Ak poznáte niekoho, kto nástojí na tom, že bude deštruktívne diktovať emocionálne ovzdušie, je jasné – narazili ste na toxického človeka. Ak kvôli ich postoju trpíte a všetka vaša tolerancia, trpezlivosť, empatia, rady a pozornosť nezaberajú a oni sa ani trochu nestarajú, čo vám robia, spýtajte sa: “Potrebujem tohto človeka v svojom živote?”
Ak zo svojho okolia odstránite takýchto toxických ľudí, bude sa vám oveľa lepšie dýchať. Ak vám to okolnosti umožňujú, odíďte od takýchto ľudí. Keď už stačilo, buďte dôslední. To, že sa ich zbavíte, neznačí, že ich budete nenávidieť alebo im prajete len to najhoršie. Značí to len jedno – že vám záleží na tom, aby ste sa sami cítili v poriadku.
Nuž, škoda, že tam nebolo pridané riešenie, čo robiť, keď odísť nemôžete… 😦 Niekedy si vás takíto ľudia vyberú a prilepia sa na vás ako mucha na med. (Alebo ich máte v rodine a to už je potom totálne zakopané.) Lenže keď prišli, značí to, že niečo v našom správaní ich k nám pritiahlo. Kým toto “niečo” neodstránime, budú sa nás držať ako kliešť, lebo im naše správanie vyhovuje. Takže potrebujeme postupne meniť svoje správanie tak, aby sme zistili, kedy sa prestávajú cítiť dobre – a toho potom budeme produkovať viac a viac, až kým ich neodpudíme. Na tak dlho, kým nezmiznú. A potom sa môžeme vrátiť k starému spôsobu správania (ale radšej nie, pretože iný toxický “ksicht” už možno čaká za dverami).
Mňa to kedysi učil Gabriel. Mala som okolo seba osobu, ktorá ma v kuse vytáčala. Správala sa protivne a ja som na ňu reagovala vždy tým istým spôsobom, takže to vyzeralo ako uzavretý kruh. Vtedy pre mňa Gabriel vymyslel pár rolí s odlišnými reakciami a vždy som sa pri novom kontakte s tou osobou spýtala kyvadla, z ktorej roly budem reagovať. Niektoré som ani nedokázala nasimulovať – napríklad “trhovkyňa” mi bola taká cudzia, že mi Gabriel musel nadiktovať celú odpoveď, aby som bola schopná túto rolu použiť. Malo to viacero výhodných dopadov – prestala ma rozčuľovať situácia, lebo som v nej nevystupovala ako človek, ale len ako rola. Rozšírila som svoje možnosti správania a prestala som sa identifikovať len s jedným spôsobom reagovania. Myslím, že to bola lekcia v “respond, don’t react”… nereaguj na podnet, ale vytváraj podnet, na ktorý bude musieť reagovať ten druhý.
Za lekciu som vďačná, ale najvďačnejšia som, že ju zatiaľ nemusím opakovať. 😛











Povedz svoj názor