Včera som pozerala švédsky seriál Wallander. Nemám ho rada, je na mňa príliš pomalý a príliš trudnomyseľný (ja som skôr taký ten posledný akčný hrdina 😉 ), ale v minulom alebo predminulom dieli, ktorý som pozerala z dlhej chvíle (= “pri ktorom som spala z dlhej chvíle” 😛 ), som zbadala u hrdinu prejavy niečoho, čo som interpretovala ako Alzheimer. No a keď začal chodiť po doktoroch, tak som pozerala, čo mu to vlastne bude.
Takže už viem. Bol to Alzheimer. A ja som včera zažila tú najhnusnejšiu emocionálnu húsenkovú dráhu, akú si pamätám – snáď okrem tej anjelskej. Všetko potlačené a nespracované ohľadne Alzheimera sa vo mne rozbúrilo a prešplechlo na povrch. Časť filmu (veľkú časť filmu) som si odrevala na záchode, ponorená do spomienok a vlastných obáv. Viem, že som tomu riziku vystavená, ale obvykle sa ho snažím nerozoberať a nešpekulovať nad ním, aby som mu nedodávala silu. Moje podvedomie je však zjavne toho názoru, že tento prístup nie je ten najsprávnejší… a tak využilo príležitosť a natrelo mi to. Na centimeter vysoko. 😕
Ako som šla spať, snívalo sa mi. Tentokrát som ani na okamih nebola lucídna. Začalo to jednoducho – četovala som po internete s jednou ženou, ktorú poznám cez fejsbúk – s Jane Smith. Ona je pre mňa také “vzdorovité dieťa” 🙂 – na plné pľúca a pekne šťavnato vždy vykričí, čo si myslí. O svete, o iných i o sebe. Niekedy sú to len komentáre typu “fuuuuuuuck!”, kde vôbec neviete, o čo ide, ale páči sa mi jej svojbytnosť a dôslednosť. Je asi v mojom veku, tiež má nejaké zdravotné problémy a bolesti a sústavne visí na jointe. V živote sme nečetovali – až teraz v sne.
A ako si tak četujeme, odrazu som sa našla u nej doma na jej posteli, kde mala ona rozložený notebook a ťukala doňho. Vyvalili sme na seba oči a nejako sme sa pokúsili rozobrať to, čo sa práve deje. Všetko bolo nejaké podivné, za oknom vybuchla sopka, začali sa objavovať rôzni divní ľudia v rôznych divných a desivých situáciách. Nejako sme sa zhodli na tom, že došlo k trhline v našom časopriestore a všetky časopriestory sa začínajú vzájomne prelievať. A ona, skúsenejšia ako ja, vyhlásila, že treba ujsť.
Nevedela som, ako, ale Jane vedela lietať a tak ma vzala a leteli sme. Niekde za nami sa vynoril tyranosaurus a spídoval nám v pätách. Leteli sme pred ním, ale bolo to ťažké, lebo Jane musela vliecť ešte aj mňa a zle sa jej manévrovalo a kámo tyri tiež nebol z najpomalších… Postupne nás dobiehal.
Leteli sme nad cestou, čo mi vzdialene pripomenula starú hradskú pri Zlatých Moravciach. Bola mierne zvlnená a odrazu oproti nám letelo malé, jednomužné lietadielko s tým smiešne trojuholníkovým podvozkom a vrtuľou vpredu. Prechádzali cezeň akoby neónovobelasé blesky, celé srčalo a iskrilo. Jane vyhlásila, že doňho musíme vletieť, pretože to je portál a vezme nás do nášho časopriestoru.
No lenže so mnou ako záťažou sme sa netrafili a tyranosaurík nám už dýchal na päty. Jane letela ďalej a uhýbala mu. Prišlo nové lietadlo, zasa sme sa netrafili, potom prišlo ďalšie a do toho sme už takmer vleteli, ale v poslednej chvíli prestalo mať tie blesky a zmenilo sa len na číru hmotu – prepadlo do nášho časopriestoru a stratilo funkciu portálu. Aby nás nerozbilo, pustila ma Jane a sama odletela niekam nabok. Nevidela som, čo sa s ňou stalo, pretože nado mnou vyhúkol tyranosaurus, tak som vyskočila a utekala preč.
Tyranosaurus ma dobiehal. Odrazu cesta klesala do údolia a ja som si uvedomila, že ak sa schúlim a pokotúľam sa dolu kopcom, zrýchli ma to a možno mu ujdem. Ešte som v tom sne špekulovala, či je moja hmotnosť dostačujúca na potrebné zrýchlenie… Problém bol ale v tom, že rovnako ako v realite ani v sne nie som nijaký atlét a tak sa mi to, samozrejme, nepodarilo… Zobudila som sa.
Ako som sa zobudila, moja prvá myšlienka bola “no tak takto to fungovať nebude; musí existovať aj rozumnejší spôsob”. Celkom presne som si uvedomila, kto bola Jane (môj vlastný nagual) a kto bol tyranosaurus (Alzheimer). Ten prístup, čo som mala doteraz (zavrieť oči a popierať, v sne zdrhať a dúfať na nejaký “portál”), je síce prešpekulovaný a ezotericky vyšperkovaný, ale kotúľať sa dole kopcom s ním neviem. Musí existovať aj iná cesta.
Ešte včera som sa smiala, že som si neurobila nijaké novoročné predsavzatie. Nuž, dnes si jedno robím – aspoň raz týždenne tresčiu pečeň alebo sardinky v oleji. Niekde som čítala, že z mozgu vyplavujú to svinstvo, čo ho inak otrávi a pôsobí Alzheimera. Kedysi som ich poctivo jedla, ale mastné mi nechutí – no tak tento rok bude.
A poctivo si priznávam, že ešte stále mám strach. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor