Každý deň premýšľame o iných ľuďoch a tieto myšlienky sú často sprevádzané aj emóciami. Myšlienky aj emócie sú naše a títo iní ľudia ich nemajú a necítia. Pretože majú vlastné myšlienky a emócie, rovnako o sebe, iných aj o nás. Možno si to ani neuvedomujeme, ale k iným vždy pristupujeme v porovnaní so sebou samým. A preto ak niečo niekomu „vyčítame“, tak preto, že sa to v nás nejakým spôsobom odráža. (Vidím a vnímam len to, čo poznám.)

Stále, ak niekoho posudzujeme, skúsme sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť nad tým, čo a prečo sa to v nás odráža. Možno to nepochopíme hneď, lebo si sami pred sebou nedokážeme určité veci priznať. Ak sa to stále týka tých istých vlastností, ktoré sú našim obľúbeným cieľom posudzovania, máme v sebe tento problém my sami a dokážeme ho s trochou sebareflexie a pokory nájsť.

Odsudzovanie nie je ničím konštruktívne a je dôsledkom nášho nepochopenia iných:

„Všetci ľudia neustále konajú podľa toho, čoho najlepšie sú v danom okamihu schopní, alebo čo považujú za najlepšie.“

Keď si nevieme predstaviť, že by sme prestali reagovať na iných, skúsme si aspoň premyslieť rozdiel medzi „poradiť“ a „odsudzovať“. Ak nám teda vadí správanie iných, vždy ku nim môžeme pristúpiť s radou, ktorú môžu/nemusia prijať. Možno  im tým pomôžeme vidieť možnosti, ktoré oni nevidia. Uvedomme si ale, že v prípade rady, výsledok pre nás (a pre nich) môže byť aj pozitívny – v prípade odsudzovania nie, tam získame len dočasné (možno aj trvalejšie, nabalené) negatívne emócie, ktoré neprospievajú ničomu a v ďalšom ešte aj narušenie vzťahu s dotyčným.  Radou môžeme okrem pomoci inému, pomôcť aj sebe zistiť viac o tom, prečo dotyčný jedná ako jedná a možno sa k odsudzovaniu ani nebudeme potrebovať viac dostať.