Keď sa učíte plávať, tak nie tým, že o plávaní rozjímate, ale že vleziete do vody a začnete hrabať rukami a nohami. A rovnako je to s láskou – aká láska je, to zistíme, až keď milujeme. Nemá význam sedieť a v hlave si vykresľovať, aké by to bolo, keby to bolo – má zmysel otvoriť srdce, zhodiť zo seba strach z poranenia a začať milovať. Len tak, z plného srdca. Bez očakávania protihodnoty. Len z toho hecu, že to dokážeme.
Ľudia však robievajú pravý opak – keď dávajú, robia to preto, aby za to niečo v budúcnosti dostali. Milujú, aby boli milovaní. To nie je láska, ale výmenný obchod – niečo za niečo. Nevyžarujete lásku, nevysielate ju. Udeľujete ju. Rozhodujete, kto je jej hodný a kto nie. A sústavne sledujete, či ju daný človek opláca – a či v patričnej miere… Nemilujete; dožadujete sa niečoho, čo vám podľa vášho úsudku prináleží. Chcete.
To, čo vysielame, sa k nám vracia. Ak vysielame požiadavky na okolie, vrátia sa nám z okolia požiadavky na nás. Ak vysielame signál, že “nie každý je hoden”, musíme sa triasť, že pre niekoho budeme my tí “nehodní”. Ak do citov vstupujeme s týmto postojom, vnášame do lásky strach z nevyhovenia. Už to nie je o krásnom pocite z daného okamihu, ale o strate sebahodnoty, ak nás niekto nebude “chcieť”.
A viete, čo? Láska nie je o chcení. Nie je o predstavách a ich vnucovaní svojmu okoliu. Láska je o tom, že proti sebe máme jedinečnú bytosť so zmesou krásnych stránok i zvláštností a táto zmeska je nám natoľko cenná, že ju prijímame. Bez výhrad. Bez snahy zmeniť toho druhého.
A hlavne – nečakajte na svoju “veľkú lásku”. Čakanie vám zhmotňuje… čo? 🙂 Ďalšie čakanie. Ak chcete lásku, choďte von a začnite milovať a odierať si srdce, pretože aj to potrebujete na to, aby ste sa naučili vážiť si to skutočne podstatné, čo je často zbežnému pohľadu skryté. Kým vás niekto nepodvedie, neuvedomíte si, ako veľmi vám záleží na dôvere. Kým vám niekto nevpadne do chrbta a nepocítite tú bolesť, nebudete si dávať pozor na to, ako zaobchádzate vy s inými.
Nezabúdajte: láska je pocit, sexuálna žiadostivosť je pud. Ani jedno nie je dobré alebo zlé; oboje má svoje opodstatnenie. Nevhodné je zamieňať si ich. Lásku možno cítiť nielen k inému človeku, ale aj k sebe, k zvieratám, kvetom, k vôni jarného vzduchu, k idei… Sama som veľmi dlho bojovala s pojmom láska, pretože som ho väčšinou redukovala na vzťah medzi dvoma partnermi. Až kým som jedného dňa nezaľahla do vyhriatej trávy pri bazéne, nezahľadela sa do belasého neba, necítila vánok, nepočula drozda na čerešni a nevystúpila na okamih z času… Vtedy zo mňa akosi vyrazilo “milujem ťa, život”. Nie preto, že mi niečo dávaš. Preto, že si, aký si, že si v svojej podstate dokonalý a jediná nedokonalosť, ktorú vidno, spočíva v oku pozorovateľa, ktorý si robí predstavy, ako by taký život mal vyzerať, aby bol lepší ako toto…
Je to ľudská vlastnosť. Hľadáme to najlepšie, čoho sme schopní. Máme to v sebe ako motor. Kým sa tým necháme hnať, je všetko v poriadku – žijeme, robíme, testujeme svoje hranice a rastieme s poznaním.
Problém začína až vtedy, keď si urobíme predstavu a čakáme, až nám ju príde niekto naplniť a až nás vytiahne z tohto života, o ktorý vlastne nestojíme.
Viete, prečo? Lebo je to náš život – jediný, aký máme.
(Hehe, začala som to spracovávať ako preklad Osha. Po prvých vetách mi Osho šiel tak strašne na nervy, že som to prepísala na svoje postrehy. A teraz mám dojem, že som porečnila ako farár z kancla… 😉 Sorry. Myslím, že láska a ja si už asi nikdy nepotykáme. 😛 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre Dadka Zrušiť odpoveď