Pokračujem v čítaní The Voice of Knowledge of Miguela Ruiza, menovite kapitolu o emóciách – a začínam rozumieť. Napríklad som v 7. kapitole vylúštila, čo to voice of knowledge vlastne znamená. Prekladala som to pôvodne ako “hlas vedomostí” (štandardné ponímanie), neskôr “hlas toho, čo vieme” a asi pred dvoma týždňami som zistila, že to má celkom iný význam – vnútorný monológ. (Mám problém s týmito toltékmi, čo nemajú jednotnú terminológiu. Už ten svetonázor nie je nijaká prechádzka ružovou záhradou a ešte keď sa k tomu pridá  terminologická nejednotnosť, nikdy neviete, o čom práve točia… 😕 🙂 Dosť nariekania; hepi že som to nakoniec čekla. 🙂 )

“Prečo s nami ľudia zle zaobchádzajú? Pretože im dovoľujeme s nami zle zaobchádzať, pretože podľa nášho posúdenia veríme, že si zlé zaobchádzanie zaslúžime. Ale ak ideme viac do hĺbky, vidíme, že sami sebe ubližujeme oveľa častejšie ako ktokoľvek iný. Môžeme iných viniť z toho, že nám ubližujú, a vyhlasovať “vyrastal som ako dieťa, ktorému sa ubližovalo” a vieme si vymyslieť mnoho výhovoriek. Ale práve teraz, kto vám ubližuje? Ak priznáte pravdu, zistíte, že je to najčastejšie váš vlastný vnútorný monológ.”

Moja skúsenosť, stará asi deň: Niečo som robila v kuchyni a pozerala som sa cez záhradu na auto zaparkované na ulici za domom. Predtým som premýšľala o istej pracovnej situácii, kde som narazila na iracionálne správanie, a hľadala som preň pochopenie. A vtom sa mi v hlave spustil dialóg, v ktorom mi niekto začal hovoriť dosť útočné pindy o mne samej.

Moja prvá reakcia bola zastaviť to, potlačiť to. Vtom som si spomenula, že sú aj osvietenejšie spôsoby ako potláčanie, a vysvetlila som tomu útočnému hlasu v mojej hlave, že ho počujem a beriem na vedomie, ale práve teraz pindá na veci, ktoré sú celkom bezpredmetné. Že jeho pindy uvítam vždy, len nech sa držia niečoho, čo práve riešim, nie veci, ktorá je už za mnou.

A pindateľ v mojej hlave odrazu stíchol a spokojne zamliaskal. 🙂 Sami sme svojím najväčším nepriateľom – my, perfekcionisti. My, ktorí vieme lepšie ako Boh, ako by sme mali vyzerať. 😉 (Otec preminie. Alebo aj nie a chytí záchvat smiechu. Ešteže má taký fajný zmysel pre humor… Aj ja by som mala, keby som bola Boh. Vlastne… mám… Vlastne… čo na tom záleží. 😛 )