Našla som citát Carol Lookovej, ktorý popisuje
presvedčenia, čo nám bránia zhmotniť svoje túžby, a obsahuje aj návod, ako sa s nimi vysporiadať (ale vyžaduje si bosorácku dávku pozornosti 😉 ):
Môžete na sebe spozorovať postoje, ktoré nevedú k hojnosti, alebo jej priamo stoja v ceste: presvedčenie o nedostatku, chudobe, nehodnosti, nevyhovovaní. Vyžarujú energiu typu “vyhrávajú vždy tí druhí” alebo “prečo sa snažiť, mne to aj tak nezaberie/nezafunguje/nepôjde”.
Keď zistíte, kde v živote máte tieto presvedčenia, môžete ich nahradiť presvedčeniami, ktoré k hojnosti povedú:
- “Veci sa vždy vyvíjajú k lepšiemu…”
- “Život sa o mňa doteraz vždy nejako postaral…”
- “To som zvedavý(á), čo si Univerzum na mňa tentokrát pripravilo…”
- “Veci sa dejú z nejakého vyššieho a rozumného dôvodu, ktorý zatiaľ ešte nepoznám…”
Mne pomohol najmä ten posledný postoj – dôvera v hlbší zmysel toho, čo sa deje, aj keď sa mi to možno práve nepáči… a striehnuť na moment, kedy to budem vedieť zvrtnúť v svoj prospech 😉 . Náročné na pozornosť a zaťatosť, ale veď aj tak nemám nič lepšie na práci, tak čo už? 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Čiže ak to chápem správne, tak moje nevhodné presvedčenia (ktoré mám zakódované hlboko v sebe, čiže konám podľa nich keď “frčím” na autopilota) sú vlastne odpor, ktorý vytváram. Nesúhlas s tým po čom túžim, pretože hlboko vnútri si myslím/cítim/verím, že si to nezaslúžim, nemám na to atď… Ale – potom je odpor aj to, že CHCEM niečo iné (zhmotňujem) ako sa v skutočnosti deje/ako mám predpísané v “osude”/ alebo kam ma vedie “vyššie Ja”, ktoré je oooooveľa múdrejše a oveľa lepšie vie, čo sa mám danou situáciou naučiť (môžete si doplniť to čo je podľa Vás platné). Keby som svoju budúcnosť poznala, mala by som to jednoduchšie – ale tak to samozrejme nie je – veď najlepšie sa učím keď si narazím “držku”, zabolí to, a ja už rovnakú chybu neurobím (možno :-), sem tam ma musí ovaliť riadny “budzogáň”, aby som pochopila). Preto sa pýtam – je zhmotňovanie tiež odpor?
Páči sa miPáči sa mi
len tak naokraj toto ” najlepšie sa učím keď si narazím “držku” ” je tiez podla mna nevhodne presvedcenie….uvedom si o co vlastne ziadas…o padnutie na papulu a bolest….
Páči sa miPáči sa mi
Máš pravdu – pre mňa sú zážitky spojené s emóciami. Negatívne odmietam – tie si najlepšie zapamätám. Ono upozornenia prichádzajú postupne – najskôr je to len slabučké “ťuk”, potom silnejšie a pokiaľ nepochopím príde “budzogáň”. Som človek lenivý, nechce sa mi meniť svoj zabehnutý spôsob života(pretože je to tak jednoduchšie), až bolesť ma prinúti zamyslieť sa. Nehovorím, že je to správne. Preto analyzujem, vraciam sa späť, pozorujem a snažím sa zmeniť, aby nemusela prichádzať bolesť ako učiteľ, aby som sa učila už z maličkého náznaku – preto som aj tu (na Eprakone:-) ).
Páči sa miPáči sa mi
ja sa najlepsie ucim ked sa citim prijemne, ked mi je jasne vysvetlene co sa mam naucit a ako to mozem urobit, ked si verim ze to zvladnem….padanie na drzku mi v dovere v svoje schopnosti az tak velmi nepomaha.
Páči sa miPáči sa mi
a to ja som clovek lenivy to mas odkial?
