Eprakone – ezoterika a spiritualita

Vo Felixovi Wolfovi som našla peknú interpretáciu toltéckeho “zastaviť svet” (stopping the world). Aspoň mne jeho uhol pohľadu pomohol dať si celú techniku veľmi presne do kontextu:

“Zastaviť svet značí zastaviť náš nepretržitý, nutkavý prúd myšlienok, ktorý upevňuje našu interpretáciu reality. Zastaviť svet značí umožniť našim myšlienkam, aby stíchli, pričom však naša myseľ zostáva dokonale bdelá a vedomá.

Vnímanie v takomto stave ticha či tichého vedomia je čisté a priame. Neexistuje iné poznanie toho, čo vnímame, len priame, bezslovné intuitívne “vedenie”. Poznanie sa k nám dostáva ako vnem celého tela, nie ako vnem rozsekaný a vedený cez naše obvyklé zmysly. Naše telo sa prebúdza zo sna myšlienok.”

Tento popis mi pomohol zistiť, ako na tom stojím ja, či to, čo robím, je “zastavenie sveta” alebo nie, či na tom ešte mám pracovať alebo mám dať pokoj. 🙂 Takže som sa rozhodla dať pokoj 😉 a ísť rozvíjať oblasti, kde zďaleka ešte nedosahujem, čo by som chcela.

Mne “zastavenie sveta” pripomína šamanské cesty alebo hlbokú relaxáciu. Taký ten polosnový stav. Stav, kedy sa “dejú veci” a je to jedno. Včera som zrovna mala taký nejaký zážitok, kým som stála na zastávke a čakala na autobus. V ruke som mala tašku so Šinterom, lebo sme šli k veterinárovi, a bola som v stave “standby” – až sa objaví autobus, okruhy sa zapoja; dovtedy sa len pozerá a počúva a cíti.

Odrazu som kútikom oka okolo stĺpu s osadením zastávky zbadala pohyb. Bolo to niečo. Vyzeralo to ako pes, taká tá “promenádová zmeska”, sivá a chundelatá, s dlhou srsťou, ale bodkovaná. To stvorenie malo bodky ako dalmatín! Snažila som sa pozrieť lepšie a papuľka nevyzerala ako pes; nevyzerala ako nič, čo poznám, ale malo to labky, nie kopytá, a malo to chundelatý strapatý chvost. A potom som sa už pozerala príliš intenzívne a ono to zmizlo. Nebolo tam nič.

Keby mi bežali myšlienky, začnem chytať paniku, čo sa so mnou deje. Ale v tom “standby” stave sa vo mne len zafixoval jeden obraz – to niečo sa vôbec nezaujímalo o mňa; priťahoval ho Šinter.

Pozrela som sa ešte raz, ale už som to nezahliadla.

Keby som bola v normálnom, “vedomom” stave, okamžite spustím drámu o tom, že mi preskakuje alebo že je tu niečo, čo ide zožrať Šintera. Takto som len registrovala, že som nemala pocit ohrozenia, že to bolo veľmi pokojné stretnutie a že som videla niečo, čo tu zjavne nie je.

A spomenula som si, ako sa do môjho života dostavili Otec a Gabriel a začala som sa celkom nasprostasto usmievať.

Keď sme v stave vnútorného ticha, vnímame bez hodnotenia, teda sa ani nebojíme – na druhej strane, ani nemáme tie extatické záchvaty šťastia, ktoré ľudia so vzostupom a rozšíreným vnímaním často spájajú. Myslím, že emotívny kanál je pri tomto stave celkom vypnutý a mentálny beží možno na nejakých 10% (rozpoznávame). Celý zvyšok robí vnem nášho tela. A až potom, keď informáciu dostaneme v tejto podobe a dostaneme sa zo stavu vnútorného ticha, začíname ju napasovávať do nášho svetonázoru a začíname na ňu reagovať – interpretovať ju. Samozrejme, ako inak, vo vzťahu k nám. (A tu mi zas dobre zapadá koncept sebadôležitosti.)