Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ako sa cez moju rodinku prehnala špička Psí, zisťujem, že som ju neustála veľmi “bezchybne” – ešte stále pre mňa zostal existovať ten mrzký svet, ktorý som tak veľmi chcela nechať za sebou. Už sa neprejavuje sústavne, len keď sa dostanem do priameho osobného kontaktu s inými ľuďmi, a to aj takými, ktorí sami o sebe nie sú negativisti, ale sú nadpriemerne inteligentní a rozčuľuje ich presne to “osprostenie spoločnosti”, ktoré dostáva pravidelne aj mňa… No dobre, nemusím meniť svet – ale odrazu si prichodím celkom ako vykopávka, totálne mimo, a moje hodnoty sa rozišli s hodnotami sveta. (Noviny som už čítať prestala. Asi budem musieť vyhodiť aj telku.) Som v stave, kedy “zomrieť” pre mňa vyzerá ako vykúpenie, a môj vnútorný monológ maká nadčasy, aby ma udržal pri živote. No a do tohto stavu som na Psychology Today našla článok od Dorothy Firmanovej, ktorý mi nejako prichádza práve vhod:

Temnota, nech už ide o nedostatok slnečného svetla alebo nedostatok radosti v živote, je nevyhnutná a patrí k veci. Priveľa temnoty je však problém, ale ak sa nastavíme na dlhú zimnú noc alebo sa bez strachu nastavíme na našu emocionálnu temnotu, dokážeme hladšie prejsť z temnoty do svetla. V svete hmoty sa svetlo vracia s takou nevyhnutnosťou, ktorú by sme radi pociťovali aj emocionálne. Nemôžeme si byť dokonale istí, že sa naše vnútorné svetlo vráti, hoci u väčšiny ľudí sa väčšinou vracia. A ak je noc príliš dlhá, môžeme požiadať pomoc – každý z nás z času na čas potrebuje pomoc…

Takže keď sa z času na čas ocitneme v temnote, mali by sme začať tým, že ju uznáme, preskúmame a zistíme, či je pre nás bezpečná – a ak je, tak ju jednoducho vysedíme. Proste “dnes večer som smutný”. Odtrhnutý od všetkých. V slzách. Zmätený. Vynervovaný. Vytočený. Stratil som niečo. Otravuje ma práca. Unavený. Hladný. Mám bolesti. Všetci sa dostávame na tieto miesta. Keď sa na nich ocitneme, môžeme proti nim bojovať – a niekedy by sme aj mali – alebo do nich môžeme dýchať, uvoľniť svoje telo a pocity, požialiť si nad sebou. Nemusíme utekať alebo bojovať.

Keď je mních hladný, je. Keď je mních unavený, spí. Keď má mních zlý deň, prechádza ním. A ako si dovolíme spoznať temné miesta v našom vnútornom (a vonkajšom) svete, objavíme aj cestičku, ktorá nás z nich vyvedie. Tak ako vieme, že úsvit ohlasuje príchod nového dňa, naše vedomie vlastnej bolesti nám pomôže vnímať príchod nášho vnútorného svetla.

Čo robiť, keď som smutný či osamelý či nahnevaný či vydesený?

Treba niečo urobiť? Ak som stratil peňaženku, pravdepodobne treba podniknúť pár krokov. Ak som stratil milovanú osobu, tak pravdepodobne nemožno urobiť nič iné, len smútiť.

Zopár užitočných krokov, keď cítime, ako skĺzavame do temnoty:

• vedomie
• akceptácia
• zváženie
• voľba

Vedomie je naša zodpovednosť, že si uvedomíme to, čo sami cítime, a nepremietame to navonok, nesnažíme sa to zamiesť pod koberec alebo nejako podvedome ventilovať.

Akceptácia je hlboké sebaprijatie, ktoré nám umožňuje nezačať sebou pohŕdať napriek tomu, že cítime niečo, čo nie je veľmi “osvietenecké”.

Zváženie je z našej najdospelejšej pozície začať vyhodnocovať situáciu. Je niečo potrebné? Môžeme zostať v tomto zážitku? Aké mantinely si potrebujeme stanoviť? (Pomenovať to ako dočasnú emóciu; vidieť to ako problém, ktorý treba riešiť; spozorovať, že problém má fyzickú zložku, ktorou sa treba zapodievať a pod.)

Voľba označuje, či sa rozhodneme začať riešiť, alebo si dovolíme prežiť ten pocit (ak to urobíme správne, je to skutočný dar).

Všetko, čo som povedala, platí rovnako dobre pre Svetlo! Priveľa predstavuje problém – nech už je to slnečná žiara alebo naivný optimizmus. A ten vzorec platí rovnako dobre aj pri svetle: vedomí si svojho prežívania radosti akceptujeme samých seba, usúdime, že si to nevyžaduje nijaký zásah z našej strany a rozhodneme sa v tomto pocite chvíľu zotrvať… a aj to postupne prejde.

Temnota a Svetlo, dary nášho vnútorného a vonkajšieho sveta.