Eprakone – ezoterika a spiritualita

“V živote bojovníka je absolútne bežné byť smutný bez zjavného dôvodu. Vidiaci hovoria, že svetelné vajíčko ako energtické pole vycíti svoju konečnosť zakaždým, keď sa prelomia hranice poznaného. Už len záblesk večnosti mimo nášho kokónu stačí na to, aby rozhodil bezpečie našej predstavy o svete. Výsledná melanchólia je niekedy taká intenzívna, že dokáže viesť k smrti. Najlepší spôsob, ako sa tejto melanchólie zbaviť, je uťahovať si z nej.

Niet ničoho osamelejšieho ako večnosť. A nič pre nás nie je ubezpečujúcejšie ako byť človekom. To je vskutku druhé protirečenie – ako dokáže človek udržať hranice svojho človečenstva a napriek tomu veselo a cielene prenikať do absolútnej osamelosti večnosti? Keď vyriešiš túto hádanku, si pripravený na definitívnu cestu.” — don Juan Matus

Toto nahrala pred chvíľou jedna známa do jednej z castanedovských skupín. Ako som to čítala, mala som dva “otrasy” – po prvé, uvedomila som si príčinu svojej vlastnej melanchólie a toho obrovského ťahu Smrti, ktorému už pomaly nedokážem vzdorovať.

Ale čo bolo oveľa drsnejšie, bolo to s tou večnosťou… Raz som sa tam dostala s Gabrielom. Vtedy som chytila takú paniku, že som v tom okamihu zdrhala. Potom sme sa tam po čase odvážili znova – a teraz som to ustála. Môj obraz večnosti je fialovo-striebristo-zlatistý – breh mora, temné masívne skaly po stranách, pláž z okrúhliakov a nekonečná, slabo sčerená fialová hladina… končiaca v ružovo-fialovom zlatistom opare. Miesto, kde som totálne stratila nervy. Tak osamelá ako tam som sa ešte nikdy necítila. S Gabrielom za mojím chrbtom. 😦

Potom ma tam vzal Otec. Viem, že ma ponúkal, aby som vliezla do vody, ale ja som sa zdráhala čo len členky omočiť. Cez deň sa mi to rozležalo v hlavinke a tak som večer nabehla na breh sama a vošla som do vody. Išla som tak ďaleko, až mi už zalievala nos a ústa. Povedala som si, že to je mimofyzická realita a mám v nej kontrolu a budem vedieť dýchať aj pod vodou, tak som sa ponorila a šla som ďalej – do sveta bez farieb, bez tvarov, bez predmetov, všade len prítmie a tlak, ako keby sa vonkajšie prostredie pokúšalo asimilovať ma…

Potom som mala asi týždeň pauzu, než sa mi prestali klepať kolená, a skúsila som znova, pretože Otec nástojil, že by som si mala trúfnuť do Večnosti. A tak som si trúfla ešte raz. Tentokrát som bola oveľa múdrejšia a miesto ponárania sa som začala plávať, potom som sa unavila a došlo mi, že ale veď som labuť tak čo sa nepremením? Premenila som sa a pádlovala som tými svojimi drobnými labkami o dušu, až už nikde nebolo vidno breh alebo skaly alebo čokoľvek iné… Vznášala som sa na hladine a okolo mňa bolo všetko rovnaké a končilo to v striebristej hmle… Nijaký cieľ, nijaký smer, nijaká perspektíva.

A neviem sa vrátiť domov. Nie bez pomoci.

Neskôr mi Gabriel povedal, že vo Večnosti nemám čo hľadať a to, že som sa tam hrabala, bol len môj exhibicionizmus. Nepýtala som sa ho, prečo ma tam teda Otec posielal, keď tam nemám čo hľadať – uprednostnila som nenaštvať sa.

Ale ten pocit, keď ste sa totálne stratili a už ani neviete, kto ste, pretože nikde niet ničoho, čo by vás aspoň čiastočne odrážalo… Ľudia, veď ja som tam na tom mori nedokázala zistiť ani len to, čo som…