Na FB som našla pekný úryvok z Chucka Spezzano z knihy Jestli to bolí, není to láska:
Každá obrana vytváří útok. Čím více se bráníme, tím intenzivněji vyvoláváme útok proti nám. Obrana slouží k tomu, aby ochránila skrytou bolest, jenomže skrytá bolest nám do žil vlévá jed. Když nás někdo napadá a my se nebojíme procítit city, které v důsledku toho útoku vznikají, útok nám pomáhá docílit uzdravení. Větší část této bolesti pochází z minulosti a onen útok vynesl tyto jedy do světla našeho vědomí. Když nás někdo napadá, pak to, do jaké míry zůstáváme nechránění, nakonec určuje rozsah našeho úspěchu. Pravda se bránit nepotřebuje – obranu potřebuje pouze naše ego, jež ukrývá veškerou bolest a je samou podstatou odloučenosti. Jádrem komunikace je otevřenost. Je to schopnost dávat a být sám sebou bez jakýchkoliv výmluv. Když zůstáváme bez obrany, nacházíme další dar, jenž nám byl dán: podporu lidí kolem.
Cvičenie: Dnes zůstaň bez obrany vůči všemu, co k tobě přichází – snaž se ze všech sil. Všechno, co tě potkává, se stává tvým učitelem. Tvoje otevřenost umožňuje, aby tato poučení pronikla do tvého nitra co nejšetrnějším způsobem.
Ja mám ešte jednu skúsenosť. Len čo sa začínaš brániť, ten, čo útočí, vie, že trafil na tvoje citlivé miesto – a ak ho k “útoku” hnala nenávisť, sústredí sa práve na toto miesto novými a novými útokmi.
Ovšem… nie všetko, čo si my interpretujeme ako “útok”, skutočne aj útokom je. Niekedy sú ľudia jednoducho nejapní a tresnú vec, čo zabolí. Na Slovensku je tento neduh rozšírenejší než hocikde inde, kde to poznám… Veľmi často, ak sme empatickí a citliví, mávame pocit, že tí iní sa k nám nesprávajú dostatočne ohľaduplne. To však nie je ich útok na nás, len ich vnútorná “obhrublosť” (našimi očami). Alebo sú ľudia hlúpi a vyrobia si okolo vás hororový príbeh len preto, že sa vás zľakli.
No a potom sú aj skutočné, úmyselné (a zlomyseľné) útoky. Verte mi – rozpoznáte to.
Vo všetkých prípadoch sa niečo v nás ozve a zareaguje emotívne na “útok”. Ak zostaneme v reakcii, prešli sme do režimu dávaj/dostávaj po papuli, ktorý je sám o sebe dosť zacyklený a bez kopanca do zadku sa vlastnou silou z neho len tak nedostaneme.
“Když nás někdo napadá a my se nebojíme procítit city, které v důsledku toho útoku vznikají, útok nám pomáhá docílit uzdravení.” Nemyslím. Keď si to tak preciťujeme, len sa v tom váľame. Oveľa viac sa mi osvedčilo miesto skúmania “prečo mi to ten ksicht robí?” (fňuk!) alebo “ó, ako ma to bolí!” (fňuk!) skúmať “prečo sa ma to dotýka?” Nie je to príjemnejšie – ale naučíme sa z toho viac. 🙂
Ja som sa stretávala hlavne s “útokmi”, ktoré boli nejapnosťou alebo ľudskou hlúposťou. Samozrejme, často som ich interpretovala ako zlý úmysel – ale neboli ním. Tých skutočne zlomyseľných bolo len pár… ale zanechávajú jazvy aj vtedy, ak si ich zanalyzujete, pochopíte a posuniete sa ďalej. Možno trochu pomôže uvedomiť si, že ten útok je výpoveď o nich, nie o vás, ale… 😕 Dôležité je nezatvrdiť svoje srdce. Možno nás zranili, ale nikdy nás nedonútia stiahnuť chvost a behať po svete so strachom, že sa nám môže znova niečo podobné prihodiť!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Dôležité je nezatvrdiť svoje srdce. Možno nás zranili, ale nikdy nás nedonútia stiahnuť chvost a behať po svete so strachom, že sa nám môže znova niečo podobné prihodiť!
TAK JE! 🙂
pekny clanok
Páči sa miPáči sa mi
nikto nie je zlý, ale nevedomý…ak by bol vedomý, na čo by robil zle sám sebe? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Mne ten citovaný článok nesmierne sadol. Ja som ale pochopila to preciťovanie práve ako veľmi dôležité. Lebo tam to podľa mňa veľmi často zlyháva. Postavím si poriadnu obranu a preto nemám šancu zistiť, že nejakú bolesť v sebe skrývam. No a aby som to zistila, musí byť ten útok adekvátny k mojej obrane, v konečnom dôsledku môžem byť útočníkovi vďačná, že to moje opevnenie dokázal zbúrať a teda mi pomohol niečo pocítiť. Čiže pocítiť to nie na váľanie sa v tom a sebaľútosť, ale na rozpoznanie a pomenovanie toho, čo som v sebe uväznila. No a až potom môže prísť na rad tá analýza. A tak, ako je to v článku napísané, nie je dôležité, z akého dôvodu to dotyčný robí, dôležité je to, prečo to ja vnímam ako útok a teda prečo ma to bolí. Potom to, čo bolo uväznené, môžem pustiť von a stvoriť si tam niečo krajšie.