Páči sa miPáči sa mi
ved si predstav ze by si takymto sposobom ucil nejake dieta alebo zviera. ked sa pomyli tuk, ked sa pomyli znova, silnejsi tuk a ked zasa, tak ovalenie budzoganom. Fakt veris ze by si ho takymto sposobom nieco naucil? A keby aj ano, si si isty ze by to naozaj bolo nieco co by aj potrebovalo vediet? Za tu cenu? Slon sa nauci spravit stojku ale on sam ju nechce vediet urobit, preto je nutne ho donutit. Neznamena to ze je lenivy, ale len to ze stojka ho vobec nezaujima.
Páči sa miPáči sa mi
Pozri – ja nehovorím, že je to správne. Ale deje sa to. Nemám vysvetlenie prečo to tak je, ale hľadám ho, snažím sa dostať do rovnováhy a menej bolestivých skúseností (neznamená, že také nie sú). Nezovšeobecňujem, neberiem to ako pravidlo platné vo výchove kohokoľvek. To že by výchova mala vyzerať podľa správnosti tak alebo onak, neznamená, že ju všetci tak praktikujú. V mojom, možno ojedinelom, prípade je to tak ako to je. Len konštatujem, ako to vnímam. Zmeny začnem robiť až keď som donútená. Preto výraz “lenivá”.
Ale späť k pôvodnej otázke – je zhmotňovanie odpor?
Páči sa miPáči sa mi
ja som nepochopila povodnu otazku, ale myslim ze sa ti to deje takto preto, lebo vlastne o to sama ziadas. Aspon podla toho co pises.
Páči sa miPáči sa mi
Podvedome zhmotňujem, že sa naučím len bolesťou. Preto si nevšímam/neprikladám dôležitosť iným formám výuky. Fakt mám niekedy pocit ako by ma vypustili z cirkusu, a ja sa bojím vyjsť z klietky do voľnej prírody (to bola metafora 🙂 ) Ďakujem Matrioshka, myslím, že si pomohla nájsť ďalšie moje nevhodné presvedčenie…
Páči sa miPáči sa mi
Mirka, odpor je odpor a zhmotňovanie je zhmotňovanie 🙂
Ak vnútorne túžim po odpore (program, ktorý si programujem sám) , zhmotňujem odpor, ak túžim po harmónii, zhmotňujem harmóniu.
Zhmotňovanie = zákon príťažlivosti.
Sú to frekvencie – vlnenia, navzájom súznejúce a preto sa ocitajú v spoločných “situáciach”.
Ak potrebuješ padať na nos, niekde niečo v tvojom vnútornom nastavení možno verí, že ľahko nadobudnutá skúsenosť nie je dosť dobrá, zaslúžená, poctivá, pekná, hodnotná…teraz To už len to nájsť a preprogramovať, alebo nechať tak…aj jedno aj druhé môže byť zaujímavý a dobrodružný zážitok/skúsenosť 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…niečo k tej výchove ( zvieratkovskej :o)), keď to Matrioshka načala,
keď chceš dajme tomu psíka niečo naučiť, môžeš ísť dvomi cestami – cestou trestu, alebo cestou odmeny. Obidvomi môžeš dosiahnuť ciel, ale !!!, keď budeš postupovať cestou trestu, výsledkom bude zlomený, smutný tvor ( niekedy aj agresívny ), naproti tomu pri tej druhej radostný zver, tešiaci sa na to , čo nové sa zas budeme učiť.
A je tu ešte ďalší faktor, každý tvor si postupne zvyká na stimul ( aj na tú bitku ) a prestáva reagovať, stimul treba znásobiť a nastáva problém – odmeny a to dobré sa dá znásobovať takmer donekonečna, kdežto pri trestaní sa zákonite dostaneš do bodu, keď už to viac nejde, lebo by si ho musela zabiť .
Tým nechcem povedať , že to “po papuli ” je apriori nesprávne, ale nemôže to byť jediná cesta, naopak malo by to byť veľmi zriedkavé a presne cielené a dávkované.
Takže moja rada znie : nečakaj, až padneš na nos, ale dopraj si za každý pozitívny krôčik malú odmenu…..alebo si nájdi šikovného výcvikára :o)))))))
P.S. poznámka pre Sun – hore napísané u mačiek neplatí, tie zásadne cvičia s ľudmi :o))))))
Páči sa miPáči sa mi
Iskra – išlo mi to, či sa tieto dva termíny nejakým význanovým spôsobom neprekrývajú. Prečo zhmotňujeme (myslím zhmotňovanie vedomé, nie to sme rozoberali hore. Inak – ďakujem všetkým, aj Tebe aj Jool 🙂 )? Chceme zmeniť to čo JE? Prečo? Nesúhlasíme s tým? Chceme to inak? Nesúhlas = odpor, nie?
Aj keď je zhmtňovanie podmienené/ovplyvnené zákonom príťažlivosti, stále je vo mne otázka čo je podmienené tým, že vôbec chceme zhmotňovať.
Páči sa miPáči sa mi
Mirka, máš nejaký konkrétny príklad, aby som tomu lepšie porozumel, čo konkrétne myslíš?
Páči sa miPáči sa mi
Príklad, dobre skúsim konkrétnejšie. Jeden z mojich silných zážitkov bola smrť môjho otca. Bol to šok keď sme sa dozvedeli, že má rakovinu (prostaty s metastázami v kostiach, IV. stupeň, dávali mu dva týždne), ale nevzdávali sme sa. Ja ako hlavný pozitívne naladený člen rodiny(asi to tak neznie podľa mojich slov, ale skutočne to u nás tak je, svoje depky si riešim sama v sebe, alebo sem-tam tu 🙂 ) som preštudovala hory doly, a začali sme alterantívnu liečbu (od detoxikácií šťavami, podporné doplnky stravy, biorezonanciu, cez pozitívne myslenie, všetko čo môj dosť materialisticky založený otec dovolil a bol schopný prijať. Vydržal necelý rok, čo doktori považovali za malý zázrak, každopádne skončilo to operáciou na uvoľnenie metastáz, ktoré tlačili na miechu a otec ochrnul. V obrovských bolestiach sa trápil necelý týždeň, nakoniec už nevládal jesť a zomrel na silnú anémiu s následkom zástavy srdca. Nejdem riešiť prečo mi zhmotňovanie nevyšlo (dôvody) – zatiaľ som sa zmierila s odpoveďou, že to tak malo byť, že Univerzum/Boh/hocičo bolo silnejšie ako ja a vedelo lepšie čo je pre mňa dobré. Nakoniec malo to obrovský dopad na môj život, otočil sa hore nohami a začala som riešiť – svoj zdravotný stav (nad ktorým som dlho zatvárala oči), svoj pohľad na svet, svoje zmýšľanie, jednoducho všetko. V podstate mi svojou smrťou zachránil život. Čo všetko v mojom osude môžem zmeniť? Aká veľká je moja slobodná voľa? Nie je chcem – len prejavom ega, ktoré nie je spokojné s tým, alebo tamtým?
Keď tak nad tým uvažujem snažím sa dostať k podstate/dôvodu celého zhmotňovania. Prečo to robíme. Podľa mňa zhmotňujem, pretože nie som spokojná s tým čo sa deje, chcem to zmeniť. Ale ja neviem, či takýmto zásahom (ak by sa mi zhmotňovanie podarilo) nestrhnem kormidlo svojho osudu nesprávnym smerom. V mojom prípade to takto všetko malo byť, akoby sme postupovali podľa nejakého scenára. Teraz viem, že to bolo správne. I keď je otázka či som mu (otcovi) vlastne len nepredlžovala utrpenie svojou snahou, aby tu bol s nami čo najdlhšie (čo je pekný egoizmus, sebeckosť). Kde je hranica chcem= ako produkt mojej duše/slobodnej vôle/mojej pravej podstaty, chcem= ako produkt ega?
