Kedy potrebujeme byť zraniteľní (a zraňovaní)?

man-worryAko som sa dnes prehrýzala cez záplavu motivačných citátov a postrehov na fejsbúku, čosi v mojej hlave “doinkubovalo” a zasa viem o kúsok viac… Vyštartovalo to citátom Kurta Vonneguta “Sme to, čo sa tvárime, že sme, preto si musíme dať pozor, ako čo sa tvárime, že sme.” (We are what we pretend to be, so we must be careful about what we pretend to be.) To sa mi spojilo so sebarozvojovým sloganom “tvár sa, že to si, až sa tým nestaneš” (fake it till you make it) a nato v hlavinke hneď zablesklo “ksichti” a vynorila sa moja pochybnosť o platnosti jedného citátu. Na jednom diskusnom fóre mi Tina poskytla niekoľko otázok, ktoré mi pomohli rozobrať moje energetické prepojenia, ale tie sem nedám, pretože sú to jej otázky, nie moje 😉 … Ak bude chcieť, sama ich zverejní. Mne v každom prípade pomohli pozrieť sa na seba trochu drsnejšie, ako to obvykle robievam – a už sa to mlelo…

Keď sa rozhodneme niečo na sebe zmeniť, tak vlastne ideme cestou fake it till you make it – vytvoríme si predstavu o ideálnom fungovaní, pozháňame si k nej ideológiu a potom sa tak dlho rýpeme vo vlastnom vnútri, až sa nám podarí poprenastavovať presvedčenia do podoby, ktorá nám umožní skutočne a od srdca fungovať po novom.

Takže: cieľ na dosiahnutie -> zdôvodnenie (ideológia) -> fake it till you make it -> “made it”: sme zmenení! 😛

Fáza predstierania je potrebná – získavame počas nej zručnosti pre život po novom. A súčasne sa v nás bijú ešte staré a nové presvedčenia a vyštrngávajú si, kto z koho.

Čaro tkvie v tej poslednej, červenej šípke. 😉

Kým “fejkujeme” ;-P , tak vlastne naša vôľa a vnútorný monológ preberajú rolu našich presvedčení, pretože niektoré naše pôvodné presvedčenia potrebujeme kopnúť do rrrrrr…zadku a nahradiť ich. Vôľa a vnútorný monológ  sú produkty nášho vedomia a preto fungujú síce spoľahlivo, ale trochu spomalene. Napríklad vedci zistili, že pri spracovávaní zmyslových podnetov sa signál rozdvojí a jedna časť beží cez vedomie, kým druhá časť vedomie celkom obchádza (intuícia) a preto niečo, keď to dorazí do vedomia, už interpretujeme ako ohrozenie a niečo iné zas nie.

Takže sedkáme si, postretneme situáciu, ktorá si od nás vyžaduje reakciu po novom – a odrazu sa v nás bije emocionalita a osvietenosť, inštinkt a rozum. Podľa toho, akú silnú vôľu máme, zvíťazí jedno alebo druhé a my si buď vybudujeme ďalší kúsok osvieteneckého svalstva alebo zostávame aj naďalej barbari.

Čo to teda potrebujeme? Situácie.

No a v situáciách sú najčastejšie zamontovaní iní ľudia. Po našom terajšom “ksichti”. Potrebujeme ich. Je to celkom neezoterická “potreba”:  Testujú našu schopnosť uplatňovať nové presvedčenia. Testujú silu nášho osvieteneckého “svalstva”. Potrebujeme sa nimi zapodievať, potrebujeme s nimi zápasiť, potrebujeme ich spacifikovať, pretože počas týchto vnútorných bojov sa začína kryštalizovať naše nové presvedčenie. Nezažitá ideológia sú len pekné slová. Zažitá ideológia je už osobná skúsenosť, kus svalu navyše. Zakorenené presvedčenie, pretože je podložené vlastnou skúsenosťou.

A tak skutočne nie všetci ľudia sú len “zrkadlami”, ktoré nám umožňujú vnímať na sebe niečo, čo si nechceme/nevieme pripustiť. Niektorí majú aj inú rolu – sú naša skúšobná komisia, ktorá nás pustí cez skúšku ďalej, alebo nás vráti na opravný termín.

Jedného dňa zistíme, že sme na nich prestali reagovať. Už nás nerozčuľujú, už nám neubližujú. Už fungujeme po novom, s presvedčeniami, ktoré z nich robia len drobné rušenie na našej ceste. Ale aby sme sa dostali až sem, potrebovali sme si odskákať svoje tak dlho, až sme skúšobnej komisii predviedli, ako bravúrne a ľavou zadnou nám to ide. A ksichti z nášho života zmiznú, pretože v ňom už stratili opodstatnenie. 🙂

Ja sama ešte fejkujem. Nepáči sa mi to, ale po tomto poznaní som sa pozrela spätne na veci, ktoré už fejkovať nemusím – a ostalo mi dobre. 🙂 Niekedy aj pohľad dozadu stavia na nohy.

Takže: môžete spávať bez nočných môr. Nie každý ksicht na vašej ceste je zrkadlom vás samých. Niektorých ste si tam nanominovali, pretože ich potrebujete na to, aby ste sa naučili zručnosti pre život po novom. Nie sú ksichti, ale sparringpartneri. S výzorom ksichtov. 😉

 

 

5 thoughts on “Kedy potrebujeme byť zraniteľní (a zraňovaní)?

  1. Ano, tak chapem aj ja analyzu zrkadiel. Mozem ich vtedy riesit, ked na situaciu reagujem, ked vo mne s niecim pohne. A pokial pohyna, OOO dakujem vsetkym zrkadliacim 🙂 za moj sebarozvoj 🙂
    A ked uz je situacia nadalej ta ista, ja mam v sebe ale vyriesene veci co ma predtym rozhadzali, tak uz ziadne zrkadlo – uz len vsetko je. Vsimnem si to, idem dalej.

    Páči sa mi

  2. vždy keď som sa chcela v niečom naozaj “zmeniť”, alebo som si istú “ideológiu” teoreticky osvojila, bola mi poslaná situácia na overenie, či to myslím skutočne vážne, či som ochotná zmeniť sa, ak som zlyhala a neodradilo ma to, čiže som neskĺzla do starých stereotypov, netrvalo dlho a prišla ďalšia podobná a tak stále dokola…po pravde ani neviem, či som už nejakú aj zvládla, no zakaždým som sa troška priblížila 🙂

    Páči sa mi

  3. dakujem za clanok, tento je vhodny na opatovne precitanie opat a opat teda hlavne ked sa prechadza zo stareho do noveho, momentalne mi padol ako serbel na pr… :-))))

    Páči sa mi

Napísať odpoveď pre thymia Zrušiť odpoveď