Páči sa miPáči sa mi
😀 Tak s touto definíciou “preciťovania” viem veľmi dobre žiť. 😛
Páči sa miPáči sa mi
no neviem 😀 život je vlastne rozdiel potenciálov …ak ťa niečo pichá v topánke, necháš to tak a ideš ďalších sto kilometrov v bote s kamienkom? V Brne som videl dievčatko, ako ho cestou zo školy šikanujú. Takto trpelo aspoň rok. Keď sa dostalo ku mne, tak som ho zastavil a spýtal som sa prečo takto trpí. Odpovedalo mi, že jej rodičom to nevadí, že sú veľký kresťania a že sa bojí. No a tak som jej povedal, že bitku dostane tak či tak 😀 Tak prečo niečo s toho, čo dostane, nedaruje osobe, ktorá to rozdáva…je slušné sa o všetko podeliť…na druhý deň už išla domov veselo …Vrátila mu všetko, za celý rok a dokonca sa jej báli aj jeho kumpáni hi hi hi…Každý tvor má na zemi niečo na svoju obranu …vždy je to o rovnováhe, nevyváženosť sa nevypláca a prináša bolesť. 😀 No a obrana neslúži len na to, aby skryla bolesť, ale aj na to, aby chránila život a prežitie 😀 hm:? Sú štyri živly a piaty element…a je na nás, ako sa z nich poučíme. No a z duchovného hľadiska …je dobré si odpustiť a vedieť, že vo vnútri je niekto, kto vás veľmi miluje …to je iná láska 😀
Páči sa miPáči sa mi
Áno, Čikitet, ak vezmeš obranu postavenú v prítomom okamihu, ktorá nás neobmedzuje, ale ochraňuje, tak máš pravdu.
Ale ja sa na to pozerám takto:
Čo bolo pre dievčatko jeho bolesťou? Strach z rodičov, strach zo zlyhania v ich očiach, strach z autority, náboženstva,… ja neviem, ty si sa s ním rozprával. Čo bolo jeho obranou? Slepá poslušnosť na úkor samej seba.
Až keď zbúrala túto svoju obranu, tak sa mohla zbaviť útočníkov, vďaka ktorým sa mohla aj poučiť, že láska k sebe je viac ako slepá poslušnosť kvôli strachu.
Veď o tom to je. Pôvodne sme si tú obranu postavili na zachránenie samých seba a potom nám už len zavadzia, lebo si ju ťaháme z minulosti.
Páči sa miPáči sa mi
Veľmi sa mi páči, ako si to napísala Motýlik 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hi hi, lenže nikdy nevieš, kedy budeš bojovať o svoj život na slnku …preto niektoré rády majú vo výuke aj bojové umenie. Ak sa obzrieš, tak všetko vlastne bojuje, dokonca bojujeme aj o pozornosť, aby sme získali správneho partnera. A bol som najrýchlejšia spermia z niekoľkých tisícok spermii 😆 ostatní zahynuli …to bol iný boj o život 😀 Je to vlastne založené na tom, ako sme zraniteľný a akú úlohu hráme v tejto realite …vždy je to o polarite a kyvadle a pokiaľ to nie je vyvážené … tak prichádza bolesť 😀 alebo smrť hm.. 😕
Páči sa miPáči sa mi
hm toto sikanovanie u deti to je dost velka haluz. Co som si vsimla z konkretnych skusenosti, tak podla mna viac ako polovica dovodov, preco sa nieco take zacne diat je na strane sikanovaneho.
Páči sa miPáči sa mi
a myslim ze tie dovody su prave v tom ze ten sikanovany ma nejaky jeden sposob obrany, ktory pouziva napriek tomu ze je nefunkcny. Lebo aj to vyjadrenie citov a akoby otvorenie dveri je istam sposobom obrana. Poznam dvoch surodencov. Dievca pouziva presne toto. Ukazovuje svoju zranitelnost, ba nevaha to niekedy az prehnat, hoci v skutocnosti to s nou nie je az take zle, dava najavo, ze toto nevie, tamtoho sa boji, proste urobi sa slabsou. Uspesne tym ziskava najvyhodnejsie postavenie v skupine ake sa ziskat da. Jej brat presne naopak. Snazi sa nevnimat utoky ani ohrozenie, necitit bolest pokial sa len da. A samozrejme ani nedavat najavo. A dostava sa do situacii obete sikanovania. Rodicia ho povzbudzuju aby bojoval, on aj bojuje, potom ked uz sa neda popierat, ale to uz nefunguje….
