Odkedy som čítala Felixa Wolfa The Art of Navigation, cítim sa nejako lepšie vo vlastnej koži s nasledovaním rôznych udičiek. A dnes sa mi udička zapichla do papuľky spôsobom, že sa nedala prehliadnuť:

Pred pár dňami ma na fejsbúku požiadal o priateľstvo niekto celkom neznámy. Na jeho stránku som sa nemohla pozrieť, bola len pre priateľov, ale povedala som si, že sa zachovám tentokrát bezchybne a nehodím žiadosť do koša, ale prijmem (a asi hodím do koša neskôr 😉 ). Prijala som, ten človek začal lajkovať nejaké moje preposlané citáty ako divý a cítila som, že sa medzi nami vytvára nejaké energetické puto. Nijaké energetické putá som nechcela, tak som začala špekulovať nad zrušením priateľstva, ale než som sa k nemu dostala, prišlo mi upozornenie na niečo, čo dal na svojej stránke. Vyzeralo to ako pesnička, tak som zapla repráky a klikla na to.

Nuž… moja hudba to rozhodne nebola. Ale medzi prepisom textu piesne sú aj vysvetlivky o teórii tieňa od C. Junga – čo to je, ako s tým narábame a podobne. Dočítala som sa tam aj o tom, ako sa ľudia vysporadúvajú s vlastným tieňom:

• popierajú ho (nepripúšťajú, že nejaký majú)
• projekujú ho (premietajú ho do iných ľudí a tam ho riešia; to sú tie “zrkadlá”)
• prijmú ho
• transmutujú ho.

V tom okamihu sa mi v hlave spustila celá poplašná zvonkohra. Ja som sa dokopala do štádia prijímania (možno si spomeniete na to moje “aj to som ja”) a už som sa v ňom cítila dobre. Necítila som potrebu robiť so svojím tieňom viac.

Lenže takto časť mojej energie zostávala večne viazaná v tieni a nespracovaná.

Posledný bod je “transmutácia”. Pred časom Mark Cloudfoot velice rozoberal transmutáciu, ale vtedy som sa nechytala. Potrebovala som najprv počuť pieseň o tom, ako sa nejaký chripľavý pánko potýka so svojím tieňom. 🙂

Ide sa transmutovať. Na plné pecky. 🙂