Páči sa miPáči sa mi
Mirka,
píšeš “či takýmto zásahom (ak by sa mi zhmotňovanie podarilo) nestrhnem kormidlo svojho osudu nesprávnym smerom”. Tak po prvé – neexistuje nesprávny smer. Jediný, kto udáva smer, si ty sama. Je to ako taký obrovský tieňový tanec. Akokoľvek sa ty pohneš, taký tieň ti Univerzum vyrobí. Univerzum má tých tieňov k dispozícii nekonečne veľa – pre každý tvoj možný pohyb má jeden tieň. (Alebo aj dva; nepočítala som ich. 😉 ) Univerzum pre teba nemá preddefinovaný plán, do ktorého ťa za každú cenu potrebuje natesnať… Hovorí sa tomu “slobodná vôľa”. Univerzum ťa má na to, aby si čelila situáciám, robila rozhodnutia, hýbala sa, interagovala s hmotou – aby sa Univerzum prostredníctvom teba dozvedalo, čoho všetkého je schopné. 🙂 Zmysel života a la Suníčko. 😛
Takže čokoľvek zhmotníš – či je to správne alebo nie, to vieš ty sama podľa toho, ako sa to cíti počas zhmotňovania a potom, keď sa to podarí. Pre Univerzum je to ďalšia úspešná lekcia, pretože istá zostava talentov, schopností, zručností a presvedčení (=”Mirka”) práve niečo urobila a vyšlo jej to. A keďže Mirka je súčasť Univerza, vyšlo to Univerzu. Možno to má dopady do iných zostáv talentov atď…. no a? Tak sa Univerzum prepočíta do novej podoby. A Univerzum sa dozvie, aké je to, fungovať v novej, prepočítanej podobe. 🙂
Keby čosi bolo skutočne proti záujmu Univerza (aj Univerzum má záujem, ale ešte som nezistila, aký presne), dá ti to počas zhmotňovania vedieť a ak sa napriek tomu rozhodneš pokračovať, nechá ti to vyžrať. 🙂 Kauzalita ad absurdum. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ako sa dozviem, že je to či ono proti záujmom Univerza?
Páči sa miPáči sa mi
Budeš to cítiť. Keď mi umieral otec, 45 minút som ho silou vôle a NLP držala nažive a nútila dýchať. A potom, akoby sa niečo z neho dotklo niečoho vo mne a poslalo mi pocit, že už stačilo, že už je unavený a nechce vydržať… Neboj sa, budeš to vedieť veľmi presne. Prestane sa cítiť dobre to, o čo sa snažíš.
Páči sa miPáči sa mi
🙂
Páči sa miPáči sa mi
Môj Tata zomrel na rakovinu lymfatického systému a následné metastázy cca. pred 6 rokmi. Detto vyše 1,5 roka bojoval boj svojho života napriek prognózam lekárov a nikdy pred tým som ho takto bojovať nevidel…v tomto živote 🙂 Bol istý čas, keď som si veľa vyčítal, podobne ako ty Mirka, ale dnes viem, že to všetko bola obrovská služba jedného z mojich najbližších, pre veľa ľudí zúčastnených na jeho konečnej púti v tomto mojom sne.
Ako už spomínala Sun, pre mňa neexistujú nesprávne rozhodnutia, len niekdy mi trvá dlhšie, kým vo svojich skúsenostiach nájdem zmysel a poučenie. Ja som sa od tejto skúsenosti okrem iného naučil, že môjho Otca (nie len toho fyzického) milujem. Niekde v hĺbke môjho JA to bolo vždy napísané veľkým písmom, len navonok to medzi nami dosť často škrípalo…hlavne v posledných rokoch jeho života. Spoznal som túto moju pravdu o mojom vzťahu k nemu síce až po jeho odchode, ale SPOZNAL som ju – spomenul som si. Vďaka tomuto zážitku, som spoznal obrovskú a veľmi rýchlu silu odpustenia, čo bol asi jeden z hlavných nakopávačov v mojej súčasnej púti….a za tento dar Ti Otec veľmi pekne ďakujem 🙂
…hotové To vraj je, keď už človek nepotrebuje nič meniť/zhmotňovať navyše, ale kvôli tomu tu nie som. To som mohol kľudne svojou pozornosťou zostať v jemnej hmote 😛 Ja chcem vedieť aké to je, keď si na tú jemnú hmotu opäť spomeniem a vlastným vývojom sa tam “previbrujem” naspäť 😆 a veľké finále bude, keď splyniem opäť so svojím Zdrojom, alebo aj nie, kto vie? Veď jediné čo je pre mňa teraz dôležité je:
kde Som teraz?
Kto/Čo som Teraz?
Ako Sa teraz cítim?
…a ak sa necítim dobre, ako zmením svoje vnímanie, aby som sa dobre cítil?
