Žiadna veda, len dnes ráno som mala takú nejakú divnú konverzáciu v hlave “sama” so “sebou” – pričom ani jedným si nikdy nemôžem byť istá. Séria otázok a odpovedí, ktoré si už nepamätám, ale všetky sa odvíjali od toho, že v posledných dvoch týždňoch zisťujem, že som v očiach iných “stratila ľudskú formu” (alebo aspoň “ľudskosť”) a aj ľudia, ktorí ma majú radi, ku mne odrazu pristupujú s rešpektom… Otázka:  “A ako sa tak cítiš?” Odpoveď: “Dobre. Konečne som dorazila sama k sebe.”

🙂

To neznačí, že cesta končí; to značí len, že jeden veľký míľnik je za mnou a odteraz pôjdem ďalej už ako integrovaná (dúfam) osoba. 🙂 Ale tá moja držka nevymáchaná je “downside” toho, že som sama sebou. 😛