Na fejsbúku som našla nejaký taoistický citát, počítam, že to bude od Sun Tzu:
“Sympatia voči nepriateľovi je v armáde nebezpečná. Najzáhubnejší je inštinkt zachovať nepriateľa, pretože jeho existencia je dôvodom pre vašu existenciu.”
(Sympathy for the enemy is dangerous in an army. Most perilous is the instinct to preserve the enemy because he justifies your existence.)
🙂 … Zasa mi to posúva do trochu iného svetla rôzne udalosti. Toľko vykríkame o egu niekoho iného – pretože to, že on ho má takové a makové, umožňuje nám nafukovať to naše ego a porovnávať ho s tým jeho… Keby on kašľal na ego, nemali by sme s čím porovnávať – a tak mu kašľať na ego neumožníme. Ako inak by sme mohli vyzerať ako spravodlivejší, keby sme si nenašli niekoho, koho môžeme prehlásiť za menej spravodlivého ako my? 🙂
Ktorýsi z komentujúcich okamžite zahlásil, že to platí aj vtedy, ak za “nepriateľ” dosadíme hnev, aroganciu, pýchu a chtíč.
No a v komentároch sa objavil ďalší, ktorý ma tak nejak “uvážlivo” rozosmial:
“Popierať nebezpečného a jedovatého hada nie je ani jedovaté, ani nebezpečné, ani ohrozenie nášho života, ale je to popieranie samotnej prírody.
Popierať nepriateľa je ohrozenie nášho života vo vojne, je to popieranie toho, že jeho túžba žiť je menšia ako tá naša.”
(To deny a dangerous and poisonous snake is neither poisonous, dangerous, nor a threat to ones life, is to deny nature itself.
To deny an enemy is a threat to ones life in war, is to deny that their desire to live us less than your own.)
Ak proste prestaneme nepriateľovi venovať pozornosť a začneme sa vyhýbať miestam, kde sme konfrontovaní s prejavmi nepriateľstva, jeho nepriateľstvo voči nám sa nemá do čoho zaprieť a neposilní jeho nenávisť. Rovnica jednoduchá. Prestane však toto nepriateľstvo existovať? Nie… len my mu prestaneme byť vystavení.
A to ma privádza k zisteniu z dnešného rána. Bola som nejaká otrávená, pretože včera na dni otvorených dverí v Centre som pozerala počas meditácie energiu a zbadala som, že na zemi medzi meditujúcimi sa vytvorili energetické “koľajnice” (od nohy k nohe). V priesečníku, kde sa koľajnice najviac prepletali, som videla čosi ako pentagram v dvojitom kruhu. Ambala, ktorá sedela pri meditke vedľa mňa, tiež vraj počas meditácie vnímala pentagram.
Potom, pri ďalšom cvičení, sme si ťahali náhodnú kartu z náhodnej kôpky. Vytiahla som si Zviera 666 a na obrázku bol pentagram (hore nohami, samozrejme). Nechcelo sa mi čítať v knižke, lebo to bolo písané nesmierne poeticky a rozvláčne, ale z hlavy mi to nešlo – najmä keď som potom pri náhodnom hrkaní hrkálkami dostala veľmi jasný obraz IVX alebo IXV (poradie si nepamätám a nevedela som ho zistiť, pretože obraz medzičasom už zmizol).
Zostalo to vo mne visieť, ale ráno pri zobúdzaní (snívalo sa mi, že sme sedeli na štrkovisku a čakali na niečo a Ambala vedľa mňa odrazu začala spievať, ja som sa pridala a potom sa k nám popridávala plná lúka ľudí a hulákali sme ako zmyslov zbavení “tonight… we are young… so let’s set the world on fire… we can burn brighter… than the sun”) sa mi 666 a pesnička poskladali a ja som si spomenula, ako som doviedla “domov” najprv Lucifera a potom Satana. Boli to moje úlohy, ktoré som si dala sama bez vedomia anjelov a pamätám sa, ako som ich tým Luciferom parádne vytočila; po Satana ma už poslal Otec sám. Bola som vtedy v zlom stave, rozvadená s anjelmi, večne som ich kritizovala, za čo ma oni kopli do zadku a ja som mala pocit, že mám naveky utrum. Tak som sa s rozžialeným srdcom rozhodla “skorigovať Otcove emocionálne vývrtky” 😉 a vláčila som im tam ksichta po ksichtovi a preberala som ich vinu na seba. Môj život bol aj tak v keli, tak som sa snažila v svojom svete opraviť čo najviac, než exnem.
A čo sa stalo? Ako som odviedla Satana domov, Peklo z môjho vnímania zmizlo. Celé videnie sveta, ktoré som mala postavené zvislo (hore Nebo, medzitým Očistec zvaný “život na Zemi” a pod tým Peklo) prestal byť zmiznutím Pekla zakotvený “dole” a prepočítal sa do vodorovného obrazu, kde všetko je rovnocenné a všetko tvorí súčasť jedného celku. Z môjho príbehu zmizli príkoria a obete a tresty a naschvály. Ešte aj teraz sa z času na čas dejú veci, ktoré sa mi nehodia alebo ktoré vyslovene bolia, ale už to nie je “to odteraz bude takto naveky”, pretože Peklo z môjho príbehu zmizlo – a tým aj to “utrpenie naveky”. Prestala som v problémoch vnímať len tú zlú stránku a vnímam ich už z viacerých uhlov pohľadu súčasne – aj z toho dobrého a aj z toho smiešneho. 🙂
Zmizlo preto Peklo naveky? Nie. Pretrváva v príbehoch iných ľudí – ale do toho môjho sa už nikdy nevráti. A preto je dnes Peklo o jeden ľudský príbeh slabšie a jedna časť “Satana” sa vrátila už domov.
Ak by sme v našom príbehu každý zbehli po toho svojho Satana a vrátili ho do Neba… “Peklo” by zmizlo naveky. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor