Tento článok som našla u Petra Sasína na stránke a 1. je to téma, s ktorou mnohí zápasíme, aj keď možno nepôjde zrovna o pavúky, a 2. je to NLP a 3. nemám pripravené vlastné články, takže bezostyšne kopírujem 😉 :
Predstavte si, že po vás lezie pavúk…
Ako je to možné, že niekoho tá predstava vydesí a niekoho ponechá chladným? Ako je to možné, že niekto má strach z výšky a niekto lozí po skalách a výšku miluje? Ako to, že niekto pretrpí od strachu celý let lietadlom a niekto iný ten istý let prespí a zobudí sa po pristátí oddýchnutý a uvoľnený? Pavúky, ani výška, ani lietanie nie sú sami o sebe zdrojom strachu. Čo potom spôsobuje, že máme strach? Otázka nie je “čo”, ani “kto”, ale “ako”…
V NLP sa nepýtame otázku “prečo”, ale otázku “ako to robíš”
Na svete už veľmi dlho existuje väčšinový názor, že ľudia musia pochopiť “prečo” majú strach, depresiu apod. Toto pochopenie príčiny potom akýmsi zázračným spôsobom nechá zmiznúť všetky problémy. Je to naozaj krásna myšlienka. Len, žiaľ, nefunguje.
Fóbia z vody: Jeden muž ako päťročný chlapec spadol do vody a utopil sa (neutopil sa takmer, naozaj sa utopil. Keď ho vytiahli z vody, bol klinicky mŕtvy). Odvtedy má panický strach z vody. On presne pozná dôvod vzniku svojej fóbie. Len jeho stav sa aj napriek pochopeniu “príčiny” nezlepšoval. Napriek dlhoročnej terapii, kde ho terapeut nechal ten zážitok pravidelne intenzívne zažívať. Aj tak mal stále strach z vody. Jeho strach z vody bol dokonca tak veľký, že sa bál aj vody vo vani, vody vytekajúcej zo sprchy, či z vodovodného kohútika. Umýval sa zásadne len vlhkým uterákom.
Strach nás neprepadáva. Strach aktívne spúšťame
Naše pocity nás nikdy len tak neprepadnú. Nezjavia sa z ničoho nič. Na to, aby ľudia mohli mať z niečoho strach, musia byť sami najprv aktívni v hlave.
Keď niekto vidí napr. pavúka a podvedome si ho v hlave zväčší, priblíži, vidí jasný a ostrý obraz, nechá pavúka rýchlo pochodovať smerom k sebe, “pustí” si v hlave panický dialóg alebo monológ (popr. panický výkrik) – toto sú optimálne podmienky na spustenie strachu. Pritom tento mentálny “film” môže trvať len zlomok sekundy.
Nič netušiaci pavúk pritom spí na stene (spia pavúky vôbec?) a vôbec netuší, že práve niekoho vydesil. Opäť – pavúk nemohol nikoho vydesiť. Dotyčná osoba sa vydesila sama tým, ako vníma tohto pavúka.
Ak má niekto strach z pavúkov, z výšky, z lietania – z čohokoľvek… nezaujíma nás, ako táto fóbia u neho vznikla. Zaujíma nás, ako to presne tá osoba robí, že si spôsobuje strach.
Keď viem, ako to robíš, viem urobiť zmenu
Ako to robia ľudia, ktorí majú z niečoho strach? Samozrejme, každý to robí inak. Avšak väčšinou sú ľudia vo svojich predstavách asociovaní. To znamená, keď si predstavia situáciu, kde vidia zdroj strachu, vidia ho svojimi očami z vlastnej perspektívy. Robia si veľké, ostré, zreteľné obrazy. Často je v tých predstavách rýchly pohyb, alebo rýchle striedanie obrazov. A strach funguje najlepšie, keď sú ľudia v hlave rýchli.
Keď uberiete rýchlosť z vášho filmu, urobíte z neho spooommaalleennýýý film, zrazu strach stráca intenzitu. Takisto, keď sa disociujete, to znamená, keď zo seba vystúpite a na situáciu sa pozeráte ako druhá, nezávislá osoba (vidíte samého seba v tej situácii akoby očami inej osoby) a keď obraz tejto situácie zmenšíte a odsuniete ho do diaľky, stiahnete farby a obraz rozmažete, mení sa aj váš pocit.
***
Na Sasínovej stránke je aj nahrávka s technikami, ako na fóbiu. Najmä s tou disociáciou mám svoje skúsenosti. Normálne ju používam bežne – dokážem mozog prepínať z emotívnej do neemotívnej polohy na povel. Ovšem na tréningu NLP mi vytvorila traumu… Nacvičovali sme najprv priblíženie k nejakej príjemnej osobe a v druhom kroku sme tú istú osobu mali oddialiť – a ja som zlyhala. Nebola som schopná pustiť ju, začala som sa klepať, vyhŕkli mi slzy a nakoniec som to musela ísť von predýchať. Možno sme mali vziať na disociáciu niečo, čo nechceme. 😕
Takže ak sa klepete strachom, choďte si to vypočuť. Alebo skúste použiť nám už dobre známu techniku EFT. 😛
Ja som napríklad dlho mala fóbiu z pavúkov. Nikdy sa nedozviem, z čoho vznikla, ale keď sme sa presťahovali a bola som denne v záhrade, musela som s tým niečo spraviť.
Išla som na to po bosorácky – poštvala som na fóbiu svoju vôľu. 😉
Ale ako som sem vkladala titulný obrázok, povedala som si, že ju asi poštvem ešte raz. 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
44 odpovedí na na “Máte strach z pavúkov? O fóbiách”
Mna raz pochytitla dost divna panika z vysky, pritom strach z vysky nemam, skor naopak, ked som bola mladsia, zvykla som sedavat na zabradli na balkone 7. poschodia a tak pofajcievat, s kamoskou sme chodili po zabradli mostu o sirke cca kladiny atd… A raz sa mi stala taka vec, ze som isla na lyzovacke jednosedackou, ktora bola fakt dost dlha, asi 20 minut. A pokazilo sa mi zatvaranie, takze som celu cestu sedela bez toho ze by som mala lyze oprete a nejaku zabranu predo mnou. V podstate to nic nebezpecne nebolo. Ale mna zacali chytat nutkave myslienky typu, ze teraz staci urobit minimalny pohyb a skocim dole…ojojoj co ked skocim, jojoj ved mi staci naklonit sa trosku dopredu a skocim…no proste psycho..fakt som sa bala, ze skocim, snazila som sa uputat pozornost niecim inym, akoze vobec si to nevsimat, islo to dost tazko, fajcila som cigy, riesila mobil, nasadzovala rukavice, proste musela som vykonavat nejaku cinnost, aby som mala comu venovat pozornost. Poviem vam, dalo mi to zabrat, lebo vymysliet cinnost na 20 minut, ked sedite na jednosedacke s lyzami na nohach a palicami v ruke, neni nic jednoduche. Odvtedy sa jednosedackam snazim vyhybat.
Páči sa miPáči sa mi
hi-hi fobie… no o tom viem zial svoje. pavuky mi nevadia, ale hady…brrr a tiez mam strach z vysok (no pritom milujem lietanie v lietadle, ale napr. do vrtulnika by ma nik nedostal…) a tiez mam strach z ludi, co zvladam niekedy lepsie a niekedy horsie (momentalne skor horsie)…
Páči sa miPáči sa mi
Mám pocit, že u mňa vôľa nerieši zdroj strachu, ale len ho na istý čas ako keby paralyzuje, ale on tam hajzlík zostáva aj naďalej.
Keď som čítal, ako Matrioshka sedela na 7mom na zábradlí a fajčila, alebo lavírovala na zábradlí mosta, tak som mal naozaj veľmi zlý vnútorný pocit, ale pri tom lietanie v lietadle tiež milujem ako Ambala, ale skočiť s padákom, alebo skočiť bungee…povedzme, že je to môj sen, ktorý už dosť dlho veľmi ďaleko odsúvam :lol:. Nehovoriac a návševe strechy, akéhokoľvek výškového domu a nakúknutie cez okraj priamo dole, mi spôsobuje extrémne vnútorné vypätie iba ak nad tým rozmýšľam. Fyzicky by som sa dostal iba na tú strechu, ale k jej okraju, by ma nedostalo ani stádo volov. Je to strach so (známej) smrti….bez komentára… 😦
Ten strach, ale nieje ohraničený iba na mňa. Je jedno, kto sa v takejto situácii nachádza. Stačí, ak to vidím, alebo počujem a hneď mám žalúdok, ako hrášok a v krku guču jak hovado a ak sú v takejto situácii deti, tak takú paniku, ktorá začne nasledovať, si ináč ani navodiť nedokážem 😛
Podobné je to s hlbokou vodou, ale pritom more, plávanie a potápanie zbožňujem…do tohoto “hovienka” sa mi fakt šťuchať nechce ani za nič, ale asi to bude treba spraviť, keď už sa mi to takýmto spôsobom ukazuje pod ňufák…bude to srandy kopec 😀
Páči sa miPáči sa mi
Mame podobne fobie, ja odmietam vystupy na vezicky v hradoch , pohlady z mostov, z kopcov atd..mna ta hlbka akokeby tahala dole..pred rokmi sa pridala fobia z jaskyn, zistila som to v Dobsinskej ladovej jaskyni pred 6 rokmi..to som tam nemala daleko od kolapsu..som to o sebe nevedela, ako dieta sme chodili bezne cez vikendy pozerat jaskyne a hrady..tak neviem co sa mi to zase pridruzilo..ale zvladla som to, tak to mozno prejde casom..no a ako dieta som sa topila, mnoho rokov som sa vyhybala akejkolvek prirodnej vode, ale pred 12 rokmi som si povedala dost a zacala som plavat..zatial v bazenoch, aj v hlbokej vode, ale more, jazera a pod. to si netrufam este..no a co sa tyka parasutizmu a podobnych zalezitosti, tak to nehrozi u mna v tomto zivote urcite..obdivujem to ale toto by som nedokazala prekonat..
Páči sa miPáči sa mi
Kedysi som nenávidela pavúky a vždy sa ma zmocnil strašný pocit znechutenia, keď som ich čo i len videla. Ale potom som si povedala, že sa ich nemám prečo báť, pretože som si uvedomila, že aj ľudia sú nechutní občas, veď už len to, ako konzumujeme potravu, alebo všetky tie vedľajšie vylučovacie procesy, fuj. A uvedomila si, že každý živočích je “nechutný” svojim spôsobom a snažila sa to vnímať ako niečo normálne. Možno sa to zdá hlúpe, ale trvalo mi pekne dlho, kým som tomu sama uverila.
Momentálne som v stave, kedy mi pavúky nevadia. Malých sa nebojím vôbec, veľakrát si ich nechám liezť po ruke a hrám sa s nimi, ale väčších sa ešte neodvážim zobrať do rúk.
Myslím, že moja fóbia bola spôsobená aj tým, že som vždy mala pocit, že sú pavúky jedovaté. Ďakujem discovery channel…
Na Slovensku som však nečítala ani o jednom prípade, že by pavúky “zaútočili” na ľudí…
Páči sa miPáči sa mi
Dobry den,
Dakujem za tento clanok…Tiez mam fobiu z pavukov a urcite si prestudujem prilozene odkazy na dalsie stranky, ako to spracovat…Mam, ale aj otazku, ktora s tymto clankom nesuvisi….Vcera som mala zvlastny stav a “silny” sen, ktory je pre mna velmi dolezity pravdepodobne.Hladanim odpovede som sa dostala aj k pavukom… Nahody neexistuju 🙂 . Len sen si neviem “prelozit”…
Páči sa miPáči sa mi
Ten obrazok tam naozaj nemusel byt.
Precitala som si to len od polovice, lebo osemnoha fobia sa ma bytostne dotyka. Pritom tak do 20-tky som s tym problem nemala, ale teraz je to strasne, nemozem sa nan pozerat ani na obrazku, ani v kreslenych rozpravkach …. moje deti v prirodopisnych knizkach nechavaju odkazy, na ktore stranky nemam ist, ked ho necakane zbadam, oblieva ma pot, dostavam triasku a uz som aj odpadla :):). Mna by naozaj zaujimalo, preco som si to vytvorila a ako sa toho zbavit. Je to velmi otravne, ale ako som si vsimla, chodi to vo vlnach, niekedy ma to az tak velmi neberie a inokedy panika. A to nevravim o snoch, kde ma kriky uväznia a su plne osemnohov :):) ….. to sa hadam budim aj sediva. Vdaka za farby na vlasy :):)
Páči sa miPáči sa mi
Pavúky mi nerobia nič, ale výšky sú pre mňa horor (heh, lietanie zbožňujem a prechrním 😀 ). A v poslednej dobe som zistila, že sa bojím prestať fajčiť. Aj astma mi prišla do cesty, a mne furt lepí. Hlavou krútiaci smajlík 😀
Páči sa miPáči sa mi
Teraz sa budete rehniť, ale ja mám strach z uniforiem 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ja iba doplním k tej disociácii. Je to silná zbraň aj keď je ťažké ju nasadiť v stave akútnej paniky alebo strachu. Preto treba trénovať pri napr. predstave pavúka. Veľmi pomôže humor. Ja nejaké stavy fóbií nemám – ale pri súčasnom strachu súvisiacom s pobytom v nemocnici mám jeden svoj spôsob. Ked ma začne chytať strach a panika, predstavujem si, že má drží za ruku archanjel Michael a vraví mi stále: všetko je v poriadku, nič sa nedeje. Občas sa na seba pozerám s ním zhora, sedím, kopkám si nohami a pozorujeme ma ako sa veľmi bojím a veľakrát bezdôvodne. A hlavne treba správne dýchať – hyperventilacia zhoršuje paniku. Spoľahlivý spôsob dýchať do papierového vrecka alebo dlani. Alebo nádychy nosom a pomalé výdychy ústami.
Páči sa miPáči sa mi
tenshiiiii, aj ja vždy volám Michaela a ešte nikdy ma nesklamal 😀
Páči sa miPáči sa mi
🙂 zaujimave je, ze ten Michael je prave patronom uniformovanych. Skusala si s nim prejst tie strachy z uniforiem? A je jedno ake su? Teda problem je rovnosata ako taka?
Páči sa miPáči sa mi
Uniformy, ktoré predstavujú silové odvetvia, teda napr. sesterské nie, ani lekárske, letecké alebo železničiarske, ale polícia, armáda, carabinieri… s tým mám problém. Ale ďakujem ti srdečne za radu. Skúsim sa opýtať Michaela a potom ti dám vedieť 🙂
Páči sa miPáči sa mi
To som sa zasa dozvedela… vlastne nedozvedela, len uvedomila. Hneď sme to aj vyriešili. Navyše som pochopila, že to nie je ten pravý strach, ktorý ma ovláda. Ten pravý, ktorému vôbec nerozumiem, prichádza bez príčiny a podnetu. Objaví sa odrazu, zaplaví ma, nemá meno a keď sa pýtam v duchu sama seba, prečo cítim strach, nemám na to odpoveď. Tento je väčší protivník, uniformy sú oproti tomu klaunovské obliečky. Aj dnes uprostred noci som ho zažila.
Páči sa miPáči sa mi
Ja tieto náhle, iracionálne poryvy strachu mám vtedy, keď mozog vie viac, ako si vedomie je ochotné pripustiť, a práve sa chystá preskupiť mi moje obľúbené, zabehané svetonázoríky… 😕 (Au, Šinter, nehryz mi ruku!) Mozog totiž registruje oveľa viac, ako prepúšťa do nášho vedomia. A tak vedomie si myslí, ako to “válí”, ale mozog si presne z tých vecí, ktoré do vedomia neprepustil, už poskladal obraz, o ktorom tuší, že nabúra naše milované vnímanie. Ak máme len program “vnímanie nesmie byť nabúrané”, mozog neurobí nič a pravdivé, ale neželané informácie proste nechá na polici kvasiť až do našej smrti. Ak však máme súčasne aj program “chcem vedieť, aj keby to malo bolieť”, tak sa mozog v istom bode rozhodne, že už nastal čas overridovať program “vnímanie nesmie byť nabúrané” a posiela nám cez iracionálny strach signál, že čosi na nás lezie. Moja teória.
To s tým vnímaním je už naplánované ako článok na tento víkend, ak sa nemýlim. Možno na zajtra. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😆 tak toto potrebujem…
Páči sa miPáči sa mi
Sun, čítam si to dookola. Prosím ťa, vyveď ma ešte z váhania – aký je rozdiel medzi vedomím a vnímaním? Ja som vždy brala vedomie ako istú množinu, ktorá zahŕňa podmnožiny – vnímanie a myslenie (vedenie). Teraz sa mi to celé prevracia naruby. Takže vedomie obsiahne aj tie informácie, ktoré si mozog nevie vysvetliť a spracovať, a nie naopak… 😦
Páči sa miPáči sa mi
V mojom prípade rozdiel nijaký. Proste som začala s vnímaním, tak som dovnímaňovala. 😉 Ale vnímanie sa deje u mňa vo vedomí, takže je to fuk. Vedomie = uvedomovanie si. Podvedomie = neuvedomovanie si. Toť moja hrubá terminológia. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Čo potom znamená… “iracionálne poryvy strachu mám vtedy, keď mozog vie viac, ako si vedomie je ochotné pripustiť …Mozog totiž registruje oveľa viac, ako prepúšťa do nášho vedomia”.
Toto mi nie je jasné. Podľa mňa, mozog nikdy nevie viac, ako vedomie. Vedomie v sebe nesie aj to, čo náš úbohý mozoček nie je schopný spracovať, rozoznať, vyhodnotiť, akceptovať.
Na to, aby moje vedomie obsahovalo určitú informáciu nepotrebujem, aby to klasifikoval mozog. Proste to viem. Alebo je to ináč?
Mozog je taký štatista 😆
Páči sa miPáči sa mi
OK, chápem. U mňa je vedomie funkcia mozgu, nie naopak. Mozog považujem za počítač, za obrovské skladisko, kde sa na disku točia informácie a niektoré nie sú prístupné. Niektoré majú príznak “nečítané”, iné “vymazané”, iné “čítané a zabudnuté”, iné “premenované” a len časť z nich má príznak “uvedomené”. (Veľmi malá časť.) Čokoľvek sa okolo nás deje, mozog to registruje, veľmi hrubo vyhodnocuje podľa toho, či je na tom nastavené nejaké naše prežívanie, a zapisuje to na disk do rôznych chlievikov. Nemám to premyslené, ale povedala by som “dôležité dobré”, “dôležité znervózňujúce”, “absolútna panika”, “absolútne nadšenie”, “desivé možnosti, čo ešte nenastali” a “ostatné”. Okrem tej poslednej kategórie tie ostatné sú dané našimi presvedčeniami, predpokladmi, predpojatosťami, skúsenosťami a emóciami. Tá posledná obsahuje všetko to, čo sa nedá na prvý pohľad ľahko zaradiť. (Napr. v hypnóze z nás dokážu vytiahnuť vnemy, o ktorých ani nevieme, že ich máme – a napriek tomu tam sú. To je tá posledná kategória, to “ostatné”.)
Naše vedomie sú veci z kategórií, ktoré nás nejakým spôsobom zaujímajú. Veci, ktoré si uvedomujeme alebo aj neuvedomujeme, ale nie preto, že by ich bol mozog vyfiltroval a strčil do “ostatné”, ale pretože si ich nechceme pripustiť. Potom ich vnímame na iných, ale nie na sebe, a na tých iných nás parádne rozčuľujú. Takže vedomie je len jedna malá časť z nás, niečo ako natiahnutý program na obrazovke, Word, ktorý vie čítať súbory istého typu a iné zas čítať nevie (=kategória “ostatné”). Keď pracuješ s Wordom, to neznamená, že v počítači nemáš súbory z InDesignu – lenže Word ich nevidí a preto ako keby neexistovali. Ten Word, to je naše vedomie. To, čo si uvedomujeme. Môže neuznávať Excel, ale vie ho načítať. Môže hlboko pohŕdať obrázkami, ale vie ich vkladať. Ale nikdy nám neotvorí súbor InDesignu a obvykle ho na disku ani nezaregistruje. Pre Word je ten súbor neexistujúci, pretože nevie, čo s ním. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Teraz už chápem, ako to vidíš ty 🙂
Ja som si predstavovala vedomie ako obrovský les, plný húb a mozog, ako človiečika s košíčkom, ktorý ide na zber. Vedomie ako obrovskú nepreskúmanú oblasť, narvanú informáciami a vedomosťami a mozog ako taký explorer, ktorý si podľa hesla vyberie, čo sa mu hodí.
Páči sa miPáči sa mi
Možno hovoríme o rôznych “vedomiach”. Ak hovoríš o Jednom Vedomí, tak to by som tak vnímala. Ja hovorím o našom individuálnom vedomí. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Veď ja tiež 🙂 naše individuálne vedomie je súčasťou Vyššieho vedomia. Komunikujú spolu nezávisle na mysli, ktorá v tomto procese zaostáva.
Páči sa miPáči sa mi
Pre mňa je to priveľký skok. Kým nie som Všetko-čo-je, nie som ani Jedno Vedomie a mám len to svoje individuálne, aj keď je súčasťou toho veľkého. To veľké ma nevedie, lebo “slobodná vôľa”. Je k dispozícii, aby som si mohla z neho sťahovať, ale ak ma nenapadne sťahovať si z neho, tak som ne-vedomá ako vo všetkom ostatnom v kategórii “ostatné”. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Presne vie, o čom hovoríš. Tiež to tak dokážem vnímať. Lenže niekto sa rozhodol “rozšíriť mi obzory” 😀
Sme slobodní ostať nevedomí, ale to nevylučuje, že toho nie sme súčasťou. Teším sa na tvoj avízovaný článok.
Páči sa miPáči sa mi
Jari, dnes, ako spracovávam iný článok, uvedomila som si jedno – možno máme nedorozumenie niekde celkom inde, kde sme ho nehľadali: pre mňa mozog znamená telesný orgán, nie “rozum” ani “myseľ”. Môže byť, že ty si “mozog” vnímala ako synonymum “rozumu”? Lebo potom by som celkom inak chápala to, čo si napísala… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😆
Trefa! Presne tu sme vyrobili nedorozumenie 😀
Páči sa miPáči sa mi
Aj ja som mal fobiu z pavukov. Potom som ich začal pozorovať, niečo som sa o nich naučil, zväčšil sa mi ohľadom nich rozhľad a zmizlo to. Život predsa nie je o klepkaní si na ruku (EFT), či predstavovaní anjelov, je o žití.
Páči sa miPáči sa mi
Máš pravdu, joeiik, my sa rozhodujeme, čo a koho chceme zahrnúť do svojho príbehu. Ja v tom mojom Anjelov vítam. To neznamená, že trpí moje žitie, práve naopak, kvalita je neporovnateľná 😀
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Vitaj…
Každému funguje niečo iné. Je dobré, že si to ty zvládol takto. Iní ľudia to zvládajú inak – napríklad aj poklepkávaním. Nemá význam posudzovať ich metódu len preto, že nie je tvoja vlastná… 🙂 robíš tým zle len sám sebe. OK, niekto radšej poklepkáva – no a čo? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem za privítanie. Funguje to tak, že keď človek používa niekoľko techník, tak to je synergický efekt, alebo jedna môže vylúčiť druhú, alebo by sa mal človek venovať iba jednej, nazvyme to filozofii, aby mal zas o čosi menej zmätku v živote?
Páči sa miPáči sa mi
Myslím, že ti nerozumiem. Zrejme riešiš nejaký svoj problém, ale ja ho nepoznám a tak neviem zareagovať. Skúsim inak: Prečo ti prekáža, že niekto používa poklopkávanie alebo anjelov? Nakoľko ho to diskvalifikuje zo žitia jeho života? A čo presne si predstavuješ pod “žiť život”? Kým si toto nevyjasníme, môžeme hovoriť každý na míle vzdialený od toho druhého.
Ale inak s tým, čo píšeš, súhlasím. Metódy môžu vytvárať synergiu alebo sa vzájomne potláčať. Venovanie sa jednému jedinému môže obmedziť tvoje možnosti výberu. Potiaľto som s tebou… ale potom mi nedáva zmysel tvoj pôvodný komentár, v ktorom metódy odchyľujúce sa od tvojej vlastnej zosmiešňuješ/kritizuješ/whatever. Prichodí mi to, ako keby si hovoril A a -A súčasne. Ale možno som len niečo nepochopila správne. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Život predsa nie je o klepkaní si na ruku (EFT), či predstavovaní anjelov, je o žití
Súhlas s predpokladom o žití, ale nesúhlas s predpokladom o tom, o čom život nieje.
Môj názor : Život Je a to ostatné okolo toho, sú konštrukcie – nástroje (sny?) potrebné pre náš rozvoj, bez výnimky 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Joeiik no a teraz ma to zitie zaujalo..o com teda podla teba zitie je? 😀
Páči sa miPáči sa mi
Vieš veľmi dobre o čom je 😉
Páči sa miPáči sa mi
Joeiik, ja to otocim na ten strach späť. Neviem, či máš deti, ale povedzme, že niekto tvojmu srdcu veľmi blízky má vážnu chorobu. Ty si racionálne naštuduješ všetko, rozumieš diagnóze, prognózam, zlým aj dobrým. Bez ohľadu na silu rácia a mysle, však veľa ľudí (možno ty si výnimka) zviera panický až živočíšny strach.
Nikto z dospelých sa nebojí, že by ho pavúk zjedol (myslím :)) môžu mať načítaných zoológií milión, ale keď príde strach (fóbia) telo väčšinou zapne iné mechanizmy.
Páči sa miPáči sa mi
Ja dokonca od istého času celkom presne viem, čo to s tými pavúkmi mám… a je to totálna HOVADINA. Mne vadia ich nohy. Ich pohyb, ich tvar. Raz kolega ukazoval video z Juhošky, na ktorom našli kraba a držali ho do kamery, keď ten krab pohol nohami. Bol to ten istý pohyb ako u pavúka… a mne v tom okamihu prišlo zle a žalúdok na vode. 😕 Z toho pohybu sa to potom prenieslo na pavúka ako takého, hoci som v živote s pavúkmi nemala problém. Nejde o pavúka, ide o ten pohyb. Alebo možnosť, že by tými nohami pohol. Tak fčuľ bucte múdri… 😦
Inak, veľmi podobný pocit mám z modliviek, keď tie predné klepetá zdvihnú ako do útoku. Okamžite nevoľnosť.
Páči sa miPáči sa mi
tomu uplne rozumiem, ja napriklad ked som bola mala mala som strach zo sliepok a hydiny, aj z domacich vtacikov. Tiez mi nevadilo nic ine ako ich pohyby…hrozne ma to znervoznovalo a zneistovalo ten sposob ako sa pohybuju vseobecne…nemyslim len lietanie aj ked hybu len hlavou, je to taky divny, nervny pohyb, to mi je neprijemne…teraz to uz tak az nepocitujem, ale hovorim pred labutou alebo pred morkou mam respekt 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Nejaké tie malé poznámky 🙂 – “Na svete už veľmi dlho existuje väčšinový názor, že ľudia musia pochopiť “prečo” majú strach, depresiu apod. Toto pochopenie príčiny potom akýmsi zázračným spôsobom nechá zmiznúť všetky problémy.” + “Odvtedy má panický strach z vody. On presne pozná dôvod vzniku svojej fóbie. Len jeho stav sa aj napriek pochopeniu “príčiny” nezlepšoval.” — Toto je celkom zaujímavá téma, pretože súvisí práve s tým, akú má kto kapacitu vnímania a analytické rozlišovacie schopnosti (diagnostika). Tieto schopnosti alebo vlastnosti či talent sú medzi ľuďmi výrazne odlišné. Najjednoduchšie členenie je napr. na terapeutov a pacientov. Dajú sa získať tréningom, kurzami a pod, ale stále neznamená, že budú rovnaké alebo rovnocenné – keď dvaja robia to isté, nie je to to isté .. 😉
Takto, ako je to v tých dvoch vetách postavené to samozrejme platí. Čo však neplatí spočíva v tom, že bez vedomého pochopenia problém zmizne, – nezmizne a bude sa opakovať dovtedy, kým sa do vedomia neprederie. Druhou vecou je, že analytické schopnosti ako u dotyčného s fóbiou, tak aj jeho terapeuta ostali na úrovni poznania, že príčina jeho súčasných problémov bol pád do vody a utopenie sa. K tomu priradili techniku opätovného precítia celej situácie … Nedostali sa napríklad k poznaniu, že to môže mať uvrznuté v niektorom alebo viacerých telách (čiže sa mu telá uvedenou skúsenosťou mierne energeticky “prekonfigurovali”), prípadne sa mu to mohlo uchytiť na nejakú ďalšiu rodinnú tému a pod., alebo si pripomenul inú karmickú skúsenosť a tým sa mu obe spojili do ešte silnejšieho stresu, atď. … – vesmír je nekonečný vo svojich možnostiach. 🙂 Čiže ich analytický postup sa nemusel dostať k úplnému koreňu veci.
@ Sun – “Ja tieto náhle, iracionálne poryvy strachu mám vtedy, keď mozog vie viac, ako si vedomie je ochotné pripustiť, a práve sa chystá preskupiť mi moje obľúbené, zabehané svetonázoríky… 😕 (Au, Šinter, nehryz mi ruku!)” — Šinter ti možno chcel povedať :-), že si príliš ambiciózna (dobré poznám … :-)) a že chceš viac, ako tvoje fyzické telo momentálne stíha, tak ti doňho chcel presmerovať pozornosť 🙂 🙂 :-).
