Dnes som dostala správu, že tretí diel Voľného pádu, tentokrát s názvom Čierna mágia, je na svete. Ak sa mi podarí ho zajtra vyzdvihnúť, môžem v piatok alebo najneskôr v pondelok rozposielať. Kto ste si objednali, ozvem sa vám, doladíme cenu a posielanie a frčíme. Kto ste si neobjednali a chcete, tu je formulár na objednávanie.

A kto nemáte predchádzajúce diely, tu sa dá objednať Voľný pád samostatne a Nezastaneš na polceste samostatne. Akcia so zľavou pri objednaní Voľného pádu a Nezastaneš na polceste ešte platí do konca roka 2013. To preto, že možno niekomu budete chcieť nachystať darček pod stromček… 🙂

Alebo môžete využiť náš e-shop Cesta k sebe a objednať si knižku/y cezeň. A pokiaľ hľadáte námety na darčeky pod stromček, je tam toho viac… 🙂

No a teraz stručne k deju:

Jana Jović príde o dieťa a utečie pred svojím násilníckym partnerom na dedinu. Nájde si prácu u príbuzného v penzióne, ale prostredie ju neprijme a tak sa čoskoro ocitá v sieti intríg a nepochopiteľnej nevraživosti. Miestni ľudia ju obviňujú z čiernej mágie, stane sa obeťou série útokov na jej život a keď v penzióne v bazéne nájdu mŕtve telo, dobehne ju všetko to, pred čím sa tak úporne snažila uniknúť…

Okrem Jany Jović nájdete v knižke aj starých známych z predošlých príbehov – Milana Mokeša a jeho chlapcov. (Mihnú sa dejom, zarecitujú, zaspievajú, zatancujú a po tejto kultúrnej vložke sa postarajú o záverečné slovo. 😛 )

A aby to nebolo len také “obchodnícke” (hoci linky na ukážky nájdete na stránke s objednávkou), prikladám ešte jednu malú ochutnávku (krátenú):

Otvorila som oči. Kolesá hrkotali na koľajach, za oknom bola temná noc a v okennej tabuľke sa zrkadlila moja vlastná tvár.

Napriek tomu ten hnusný, desivý svet nezmizol. Videla som dva obrazy cez seba – v jednom bolo pusté, temné miesto plné bolesti, zúfalstva a hryzúcich príšer, v druhom bol život, ako som ho bežne poznala. Kým som nevnímala nič než ten, zdal sa mi často ťažký, smutný a nezáživný. Teraz, s tým druhým obrazom na pozadí, som si všimla, aké žiarivé farby má svetlo, akú hebkosť má plyšový povlak na sedadle, ako prenikavo vonia pomaranč, čo si šúpe niekto za mojím chrbtom… To tupé, nezáživné miesto sa náhle zmenilo na okamih plný krásy.

Sedela som, vnímala som oba obrazy cez seba a vedela som veľmi presne, že kráčam súčasne oboma svetmi – ale len v jednom sa vedome zdržiavam. Bol to nádherný pocit. Zvolila som si ten krajší svet.

Pocítila som hlboké uspokojenie a divokú radosť. Pocítila som hrdosť na to, že som to zvládla. Pocítila som lásku k tej časti zo mňa, ktorú som tak dlho neprijímala a ktorú som znova našla – azda v poslednej chvíli… Bola úžasná, bola vďačná a každým okamihom silnela. Ďakovala mi tým, že mi posielala v kuse pocity, o ktorých som už dávno zabudla, že existujú…

Znova som mala schopnosť cítiť.

Pomyslela som na svoje nenarodené dieťa. Už som necítila výčitky svedomia. Šla som cestou, ktorá neviedla k šťastnému koncu. Nikto nebol na vine. Urobila som, čo som mohla – ale nestačilo to. Nedorástla som tej situácii. Nikdy by som ju nebola dokázala ošetriť. Moje srdce nevedelo utiahnuť dva životy súčasne.

Ale nezomrela som a možno – ale skutočne len možno – jedného dňa moje srdce tie dva životy súčasne utiahne.

Rozhodne dostalo šancu.

Vlak zastal na mojej zastávke. Vystúpila som a zavolala som si taxík. Postávala som v mrazivom snehu pred opustenou stanicou a čakala, až príde. Potom som sa nechala odviezť k penziónu. Pozerala som na dve krajiny, ktoré sa mihali za oknom auta. Jedna z nich bola odpor-ná, ale už ma nedesila. Stratila nado mnou moc.

Taxík zabočil na parkovisko pred penziónom. Všimla som si, že tam stojí Mikiho nové auto. Zaplatila som taxikárovi a vystúpila som.

Dvere penziónu sa otvorili a Miki a Roli vybehli von.

“Si v poriadku, dievča?” vyhŕkol ustarane Miki. Vtom sa zháčil a zostal na mňa zarazene pozerať.

“Svietia jej oči,” povedal ticho Roli.

🙂 Ale zvyšok… nehnevajte sa, ten až v knižke! 🙂

Uložiť