Páči sa miPáči sa mi
A este som si vsimla, ze obet sikanovania nejak velmi nesuciti s inou obetou sikanovania.Ked sa deje nieco podobne niekomu inemu, napriek tomu ze to pozna o co ide, nejak to neodmietne, nepostavi sa na jej obranu, skor sa pripoji k tym co sikanuju, aspon pasivne (smeje sa s nimi a pod.) Pripadne to niekedy dotiahne az k vymene roli. Ja ked som sa rozpravala s inym chlapcom, ktory sikanoval svojho spolubyvajuceho, pytala som sa ho co by robil keby bol na jeho mieste a nieco take zazil. Tak mi otvorene povedal, ved ja som to uz zazil.
Páči sa miPáči sa mi
Čikitet, veď tu nie je napísané, že nemáš chrániť sám seba a svoj život. To nie je o nastavovaní aj druhého líca.
Ono tá obrana je podľa mňa myslená ako obrana voči nám samým, teda aby som necítila, že ak teraz na mňa napr. niekto nakričí, že sa cítim smutná, lebo si ma podľa mňa nevážia … napr. Takže moja obrana voči tomu môže byť trebárs arogancia a ja v pohode môžem druhému povyšenecky vynadať dvojnásobne alebo ho hrdo odignorovať. Tak som si smútok zamaskovala hnevom alebo mädlením si rúk, že ako som mu to nandala.. Ak precítim smútok, neznamená, že pri tom nemôžem povedať svoj názor /teda v tvojom pohľade sa budem brániť/, ale môžem pri tom ostať sama sebou /síce smutnou/, ale nie s nasadenou obrannou maskou arogancie.
A ešte iný pohľad: ty sám si niekde už písal niečo v zmysle: čoho sa bojíš, to si pritiahneš. Čiže prvotný je strach v nás /pre niečo, čo bolo v minulosti, ale ťaháme si to nespracované so sebou/. Ak mám strach z niečoho, automaticky si robím obranu voči tomu, čo tento strach vyvolá. No a to automaticky priťahuje útok. Ak zruším obranu voči tomu čo prichádza, teda to prijmem, môžem sa dostať na koreň svojmu strachu a prácou na tom zrušiť útoky.
Páči sa miPáči sa mi
hmm ja rozmyslam nad tou neotesanostou. Pre mna osobne je prijatelnejsie ked mi niekto povie pravdu (ak to vnima ako pravdu, ktorou by mne mohol pomoct a teda nie je to o umyselnom “ublizovani” zo strany dotycneho) hoc aj neokrochanym sposobom, ktory ma mozno v tej chvili zaboli, ale na druhej strane viem,ze ma takyto “pohlad” dokaze posunut vpred a kedze sa ma nieco dotkne, znamena to,ze tam “nieco” je co je naozaj treba riesit. Takze ja osobne to skor vnimam tak,ze ludia su zbytocne vztahovacni a precitliveli voci ludom, ktori im upripmne od srdca (hoc aj nie uplne citlivo) povedia svoj nazor.
Páči sa miPáči sa mi
suhlasim…nemozme vediet co druhy povazuje za neokrochane, kedze si pozname vlastny pohlad na vec a byt uprimny je nie vzdy lahke a tak hoc aj neokrochane, je mi milsie ked sa ide s pravdou von… to sa potom da rozdiskutovat ak je potreba a mozme to uzehlit, ale ak sa s pravdou nejde von, neposunie to ani mna a ani vztah k tomu dotycnemu, dotycnej…
aj s cikitetom, aj s motylom… obrana je na obranu (odrazime utok nech je rovnovaha) a aj na to, aby nam odhalilo co nas boli..
Páči sa miPáči sa mi
“Bojovník nereaguje, ale koná” a opäť tomuto výroku trochu lepšie chápem 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ten “šikanář” nemiluje sebe a tím nemůže milovat šikanovaného. Ve skutečnosti prosí o lásku, neví si se sebou rady. A jak tu bylo psáno: sám byl mnohdy šikanován, a neví si s tím rady, tak to předává na další lidi.
Páči sa miPáči sa mi
Dík za článok a tvoj “dovetok” k nemu Sun. Inak možno divne chápem text, ale veta :“Když nás někdo napadá a my se nebojíme procítit city, které v důsledku toho útoku vznikají, útok nám pomáhá docílit uzdravení.” chápem ako to čo píšeš v nasledujúcich riadkoch: Oveľa viac sa mi osvedčilo skúmať “prečo sa ma to dotýka?” Nie je to príjemnejšie – ale naučíme sa z toho viac. :-). Mne to jednoducho príde ako v podstate to isté, len inak povedané…)
Páči sa miPáči sa mi