Výňatok z Miguela Ruiza Štyri dohody. Hrubým moje vlastné “dôležité info”:

Poďme sa pozrieť na to, čo značí slovo impeccability (do slovenčiny ho prekladám ako bezchybnosť). Impeccability značí “bez hriechu”. Impeccable pochádza z latinského pecatus, čo značí “hriech”. Predpona “im” v impeccable značí “bez” a tak impeccable značí “bez hriechu”. Náboženstvá hovoria o hriechu a hriešnikoch, ale poďme sa pozrieť na to, čo skutočne znamená “hrešiť”. Hriech je čokoľvek, čo ide proti tebe. Všetko, čo cítiš alebo veríš alebo hovoríš a ide proti tebe, je hriech. Ideš proti sebe, keď sa obviňuješ alebo posudzuješ za čokoľvek. Byť bez hriechu značí pravý opak. Keď si bezchybný (teraz už môj preklad), preberáš zodpovednosť za svoje konanie, ale nesúdiš ani neobviňuješ sa.

Z tohto uhla pohľadu sa celá predstava hriechu mení z niečoho morálneho či náboženského na zdravý sedliacky rozum. Hriech začína tým, že sám seba odmietaš. Sebaodmietanie je najväčší hriech, akého sa dopúšťaš. V náboženskom zmysle je to “smrteľný hriech” a vedie k smrti. Bezchybnosť, naopak, vedie k životu.

Tu som musela chvíľku premýšľať, ako to s tou smrťou a životom je. Ale došlo mi, že sa nehovorí o fyzickej smrti (hoci tou to kľudne môže skončiť), ale  o smrti nejakej časti z nás, ktorú sme odmietaním “zabili”. Ochudobnili sme sa o niečo a prestávame byť úplným človekom. Súčasne to znamená, že sme niečo iné povýšili nad Boha – pretože ak Boh mal nejaký dôvod, prečo nás stvoril takých, akí sme, tak ak odmietame časť jeho tvorenia, hovoríme, že niečo iné je lepšie ako jeho uváženie – nech už to je spoločenská predstava, predstava rodičov či partnera, proste čokoľvek. A keďže hovoríme, že Boh je Všetko-čo-je, tak sme práve všetko rozdelili na veci vyhovujúce a nevyhovujúce – a zaviedli sme dualitu a Nebo a Peklo do nášho života.

Vo Voice od Knowledge som mala podobné mentálne prežúvanie nad Stromom života a Stromom poznania/smrti, pričom mi nebolo jasné, prečo sa to stotožňuje. Ale v tomto kontexte Strom Poznania nadobúda skutočne aj možnú interpretáciu “Strom Smrti”.

Byť bezchybný so svojím slovom značí nepoužívať svoje slovo proti sebe. Ak ťa stretnem na ulici a nazvem ťa hlupákom, vyzerá to, že používam svoje slovo proti tebe. Ale v skutočnosti ho používam proti sebe, pretože ty ma za to budeš nenávidieť a tvoja nenávisť pre mňa nie je dobrá. Preto ak sa nahnevám a svojimi slovami ti pošlem všetok ten emocionálny jed, používam svoje slovo proti sebe.

Ak sa mám rád, bude táto láska prerážať v styku s tebou a vtedy som bezchybný so svojím slovom, pretože moje konanie vyvolá podobnú reakciu. Ak ťa mám rád, budeš mať rád ty mňa. Ak ťa urazím, urazíš ty mňa. Ak k tebe cítim vďaku, budeš cítiť ty vďaku ku mne. Ak som voči tebe sebecký, budeš sebecký ty voči mne. Ak použijem svoje slovo na to, aby som ťa ponížil, použiješ ty svoje slovo na to, aby si ponížil ty mňa. (Tuto som menila prekladom, ale takto mi to dáva zmysel.)

Bezchybné používanie slova je správne používanie energie; značí, že používaš svoju energiu v zmysle pravdy a lásky k sebe samému. Ak sa rozhodneš byť bezchybný so svojím slovom, už len ten úmysel spôsobí, že sa cez teba začne zhmotňovať pravda a že sa očistíš od všetkého toho emocionálneho jedu, ktorý sa v tebe nachádza. Ale pristúpiť na túto dohodu je ťažké, pretože sme naučení robiť presný opak. Sme naučení v našej komunikácii obvykle klamať – a to nielen v komunikácii s inými, ale hlavne v komunikácii so sebou samými. Nie sme bezchybní so svojím slovom.

Toto mi príde ako kopec zovšeobecnení, kde nejaký toltécky koncept bol “preskočený” len na to, aby bol zvyšok stráviteľný pre čo najširšiu masu. Moja úloha – zistiť, čo za tým stojí.

Potrebujem zistiť, ako obvykle v komunikácii klameme. U mňa “klamstvo” je totiž vec úmyslu, keď si uvedomujeme, že to, čo hovoríme, nie je pravda ani pre nás, ale možno to beriem príliš hnidopišsky.

Moc slova sa totálne zneužíva v pekle. Používame slovo na to, aby sme preklínali, obviňovali, hľadali vinu a ničili. Samozrejme, používame ho aj správne, ale nie príliš často. Väčšinou používame naše slovo na to, aby sme šírili svoj osobný jed – aby sme vyjadrili hnev, žiarlivosť, závisť a nenávisť. Slovo je čistá mágia – najmocnejší dar, aký ľudstvo má – a používame ho proti sebe. Plánujeme pomstu. Vytvárame naším slovom chaos. Používame slovo na to, aby sme vytvárali nenávisť medzi rasami, medzi rôznymi ľuďmi, medzi rodinami, medzi národmi. Zneužívame ho tak často a práve toto zneužívanie vytvára a udržiava nažive sen o pekle. Zneužívanie slova je spôsob, akým toho druhého znižujeme a udržiavame sa vzájomne v stave strachu a pochybností. Pretože slovo je mágia, ktorú ľudia majú k dispozícii a zneužívanie slova je čierna mágia, používame čiernu mágiu po celý čas bez toho, aby sme si vôbec uvedomili, že naše slovo je mágia.

V tomto poslednom odstavci mám trochu problém s tým, že v mojom vnímaní je “mágia” spojená s úmyslom a tak neúmyselne nikto nerobí “čiernu mágiu”, len hlúposti, ale chápem, čo Ruiz hovorí a chápem, že to možno potrebuje povedať tak pre všetkých tých poverčivcov, čo sa boja čiernej mágie a rozhodne sem nechcú patriť.

Celá pasáž mi zakaždým pri počúvaní príde ako nesmierne dôležitá časť, takže si ju potrebujem trochu “poinkubovať.