Inými slovami je to v podstate tvoje vedomie, ale v podobe fyzického tela ktoré nestíha. Je to presne ako píšeš – “A strach funguje najlepšie, keď sú ľudia v hlave rýchli. Keď uberiete rýchlosť z vášho filmu, urobíte z neho spooommaalleennýýý film, zrazu strach stráca intenzitu.” — Akurát že je to kombinácia zrýchlenej mysle oproti fyzickému telu, ktoré sa snaží zachovať celkovú rovnováhu a aby si sa v ňom cítila dobre. Čiže ťa varuje. 🙂 Vedomie v klasickom ponímaní ako aj samotná “hlava” negenerujú strach, fyzické telo oproti tomu áno. Keby si však chcela riešiť túto tému, znova to nemusí byť otázka strachu alebo úzkosti, ale nejaká forma ambicióznosti, netrpezlivosti, nedostatku a pod. a si znova niekde úplne inde, hoci navonok je to kvázi úzkosť alebo strach. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Nik,
ten druhý citát nie som ja, ale Sasín. Cudzie perie vyzerá dobre, najmä keď ho chvália, ale nemám dosť lepidla na to, aby som ho na sebe udržala. 😳
To s tou ambicióznosťou môže byť. Preto aj pracujem tak veľa s vôľou. Proste sa do vecí dokopem, aj keby ma mali zabiť. 😛 Sú horšie veci na svete ako smrť – napríklad nevážiť si sám seba. 🙂
Presne k tomu ukladaniu emócií do tiel je tu naplánovaný na zajtra článok. Ja som tomu veľmi nerozumela, až kým som nespracovávala ten text, takže pre mňa to je poznanie staré presne tri dni. 😉 (A teraz sa tvárim, aký som ja borec. 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Niekedy sa mi deje synchronicita, že sa k niečomu dopracujem, alebo niečo riešim a pospája sa mi to len niekoľko hodín, alebo deň – dva pred článkom, ktorý tu vyjde. Z 90 % to nie je dané tým, že by som chcel ale že som z nejakého dôvodu musel urobiť ďalší krok, lebo sa niečo niekde začalo “mrviť” … 😕 Neviem, či som preto borec, ale či som to poznanie získal minútu alebo rok predtým už veľký rozdiel nehraje 🙂 (teda aspoň pre mňa :-)).
Páči sa miPáči sa mi
Aha, čo som našla 😀
Páči sa miPáči sa mi
Vcera som si vsimla jednu zvlastnu uzkost, ktora ma chyta pri predstave ze by som mala nastupit do veterana. Boli sme v dopravnom muzeu, kukali sme veterany a ked som pristupila k jednemu blizsie a kukala dnu, vyvolalo to vo mne zvlastny neprijemny pocit, taka neurcita stiesnenost. Ked som si predstavila ze by som tam mala nastupit a sadnut si tak dost jednoznacny pocit, ze NEEEEE. Vzapati sa stala taka synchronicytka, ze pristupil ku mne kamos a hovori: hento je jak tvoje, nie? (mam v skutocnosti tiez mensie cervene auto). No a vzapati som si pomenula na asi 10 rokov stary sen, kde som sedela v podobnom aute zaparkovanom pred nasou skolou. Bol to len zablesk, vedela som ze toto sa mi snivalo aj asi kedy a viem ze sen mal aj nejaky dalsi dej, ale vobec si nepamatam aky, len pocity boli nie moc prijemne… Potom som este sledovala ci kazdy veteran vyvolava presne tieto neprijemne pocity pri tom ked si predstavim ze sedim vnutri a zistila som ze len uzavrete auta (kabriolety ee) a len uplne stare (tie cca z 30.-tych rokov), 50.-60 roky a mladsie uz vobec, tam som mala pocity uplne ok 😀 nuz tolko moj vcerajsi prieskum v muzeu dopravy 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ja už mám od detstva taku divnu fobiu a ani sama neviem ako vznikla proste sa bojím peria a všetkého čo vie lietať a má perie..no myslí m že to vzniklo tak keď mi ako 2 ročnej sadol papagaj na hlavu a nechce ísť dole a chvílu sa na mne len smiali aj ke´ˇd som plakala potom ma v lese ešte otec strašieval zo sovami a datlami..od tej chvile sa mi to drzi az teraz nebojim sa vsetkych vtakov len sov a papagajov najviac a este ked vidim mrtveho vtaha na zemi chytam paniku…alebo mi staci pocut zvuk sovy ci vidiet perie na zemi…
Páči sa miPáči sa mi