Dnes si sem dávam úryvok z jedného zo starších channelingov s Gabrielom. Mám pocit, že by ich bolo treba asi znova publikovať…
Čo riešim ja?
Ego.
No, a to si mi frflal, že sa s ním príliš páram!
Hej, a je to pravda. A napriek tomu ho budeš riešiť. Budeš ho riešiť tak dlho, až už nezostane nič, čo by bolo treba riešiť.
A v tom okamihu zomriem.
Nie. Zomrieš tesne predtým.
Takže egúšik ma ako téma bude sprevádzať naveky?
Len preto, že sa ho bojíš. Nechceš mu dovoliť prebrať kontrolu. Ale zabúdaš, že už žiadnu kontrolu prebrať nemôže… Už o ňom vieš a akceptuješ ho. Ak sa aj ozve, už to pre teba neznamená zlyhanie, ale len dočasnú indispozíciu.
Takže sa mám na ego vykašľať?
A dokážeš to?
To mi povedz ty!
Kým tak strašne chceš byť nejaká, hoci i dobrá, tak to pre teba vždy bude téma. Vždy budeš mať strach.
Je v tom viacero tém, ako som si po prvýkrát uvedomila… Jedna je téma strachu. Strach sa dostavuje len vtedy, keď sa na niečo upíname, keď niečo veľmi presné potrebujeme k nášmu “šťastiu” – a teda pocit šťastia externalizujeme, vytláčame mimo našej zodpovednosti. Vždy je zodpovedný niekto iný – iná osoba, situácia, naša vlastná minulosť (=osobná história), samotný Pánbožko (lebo nás niečím nadelil/nenadelil)… Kým zdroj šťastia leží mimo nás, leží v oblasti, nad ktorou máme len malý vplyv – a tak trpíme. Bezmozgové, ale je to tak.
Druhá vec je rovnako bezmozgová – že sa bojíme časti seba samých. Tlačíme ju kamsi nabok, aby nezavadzala, ale keď ju vytláčame, nemáme nijakú kontrolu nad tým, čo robí. Predstavte si seba ako tím – “čierni” a “bieli”. Kým “bieli” odmietajú prijať “čiernych” a naopak, robia si navzájom prieky, aby si dokázali svoju silu, moc a opodstatnenosť. Keby sa pomiešali a urobili “čierno-bielych”, prestali by ich zaujímať vzťahy medzi “čiernymi” a “bielymi” a zaujímali by ich situácie, ktoré potrebujú spoločne riešiť (lebo veď sú jeden tím). A ošetrovali by ich oveľa účinnejšie, pretože ako tím nemajú slabé stránky – sú v danej veci zakaždým rovnako silní ako ten najsilnejší z nich – nezávisle od veci. To som sa naučila od Kena Blancharda: “Nikto z nás nie je taký (…; doplňte si) ako všetci z nás.”
Budeme riešiť, až už nezostane nič, čo treba riešiť. Ale kto rozhoduje, čo treba riešiť?
🙂
No?
🙂
Náš vlastný strach.
🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Pekný článok, vďaka.
Inak tím čierni/bieli/červení/žltí a neviemakí ešte, mi príde ako ich ne-dohoda o realite. Kým si biely povie, že chce mať všetko pekne poukladané, usporiadané v šuplíčkoch, navoňané a chutné, červenému vyhovuje chaos, kreativita, ničnerobenie, relax… A modrý v nás má zas iný systém a tak sa vzájomne prekrikujú a my ako jedna celistvá osoba máme chaos z toho, že nemáme jasné priority alebo sa nám často menia. Vzorce prekrývajú vzorce. Aj u vás to tak funguje?
Vynára sa otázka, ako to celé skonsolidovať. Lebo v konkrétnej situácii vieme, ktorého “týpka” použiť, ktorý sa hodí najlepšie. No ako sa potom vyrovnať s tým, že napríklad 1 z nich má zákaz prejavovať sa. Možno sa cíti ukrivdený a my necítime dostatočnú slobodu. Príklad: 6/7 dní pracujem, najlepšie sa hodí na túto činnosť náš pracovitý týpek a lenivý pohoďák musí čakať 6 dní, kým sa môže prejaviť a ísť sa opaľovať k bazénu. Alebo sa to dá aj inak? 😀
Páči sa miPáči sa mi
Tento článok mi pripomenul jednu knižku, ktorá sa mi predčasom dostala do rúk. Bohužial som ešte nemala príležitosť ju dočítať. Jej názov je Nová zem- Eckhart Tolle. Podrobne sa v nej rozoberá štruktúra ega, jeho tváre a roly ako tak aj “prehovor” o prítomnej chvíli a ešte omnoho, omnoho viac. 🙂 Oplatí sa po nej siahnuť.
Páči sa miPáči sa mi