Štartérov k tomuto článku bolo zopár, ale spomeniem 3, aby som objasnil svoje pohnútky k napísaniu tohoto článku 🙂
1. sa mi v pondelok snívalo, že 
cítim Gabrielovu prítomnosť (doteraz som na vedomej úrovni nemal tú česť) a tak som sa stále dookola pýtal “Gabriel si tu?” – zostalo to ale bez odpovede, len na záver snu mi boli ukázané 2 staré písacie stroje a ostatné som zabudol
2. som mal v utorok istú skúsenosť, o ktorej sa bližšie zmienim nižšie
3. som si dnes prečítal článok od Sun, ktorý ma definitívne nasmeroval/nakopol 😆
Celý tento týždeň a minulý, boli pracovne veľmi náročné, až som miestami mal pociť, že to pekračuje nosnosť môjho JA a začínal som mať malú obavu o moju psychohygienu. Jané, že som mantroval a čistil sa a cvičil “svoje” energo cvičenia a ako náhle som opustil brány závodu, to vždy bolo OK, ale cítil som ten tlak, ktorý nebol úplne ten klasický, každodenný stereotyp, ktorý mám “zvládnutý” ľavou zadnou. Ako klasický “úradník” a byrokrat mám život relatívne “jednoduchý”. Denne napíšem cca 100 emailov, absolvujem cca 50-100 telefonátov, 2-3 porady + nejaký ten bonus v podobe plánovania a kalkulácií. Krízové riadenie by bolo asi ten správny výraz, akurát u mňa je to v podstate každodenná rutina – no proste stereotypná “nuda v Brne” :D. Prac. telefonáty po pracovnej dobe, sú súčasťou mojej zábavky, ale už je toho oveľa menej, ako to bývalo kedysi, alebo som len zmenil svoj postoj…to už je asi jedno 😛
V utorok som bol naozaj slušne pod “prúdom”, lebo v pondelok nám nefungoval systém na plánovanie a tak som potreboval v rámci 8 hodín, dobehnúť ešte ďaľšie 4 z pondelka – brnkačka 🙂 Pozitívne myslenia a Tu a Teraz robia zázraky! Naozaj je to tak, viem to! Takže práca išla ako každý deň – od ruky, akurát som cítil ten nie úplne obvyklý tlak na pozadí. Stále som bol akosi pozadu oproti môjmu štandartu. Klasicky, čím viac sa blížil koniec prac. doby, tým sa tak nenápadko tlak zvyšoval. Bolo mi jasné, že aj keď robím naraz 3 a viac vecí, úplne “optimálne” to dokončiť nestihnem. Neva, je to 100%? JE! Tak sa pekne ukotvím opäť v Tu a Teraz a ide sa ďalej a čo nestihnem dnes, stihnem zajtra. Pri mojej práci “strážcu” optimálneho stavu skladu (hranica medzi málo a veľa je proklete malá), sa po zopár strávených rokoch v tomto Fachu, začína sem-tam vytrácať ten pud sebazáchovy, ktorý poukazuje na to, že treba začať kadiť do trenírok, lebo galiba sa blíži a “možno” nás tak prevalcuje, že ani nestihneme povedať “Au”. Tak tomu bolo aj v utorok. Proste spracovávanie viac úkonov naraz vyradilo isté “bezpečnostné protokoly” a tak som len rad za radom odrábal, čo som mal na stole. Bez emócií, bez charakterne. Na záver som si spomenul na 1 problémik a kedže mi prac. postup káže o tomto druhu problémov vždy informovať môjho nadriadeného, ktorý je môj veľmi dobrý kamarát, tak som to spravil. Iba tak a medzi rečou. Môj šéfko má, ale na tento druh informácií veľmi citlivý sluch. Ako strážca strážcov je to vlastne prirodzený inštinkt, ktorý ho drží pri živote 😀 Začal mi dávať jednoduché otázky, aby vedel odhadnúť závažnosť situácie…aby mal rovnaký pocit pre to, čo sa deje ako ja, aby tomu proste správne porozumel. Lenže ja som mal rozrobené ešte 2 ďalšie roboty a toto som spomenul len “by the way”, aby som nezabudol. Moje vnímanie situácie bolo také, že to dopadne dobre, len vzhľadom na “protokol”, som ho proste informoval. On sa ale trochu zľakol a tak začal odo mňa vyžadovať moju 100% pozornosť. Ja som sa mu “trpezlivo” snažil vysvetliť (funel som, prevracal som oči a vzdychal), že najprv potrebujem dokončiť tieto rozrobené kalkulácie, lebo stratím niť. Nedal sa beťár. Stále ďalej naliehal, aby som začal robiť všetky potrebné bezp. opatrenia, aby to dopadlo dobre….HNEĎ TERAZ! Chcel som o 5 min. odísť domov. Ešte raz som ho dôrazne požiadal, že o chvíľu to všetko spravím, len ešte toto dokončím. Prišlo dôrazné varovanie, že si nepraje, aby som sa s ním takto rozprával. Vo mne to začalo úplne jasne vrieť. Cítil som nespravodlivosť a krivdu…”toto všetko za to, že celý deň makám ako vôl”…povedal som mu toto beriem absolútne osobne…odpovedal, aj ja to beriem osobne.
Ako v priamom prenose som sledoval, ako ten oheň vo mne vybieluje každú bunku. Stratil som kontrolu. Držal som ju do posledného momentu…nie, toto zvládnem, o nič nejde, len si nerozumieme. Postupne sa mi vyšmykol jeden prst za druhým, až som stratil kontrolu komplet. Precítil som si to v priamom prenose. Precítil som ako s tým bojujem. “Viem presne, že je to len vzájomné nepochopenie.” Nič to nevypovedalo o situácii ako takej. Startili sme sa v predpokladoch…úplne a do písmena…obaja. Ako raketa vyštartovalo hooponopono a mlel som ho ako blesk ale tá para hľadala ventil, kade môže von…
Túto časť som ale zvládol na môj vkus veľmi neštandartne. Zostal som ticho! Prestal som argumentovať a spravil, čo sa odo mňa žiadalo a potom som odišiel domov. Teraz chápem prečo sa Toltéci bavia o “bojovníkoch” v súvislosti so sebaspoznávaním. Nikdy som tomu nerozumel a ten termín som nemal rád. Tak málo stačí na pochopenie. Precítiť tú emóciu.
Bojovať ako tiger aj keď zdanlivo podľahneš. Hmmm do dnes som točil hooponopono bez prestávky (možno aj vo sne), aby som zase prinavrátil rovnováhu do môjho “chrámu”. Kokso to bola jazda 😀
Nič nieje náhoda a všetko je príležitosť 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Yesss:D
Páči sa miPáči sa mi
Hmm, zaujímavé, bojuješ, aj keď zdanlivo podľahneš. Ale čo tá emócia, ako si si istý, že nie je z nej uvaznený ani najmenší kúsok v Tebe? Išla úplne von s ponopovaním? Ja totiž stále nemám u seba jasno, či pri zdanlivom podľahnutí viem prinavrátiť tú rovnováhu. Dokážem totižto rovnako nezareagovať ako zareagovať a nedávno som sa tiež v komentároch so Sun točila okolo tejto témy a opať sa mi tu ponúka. Stále mám pocit, že často, keď nezareagujem, neviem sa potom tej emócie úplne zbaviť a tým sa dostať do rovnovážneho stavu a potom to v sebe len nevedomky hromadím.
Páči sa miPáči sa mi
DM, cítim, že to ešte úplne spracované nemám. Moja sebadôležitosť, ale sú to aj rôzne strachy a systém sudca-obeť. Nieje pre mňa dôležité, to vedieť presne pomenovať. Z tejto lekcie si beriem to precítenie môjho vnútorného súboja a zároveň jeho sledovanie, ako keby z 3 strany, tak voláko nezávislo. Uvedomenie si, “toto sa teraz deje, toto práve robím” a následovné precítenie/pochopenie, čo sa deje. Pochopenie, prečo “bojovník” a ako to súvisí s mojím sebaspoznávaním.
Jasné, nasleduje práca, aby som to “dostatočne” ošetril, aby na budúce v taketo situácii už nebolo treba bojovať. No a to “dostatočne” je niekde, kde to u mňa nieje presne definované slovami. Je to opäť o pocite, keď už mám dojem, že stačí. Stále ale Opoňujem, takže ešte nie je úplne dopracované. Faktom je, že keď sa stretneme (sedí skoro oproti mne), tak tam nie je žiadna nenávisť, ale zostalo tam ešte také maličké ublíženie (obeť). Normálne sa spolu rozprávame a viem sa mu pozrieť do očí bez toho, aby mi v hlave preblisli myšlienky o tom, ako sa ma to dotklo, ako mi krivdil.
Krivdu mám v sebe niekde dosť hlboko zakorenenú, ale viem o nej a stopujem ju a ona sa teší, až ju vystopujem. Bude to v blízkej budúcnosti…veľmi blízkej 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Vyjadrenie svojho pocitu je potrebné vždy, inak emócia ostane zaseknutá v niektorom z tiel a hromadí sa. Je to však potrebné urobiť tak, že do druhého znova “na oplátku” nezasiahneš, ale vyjadríš len to, čo cítiš. Napr. – ak ti šéf povedal, že si nepraje, aby si sa s ním takto rozprával (čiže si nepraje aby si mu rušil autoritu), mal si tam 2 cesty – jednou je vyjadriť ešte predtým ako sa k tomu bodu dostal čo cítiš – nie racionálne zdôvodniť, že jeho stres je neopodstatnený a ty to postupne vykonáš, pretože to mu stres neodstráni – jemu tam mohlo nabehnúť čokoľvek, čo ani on sám nevie a už v tom fičí … (detstvo, dominantný otec, zlyhanie v nejakej situácii – to si nakoniec sám videl na jeho z tvojho pohľadu neprimeranej reakcii). Môžeš napr. povedať – cítim sa teraz ako blbec, že ti nedokážem vysvetliť aké je to celé jednoduché a že o nič vlastne nejde, ale keď na tom tak trváš, tak to idem urobiť …
Druhou cestou, keď už sa dostal do bodu, že ti to povedal (aby si sa s ním takto nerozprával) je vyjadriť, že ťa zranil. Svojimi slovami tak, aby vedel, čo sa deje. Pre mužov je toto obzvlášť ťažké, pretože sme vychovávaní v tej kazajke silných machov … Toto neznášam ani ja, ale tade vedie cesta. Nezaujíma ťa jeho ďalšia reakcia, pretože v tejto fáze už neriešiš jeho alebo pracovnú úlohu, ale seba. Napr. – takáto hrubá odpoveď mi nepridáva na pohode a chuti to ísť okamžite urobiť …
Ide o to, že vyjadrením pocitu sa nejde riešiť problém sám o sebe, ale vlastná emocionálna rovnováha – tým spôsobom dáš druhému možnosť vnímať nie len vlastný stres, ale aj stres toho druhého, že sa necíti sám napadnutý ale ten druhý na tom môže byť podobne.
Páči sa miPáči sa mi
Nik o to vyjadrenie “ranenia” som sa snažil v tom, že som povedal, že to beriem osobne, ale bolo to také detiské hranie na schovávačku, že ja poviem, že sa ma to dotklo, ale tak, aby tomu 2. strana nerozumela 🙂 Tak isto si nie som istý, či jeho reakcia bola neopodstatnená. Veľa som si tam sám vinterpretoval, ale bol to jasný signál, že táto časť môjho ja ešte potrebuje vyvážiť a preto som pravde podobne ani nedokázal udržať tú umelú rovnováhu…no proste srandy kopec
…a ešte skús povedať chlapovi, že “prepáč, mrzí ma to, mám ťa rád” a ako veľké finále objatie na záver :lol:…toto idem trénovať 😉
Páči sa miPáči sa mi
Nik, ďakujem, toto som veĺmi potrebovala vysvetliť. Vo svojom živote som absolvovala cestu dlhodobého extrémneho nevyjadrovania sa a potláčania, neskôr naopak aj cestu povedať všetko, čo si myslím, vačšinou s emočným nabaľovaním a opatovným zasahovaním. Hľadala som spôsob, ako vyjadriť, ale nezasahovať a ďalej nenabaľovať. Sem/tam sa to zadarilo, ale nevedela som konkrétne, akým spôsobom. No a po Tvojom komente som konečne pochopila.
Tak sa konečne môžem vydať na novú cestu! Jupíí! ĎAKUJEM!
Páči sa miPáči sa mi
A ešte taká amatérska otázka. Pomôže uvoľniť emóciu rozhovor s danou osobou ex post: Vieš, vtedy som cítil to a to…, alebo sa to udeje znovu prehratím situácie už so “správnym” zareagovaním, alebo si stačí uvedomiť, vtedy som cítil a nepovedal som a čakať na príležitosť zažiť rovnaký pocit pri inej situácii a vyjadriť ho, alebo…?
