Vďaka skupine, ktorá študuje Castanedu, som sa dostala k zaujímavému článku (autor Ivan Tyrrell). Je to jeho rozhovor/stretnutie s Idries Shahom:
Idries Shah raz rozprával:
“Náš svet je iluzórny ako obraz na stene jaskyne alebo snímka vovnútri fotoaparátu. Keď sa dostaneme do kontaktu s pohyblivým obrazom a pokúšame sa ho zachytiť, zacítime len plochosť steny, na ktorú je premietaný – a skutočný svet leží mimo neho.”
Pokračoval: “Citovo sa naväzujeme na tieto odrazy, tieto konštrukty, a práve toto naviazanie nám bráni v priamom kontakte s realitou. Sme hypnotizovaní sekundárnymi prejavmi a tým hypnotizérom je emocionalita. Sufiovia označujú tento stav hypnotizácie ako “spánok”. V tomto zmysle ľudstvo spí.”
Tyrrell sa ho spýtal, ako sa teda napojiť na realitu, čo leží za naším konštruktom: “To nie je ťažké. Spája sa to s časom. Začni praktizovať techniky, ktoré ti dovoľujú vystúpiť z času – spojiť sa s Realitou. Ale tieto techniky sa nesmú používať pri ničom, s čím sa spája emocionalita. Emócia blokuje cestu k realite. Keď s takýmto cvičením uspeješ, snaž sa zapamätať si pocit, ktorý si mal, osloboď ho od konkrétnej situácie a objektov a spomienku na samotný pocit si zachovaj, aby si si ho mohol neskôr vyvolať.”
🙂 Ľudia, dostávam sa do fázy, kedy sa už nerozpletajú nové a nové vlákna, ale sa začínajú namotávať jedno na druhé. V podstate som v tom našla Castanedu a toltékov, mojich anjelov i celú teóriu zhmotňovania a vlastné skúsenosti. 🙂 Sedí to. Keď nejaké vysvetlenie cudzieho človeka bezozbytku pokryje všetky vaše poznatky a skúsenosti, tak je pravdivé, pretože niet dvoch ľudí, ktorí by mali rovnaké hodnoty, zážitky, skúsenosti a poznanie. 🙂
Ja za seba zo svojej skúsenosti pridávam aj to, že pri tej emocionalite nemusí vždy ísť len o “srdcové” záležitosti. Veľmi často si vytvárame emocionálne puto aj na isté poznania – napríklad náboženstvo, ale aj fyzika, matematika & co. Čokoľvek, čomu uveríme a ďalej to už nespochybňujeme, predstavuje emocionálne puto istej intenzity a aby sme ho zrušili, potrebujeme z neho tú emocionalitu najprv neutralizovať. Keď sa celé vaše životné poznanie zakladá na slepej dôvere, že 1+1=2, budete sa podvedome brániť všetkému, čo by to spochybnilo. (Pokiaľ nie ste blondínečka a ovládate matiku ako ja. Teda neovládate. Vtedy vám je všetko šmafu a ak potrebujete zistiť, koľko je 1+1, natiahnete si excelovskú tabuľku. 😉 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
no s tým náboženstvom to sedí aj u mňa.myslím si,že až keď som pri modlení necítil už nič,tak som prestal byť emočne pútaný na ten zdroj.skrátka prestal som byť citovo naiazaný na modlu a vnímal trebars tu vibráciu,ako je iba vibráciou mantry,alebo trebars taký prázdny pocit v srdci.ale ešte je to vždy pocit.
Páči sa miPáči sa mi
Ak by sme šli trocha hlbšie pod povrch, emocionalita asi nebude hypnotizér.
Emocionalita je skôr iný názov pre emočnú energiu, ktorú generujeme za určitých okolnosti ako vzrušenie, strach, smútok a pod. Hypnotizér je niečo, čo pritiahne našu pozornosť (a emočná energia potom nasleduje pozornosť … ;-)). Hypnotizérom sú napríklad diery v aure, ktoré môžu byť emočného charakteru, čiže vznikli za určitých (pre bytosť) krízových alebo traumatických alebo iným spôsobom vzrušujúcich okolnosti; potom to môžu byť elementy cudzej energie v našom energetickom alebo aj emočnom tele, ktoré sú spätne spojené so svojim pôvodcom.
Tiež ním (hypnotizérom) môžu byť vlastné elementály, ktoré sme si vytvorili ako typ ochrany alebo podpory našich zámerov a tie našu energiu a pozornosť periodicky alebo neustále smerujú podľa svojho účelu, za ktorým boli vytvorené. No a tak … 😀
A tá technika s časom mi príde skôr ako spôsob posunutia bodu spojenia a tým začne človek vnímať iné energetické vlákna, v ktorých nemá zaseknuté rôzne diery a pod., ktoré by potom ťahali emočnú energiu rôznym smerom. Ale posunom bodu spojenia sa veci neriešia, len niečo dočasne prestaneme vnímať … 😉
Páči sa miPáči sa mi
Ja som bol vychovávaný kresťansky. Nerozhodol som sa sám za seba, bol som naučený každý týždeň chodiť do kostola, modliť sa a cítiť sa vinný, cítiť strach z hriechu. Až neskôr (a nebolo to tak dávno 😀 ) som si uvedomil, že to necítim srdcom, robím to automaticky, bezducho. A preto som povedal nie (alebo sa proste prejavili moje pubertálne hormóny 😀 ). A prestal som sa báť hriechu. A to, že necítim strach znamená, že som šťastný, pretože strach mi rozhodne nepomáhal. Odpútal som sa od neho (a nielen emočne).
Páči sa miPáči sa mi
Počkajte chcete povedať, ze láska co je tiež jedna z emócii je niečo čo ma brzdí ??
Páči sa miPáči sa mi
Je to pravda… tam v astrálnom cestovaní, nie sú emócie…a ak som sa s niekym rozprával, tam v inej dimenzii a vrátil som sa…tak som cítil ..tzv… nič 😕 žiadne emócie …je to hrozný pocit, ak žijete v emocionálnom živote. Pocit absolútnej rovnováhy, ale je to nutnosť, aby ste nič v tomto živote nevytvorili, čo by nebolo zvládnuteľné. No, ale zas tá rovnováha(ne emocionalita) prináša tzv … svätý pokoj 😀 a môžete svoje emócie riadiť ako chcete a nie ako chcú iní 😀
Páči sa miPáči sa mi