“Áno, prijímam ťa”

Z knižky Begin With Yes od Paula S. Boyntona:

Keď cítiš, ako sa v tebe začína zdvíhať napätie, začínaš sa odťahovať a cítiš sa ohrozený, spomeň si, že máš dary, ktoré môžeš zdieľať, a zašepkaj “áno”. Potom sa nadýchni, usmej a zašepkaj “áno” znova. Opakuj tak dlho, kým nepocítiš, ako sa pocit napätia pri koreni žalúdka pomaly stráca. A potom zaspi s pokojnejším vedomím a uvoľneným úsmevom.

Veľmi často, keď sa dostaneme do akútneho stresu, venujeme všetku našu pozornosť práve tomuto stresu – a tomu, ako ho potlačiť. Tým stres ešte stupňujeme, pretože nielen máme strach z neznámej alebo nevypočitateľnej situácie, ale navyše na seba práve začíname klásť nerealistické nároky (“necítiť stres”). Zlyhanie je predprogramované.

Oveľa lepšie zapôsobí,a k dokážeme svoju pozornosť presmerovať zo stresu na našu ochotu nejako (hocijako) ho prestáť. Všimla som si na sebe, že pri strese sa začína moje telo “brániť” – svaly sa zatínajú, tuhnú a vytvárajú “exoskelet”, ktorý ma má ochrániť pred nepríjemným. Takto si moje telo vyrobilo niečo ako brnenie. Dopad bol, keď som sa dostala k neurologičke s neutíchajúcimi migrénami a ona vytiahla svoje gumové kladivko, aby skontrolovala reakciu môjho nervového systému – ľavé koleno ťuki-ťuk… nič. Ani sa nepohlo. Ako keby nebola udrela. 😦 Pravé koleno ťuki-ťuk… NIČ. Pravý lakeť ťuki-ťuk… NIČ. Zachránil to až ľavý lakeť, ktorý som nemala tak dokonale pod kontrolou a na ťuknutie sa aspoň slabo mykol…

S takýmto nastavením všetkému, čo nám do života prichádza ako “vlna príkoria”, kladieme odpor. Staviame sa tomu do cesty ako hrádza – “nie, nechceme!” A tlak za hrádzou sa stupňuje a stupňuje, až nakoniec hrádzu preborí a my si to aj tak odskáčeme…

Číňania na to majú “staň sa bolesťou bolesti”. Keď príkorie príde, plyň s ním. Nevzdoruj mu; nechaj ho cez seba tiecť. Keď príde zlá situácia, nestresuj a nevytváraj bariéru, ale ju nechaj cez seba čo najrýchlejšie prešplechnúť, aby si sa mohol čo najskôr znova postaviť na nohy.

Týka sa to nielen fyzickej bolesti, ale hlavne tej psychickej – strachu, zármutku, nevraživosti. Nestresujme sa nad situáciami, v ktorých ich cítime. Tie situácie tu sú, nič na nich nezmeníme, a sú len signál, že niekde pod povrchom v sebe máme ukrytú ranu, ktorá na ne reaguje. Miesto nepríjemnej situácie celkom dobre postačí usmiať sa, povedať “áno, prijímam ťa” a ísť sa potom pozrieť na to presvedčenie/predstavu, ktoré v nás vyvoláva reakciu. 🙂