Páči sa miPáči sa mi
@ Iskra – “beriem to osobne” môže znamenať aj vyjadrenie hrozby … 😉 …. a nepovedal si, prečo to vlastne berieš osobne, nebolo to vyjadrenie toho, čo cítiš. Čo sa týka ospravedlnenia ako prepáč, – nie je to tiež o tom, aj jeden aj druhý by ste sa v podstate mohli navzájom ospravedlniť, je to skôr spoločenská stránka veci.
@ Duhovymotýľ – na uvoľnenie emócie ex post sú rôzne varianty. Je to dvojstupňová záležitosť. Ak sa ti to nepodarí v priebehu stretnutia, môžeš si dotyčnú osobu postaviť pred seba vizuálne, alebo si daj pred seba záhlavok (nejakú vec) a vyjadríš to. Môžeš to urobiť potom aj cez hoponopono alebo vrátením energie cez rekapituláciu, to pomôže aj keby si sa emocionálne vyjadrila počas stretnutia, pretože zbytky energie sa zvyknú zachytiť. Nestačí si to len uvedomiť, pretože to je mentálna stránka veci a tebe ide o emocionálnu časť. Uvedomiť si to však musíš, čo sa teda udialo, pretože ak by si urobila len emocionálne vyrovnanie, nemáš ešte poznanie toho čo a prečo sa vlastne deje a bude sa ti to opakovať kým si to neuvedomíš. – Spojené nádoby.
Dôležité je si však potom urobiť novú pozitívnu voľbu pre takúto situáciu a tú potrebuješ vydýchať rovnako, ako emocionálny stres, ktorý zo stretnutia vznikol, až kým nie je energia úplne voľná a plynulá. Pozitívna voľba je akákoľvek, pri ktorej sa ty cítiš dobre. Urobíš to znova ako pri emocionálnom strese, akurát v tomto prípade vydýchaš stres, ktorý ti vzniká keď si situáciu predstavuješ s novou pozitívnou voľbou. Napr. – bola si prinútená zo slušnosti niekomu vyhovieť, aj keď si bola vyčerpaná. Nová pozitívna voľba môže byť: povieš nie, aj keby bolo pre druhého dôležité aby si to urobila, pôjdeš si oddýchnuť a budeš sa v kľude a oddýchnutá pozerať, ako sa iní zariadia.
Páči sa miPáči sa mi
Nik, ďakujem Ti za ucelené zhrnutie. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ešte poznámka:
@ Duhovýmotýľ – čo sa týka tej príležitosti ako si písala, čakať na ďalšiu, aby si zažila rovnaký pocit – zvykne sa priebežne opakovať, kým to nezvládneš. Je to zároveň indikátorom, že to už máš za sebou a že túto štruktúru energie v sebe už máš zmenenú a tým už nepriťahuješ zrkadlovú situáciu “tam niekde vonku” …
@ Iskra – okrem toho, že si mohol precítiť, čo to znamená postoj bojovníka, mal si ešte druhú možnosť. Mohol si precítiť, čo to znamená mať skutočného tyrana. Jeho základným rysom je, že neprestane tlačiť, aj keby si mal dušu vypustiť … preto boli takí cenení starými nagualmi. (Niekedy mi uniká, prečo nestačili obyčajní rodičia, ale pri mnohých deckách aj sila tyrana asi upadá … 🙂 )
Páči sa miPáči sa mi
nik, niektore deti sami zvladaju rolu tyrana vcelku ukazkovo…a ked su este v skupine…kam sa hrabu rodicia 😉
Páči sa miPáči sa mi
joooj a minuly tyzden bol tusim na obete velmi bohaty. To este keby som ja napisala kam som sa ja dostala vo vztahu k majitelke krpcovej skolky…ale nemozem, uz teraz jak som si na to znovu spomenula mi ruky oslabli od laktov po konceky prstov. Mam toho momentalne dost vela a tento emocionalny stres bude musiet pockat zavrety v komorke. Bohuzial.
Páči sa miPáči sa mi
😦 Matrioshka, možno sa tie dvierka otvoria nejakou situáciou, aj bez Tvojho vedomého pričinenia. Teda u mňa to tak býva. Prajem rýchle vyprázdnenie komôrky.
Páči sa miPáči sa mi