…a v tomto vidím aj zmysel zhmotňovania – zmena vnímania. To že sa popri tom predo mnou objavujú nejaké predmety, alebo miznú, či menia tvar, je pre mňa len také divadielko, aby som tomu ľahšie pochopil 😆 …samozrejme sa tomu veľmi teším (keď sa mi podarí niečo zhmotniť), ako malé dieťa, keď dostane lízatko 🙂
Veľmi sa mi páči ako o tom hovorí Bashar a to jeho “okolnosti nie sú dôležité, iba stav bytia je dôležitý” (circumstances don’t matter only state of being matters)…nech už to znamená čokoľvek 😀
Páči sa miPáči sa mi
K tým postojom :
-život sa o mňa vždy dajako postaral……nuž , to je fakt, musím uznať
-to som zvedavý, čo si na mňa tentokrát Univerzum pripravilo….je to celkom dobrá cesta, ako zlú situáciu, ťažkú výzvu a pod. cez iróniu a humor dostať do polohy v ktorej sa budem cítiť lepšie = budem uvoľnenejší a zvýšim tak šancu na úspech…dobre, beriem
-veci sa dejú z dajakého vyššieho princípu, ktorému zatiaľ nerozumiem…..áno, je to až liečivo upokojujúce
-veci sa vždy vyvíjajú k lepšiemu ….tak tu cítim veľký problém…nech robím , čo robím, tu mi stále naskakuje , že : optimista je len zle informovaný pesimista :o)))))
Páči sa miPáči sa mi
Jool, ak musíš niečo uznať, znamená to že to naozaj chceš? 😛
….alebo pesimista je len zle informovaný optimista…je to ako s tým poloplným a poloprázdnym pohárom…zdanlivý paradox, ale pri tom nie je 😉
Páči sa miPáči sa mi
…áno, je to stále o tom, ako je tá výhybka v nás nastavená….asi to bude tým , že ani môj “výcvik” neprebehol práve optimálnym spôsobom….a keď si predstavíš výhybku, je tám taká páka na jej prehodenie a na jej konci vééééľke závažie….ale posilujem :o)))
Páči sa miPáči sa mi
cvičenie vraj robí majstra, tak som zvedavý, lebo aj ja som začal pred istým časom so “smiešnymi pohybmi”, tak uvidíme aké to bude, až budeme majstri
…kto bude prvý, dá vedieť tomu druhému 😆
Páči sa miPáči sa mi
Jool a keby si si to postavil trochu realnejsie: nie vzdy sa veci vyvijaju k lepsiemu, ale je to minimalne sinusoida. Raz hore raz dole. Ked to pojde dolu, je len otazkou casu, kedy sa zas otoci hore. Naco sa lamat nasilu? Popripade, ked chces nieco zhmotnit, tak ja (tiez by som mala problem s tym vzdy to ide k lepsiemu 🙂 ) by som si to otocila pre seba asi takto: Nie vzdy to ide k lepsiemu, ale teraz v tomto pripade to pojde k lepsiemu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😀 Pre mňa sa veci VŽDY vyvíjajú k lepšiemu. Každú sekundu som k tomu lepšiemu o sekundu bližšie. Až sa tam dostanem, to bude paráda! Okamih, kedy sa už nič nemôže pokaziť… a všetci ti môžu fúkať práškový cukor… alebo trebárs aj kryštálový, komu už na tom záleží… 😛
A dovtedy to aspoň nie je nuda. Nebesá, traste sa, prichádzam!
Páči sa miPáči sa mi
…môj pesimizmus samozrejme nie je nič, na čo by som bol hrdý, je to vlastne len reakcia , ktorá vznikla v čase, keď ten surfing nadol sinusoidou skôr pripomínal pád do studne, tiež za tým môže byť málo trpezlivosti, keď zmysel nášho poučenia , ako povedal Iskra, leží niekde, kam zdanlivo nedovidíme ( zatiaľ ), a tiež je za tým aj akýsi strach a obrana …žeby pred sklamaním z neuskutočneného? Skrátka je to niečo ako zlozvyk., ktorého sa snažím zbaviť. A preto sa ( aj keď stále s maskou pesimistu ) nesmierne rád pohybujem v optimisticky naladenom prostredí – cítim, že mi to prospieva aj keď mi takýto postoj (pesimisticky uvažujúc) zaváňa parazitizmom ( na druhú stranu si optimisticky hovorím, že z prítomných optimistov predsa týmto neubudne )….takže vidíš ako bojujem ?…:o)))
Páči sa miPáči sa mi
helar
nič také …narodíš sa znovu 😀 😛
Páči sa miPáči sa mi
Nebesá traste sa, …škoda,že som túto formulku neovládal predvčerom, keď som ovešaný lanami a karabínami vertikálne “kráčal” na 20-metrový dub. No, čo ti poviem , triasli sa a poriadne – ale moje kolená….každopádne nuda nebola :o)))
Páči sa miPáči sa mi