Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnes zasa úryvok od Marka Cloudfoota. Keď som ho začala čítať, vzletná rétorika ma odpudila, ale už začínam mať nastavenie “bojovníka” (alebo celkom obyčajnú zvedavosť 😛 ) a dočítala som si to do konca. Plne sa to kryje s mojou vlastnou skúsenosťou a jej interpretáciou:

There are many forms of creation that occur at the Source of Creation. There are vast differences of how divine beings, demi-gods, elementals and humans are created deep within the womb of the Source of Creation. Also there are many different ways sentient beings are created. But the most unique creation is the Warrior. Deep within the interior of the Source of Creation there is a paradoxal place where the Warrior creates oneself. And ever after that becomes the Warriors spirit.

But it is possible to go to that place and change the circumstances of your creation. But to do so it is necessary to have a Warrior spirit. And then you will realize that it is already done. You have forever changed by your own intent. There lies the paradoxal condition of your creation. And you will realize that you have always been at the Source of Creation dreaming a perception of the world upon it. It is everywhere and everyplace. And you will have the ecstasy to reconcile it all one place at a time.

Spojilo sa mi to s iným jeho citátom na inom mieste:

The fact that we can be destroyed can be so strategic. It also means we can be recreated. And in re-creation the possibilities to redesign ourselves become unlimited.

Idem to voľne prerozprávať (aby som sa zbavila toho “poetického obkecu” 😉 ). Hovorí, že existuje veľa foriem stvorenia (on vraví o božských, polobožských a elementálnych stvoreniach, ja vravím o energii) – všetky vychádzajú z jedného Zdroja. My patríme k tým “vedomým bytostiam” (niekedy, keď mi popod okno idú nadránom z krčmy, tak o tom silne pochybujem) a uprostred týchto vedomých bytostí je jeden typ, ktorý má vnútornú pikošku. Toltékovia ho nazývajú “bojovník” a jeho špecialitka spočíva v tom, že dokáže stvoriť (=predefinovať) sám seba. Robí to pomocou svojho úmyslu.

V mojom ponímaní je úmysel veľmi presné nasmerovanie pozornosti a vedenie všetkej svojej energie do bodu, ktorým je nasmerovaná. Minule som mu písala, že pre mňa je úmysel niečo ako tapeta na obrazovke počítača. Čokoľvek robíme, akýkoľvek program máme natiahnutý a robíme s ním, tapeta svieti “na pozadí” a dáva všetkému, čo robíme, celkom špecifický zmysel. Pre mňa je to dôvod vôbec sa hýbať, dôvod urobiť najbližší dych.

On mi na to odpísal, že ale pozor, aby sme nezakvasili v úmysle, ktorý sme si stanovili. Vnímam to ako úmysly krátkodobé, strednedobé a celoživotné. Niekde vnútri mám pocit, že nezakvasíme, ak sme urobili všetky svoje domáce úlohy a nemáme nejakú bariéru, ktorá by nás držala v starých východiskách. Ak sme mali dostatok sily dať si bosorácky-pevný úmysel a dosiahnuť ho, máme v sebe aj dosť bosorácky-pevnej vôle a zvedavosti posunúť sa ďalej a stanoviť si nový. (Našťastie, môj úmysel je prihvajznutý na moju smrť. Nemyslím, že ma potom ešte niečo bude zaujímať… 😉 Game over, new game – a celkom nové zadefinovanie seba samej.)

Ale aj v priebehu života som niekoľkokrát predefinovala seba samú. Prvýkrát pred štyridsiatimi rokmi, kedy som o toltékoch vôbec netušila. Robila som to intuitívne. Keď niečo nevyhovuje, treba to dať preč. Keď je to súčasť systému, treba systém rozbiť a zásobiť sa vhodným množstvom kanagomu, ak sa chceš ešte postaviť na nohy. (Neviem, či by som dnes mala odvahu pustiť sa do toho. Vtedy som mala oveľa menej rozumu – alebo bol tlak na mňa oveľa vyšší. 🙂 )

Ale najjednoduchší spôsob predefinovania sa, aký poznám, potrebuje v podstate jedno jediné – istú dávku otvorenosti. Mám istý (sveto)názor. Postretnem informáciu, ktorá je protichodná. Bežný človek sa zatne, vyhlási informáciu za kravinu alebo triedneho nepriateľa, povedie s ňou osobnú “svätú vojnu” a tým si upevní svoj svetonázor. Alebo na okamih otvorí všetky dvere svojho systému a prijme ju dovnútra ako “možnosť, s ktorou zatiaľ neviem nič urobiť, ale beriem na vedomie, že môže predstavovať informáciu o mojej slepej škvrne”. A žije sa ďalej po starom. Ak sa časom podobných informácii nazbiera veľa a človek do toho skladiska pridáva ďalšiu, spozoruje, že už na polici niet miesta – a tak začne skúmať, kde v svojom svetonázore urobil chybu a ako by vyzeral jeho svetonázor, keby náhodou všetky tie “nepoužiteľné” informácie boli pravdivé. A jeho vnímanie sa prepočíta do celkom novej podoby.

Ale späť k Markovi Cloudfootovi: Ak máte dostatok “bojovníckeho” naladenia a rozhodnete sa predefinovať sami seba, v tom okamihu je to hotové. Možno nie hneď v 3D, ale myslím, že už len pripustenie tej možnosti sa rovná môjmu “pootváraniu dverí”. Náš vlastný úmysel nás zmenil.

Spomínam si z psychologickej literatúry (myslím, že šlo o Ricka Hansona, ale nie som si tým istá… alebo to bol Ruiz?), že hovorili, že náš mozog je ako vadný program – a že nemožno použiť vadný program na to, aby opravil sám seba. Moja skúsenosť hovorí niečo celkom iné. Ak to vezmeme za správny koniec a použijeme vadný program na opravenie prvej debilnej dohody, ktorú sme uzavreli, tak program bude mať o jednu chybičku menej. A vždy sa v systéme nájde jedna dohoda, ktorá je najslabšie udržiavaná našimi presvedčeniami a potrebami a dá sa odstrániť… Za posledné tri roky som sa takto pomocou vadného programu dosť “poopravovala”. Proste som sa chytila toho “fake it till you make it” (hraj sa na to tak dlho, kým sa ti to nestane druhou prirodzenosťou) a nášho dobre známeho “stokrát opakovaná lož sa stáva pravou” a využila som vlastnosť programu na to, aby som ho začala opravovať. 🙂 Takže aj to ide. Stačí onen bosorácky-pevný úmysel. (Po slovensky: zaťatá tvrdá palica 😉 .)

No a aby som tu neobsmŕdala so svojimi múdrosťami, teraz ešte preložím posledný Cloudfootov citát:

Skutočnosť, že sme zničiteľní, je strategického významu. Značí totiž aj to, že môžeme byť vytvorení nanovo. A možnosti pri tomto novom vytváraní sa redizajnovať sú neobmedzené.