu čokoľvek z toho, čo vyhlasujeme za svoju identitu, má za výsledok len to, že sme kodependentní a nesmierne obmedzení.
To značí, že v skutočnosti nevieme, kto sme; nepoznáme náš skutočný účel/zmysel a nevieme, čo nás skutočne naplní.
Všimnite si, že za oboma predstavami spočíva jedna spoločná – že svet je miesto nedostatku, nedostatočnosti, chybnosti, z ktorého treba utekať do nejakého “Neba”. Vlastne si celkom megalomansky myslíme, že ak nemáme, náš BOH urobil chybu, pretože nám to nedal. Už nám nepríde na um, že asi si tým niečo myslel, keď nám to nedal… Takisto keď posudzujeme iných ľudí, vlastne tým hovoríme, že náš BOH vypustil zo svojich rúk nepodarky a keďže on si nevedel predstaviť, ako by taký “podarok” mal vyzerať a my to vieme, tak tých ľudí napravíme podľa toho, ako by ich bol stvoril, keby nebol až taký babrák… 🙂
Je zvláštne, že sa náboženstvá na to takto nepozerajú. Skúmajú vždy vzťah tých druhých k ich Bohu, ale nikdy nie svoj vlastný.
Keď podľahneme predstave “nedostatkovosti”, spúšťa u nás nutkanie deliť (teda vzďaľovať sa od toho, čomu ja hovorím “zvyšok z nás”, iní tomu hovoria Boh, anjeli či čokoládová torta) a v rámci toho delenia sa ešte diferencovať od ostatných a potom ich diferencovať navzájom a deliť, deliť, pitvať, pitvať… Ako chronický pitvateľ môžem potvrdiť, že cesta späť zo separácie je poriadna fuška.
Moju naštartoval celkom jednoduchý sen. Snívalo sa mi, že niekto na niekoho zaútočil a ja som tej obeti pomohla. Ležala na zemi a ja som jej podala ruku, že jej pomôžem vstať. Pozrela sa na mňa a chvíľku som sa videla aj jej očami – za mnou slnko, ja v svetlom a blondínka, takže moje obrysy akoby sa rozpúšťali v svetle, moja ruka napriahnutá k nej nadol…
“Kto si?” spýtala sa ma bez dychu.
A ja som sa usmiala, v sebe som cítila absolútny pokoj a vravím:
“No, niekto už len budem.”
🙂 V tom okamihu nebolo nič také nezaujímavé, ako kto som ja. Alebo či nejaké “ja” skutočne existuje. Dôležitý bol len okamih a že sa vyriešil tak, že nedošlo k zbytočnému násiliu. Bola som len prostredník, na mojom mieste mohol stáť ktokoľvek iný a keby tam stál, má rovnakú svätožiaru.
A odvtedy viem, čo ma skutočne napĺňa – keď necítim potrebu zasahovať/meniť/činiť. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor