Ako chodím teraz po čakárňach rôznych lekárov, vždy ma sprevádza Felix Wolf – a ono to fakt stojí za to! 😛 Dnešný úryvok je o poznaní, vzdelaní a tom, ako nám naša vlastná myseľ stojí v ceste. Napísal to, keď niekedy v štyridsiatke ukončil psychologické vzdelanie na univerzite:
Nie že by bolo niečo zlé na akademickom vzdelaní, ale zistil som, že je absolútne nebezpečné veriť, že zistenia a konštrukcie našej mysle sú skutočné fakty a pravdy. Čím sofistikovanejšia akrobatické kúsky naša myseľ urobí, o to presvedčivejšie a príťažlivejšie sa nám zdajú. Ale spätne som si uvedomil, že pokus porozumieť ľudskej mysli a vedomiu dáva zmysel len v rámci pragmatického skúmania, napríklad pri vyvíjaní umelej inteligencie a robotiky, alebo z čistej radosti z vedomostí. Zistil som, že študovať ju s cieľom odhaliť existenčné pravdy a pochopiť život a univerzum je úplné bláznovstvo.
Aby sme pochopili našu myseľ a svet, ktorý vníma, museli by sme byť chytrejší ako naša myseľ. To je, prirodzene, paradox, ktorý nám nedáva nijaké skutočné poznanie. Zistil som to tým drsným spôsobom – čím viac som sa naučil, tým menej som skutočne rozumel.
Vzdať sa predstavy, že som schopný porozumieť životu, mi dalo voľnosť potrebnú na to, aby som žil život plnšie, zo skúseností, organickejšie, intuitívnejšie, interaktívnejšie a priamo.
Možno nakoniec predsa len sme chytrejší ako naša myseľ.
🙂 Kto ma poznáte, viete, aký obrovský skok idem urobiť – idem zaklať svoju posvätnú kravu “vedomosti”. 🙂 Pre mňa vedieť o veciach bolo vždy veľmi dôležité – a nevravím, že to bolo zbytočné! Pomohlo mi to rýchlejšie a možno dokonalejšie sa dostať do sveta, pre ktorý nemáme slová. To, že som dosť podrobne chápala svet, pre ktorý slová máme, mi umožnilo ťahať jasnejšiu hranicu “tak toto to nie je”.
Ale potom, pri všetkom tom čítaní a mudrovaní a poznávaní nastal zvláštny okamih, kedy sa slová rozpustili. Mentálne modely, ktoré za nimi stáli, síce zostali, ale prestali byť vyjadriteľné. Proste som veci začala “cítiť”, nie “chápať”.
A potom, o dobrú chvíľku neskôr, som zistila, že nechápem. Že moje vysvetlenia sú len pokusy o racionalizáciu, ale nijako nepostihujú to, čo “tam vonku” naozaj je.
Pre mňa, človeka zakotveného prevažne v hlave, to bol dosť drsný krok. Ale spomenula som si, že som “Gabrielov vojak” a ako vojak nemusím ničomu rozumieť; musím len čo najdokonalejšie vykonať povel, ktorý dostanem. (A ubezpečiť sa, že si ten “povel” interpretujem správne.) Už netreba rozumieť – už stačí len dôverovať.
Tá dôvera, to je podstatná lekcia v mojom živote. Vždy som sa spoliehala len na seba a svoje vlastné sily. Nikdy som sa nedokázala spoľahnúť na iných. Dokonca keď sme hrali hry ako “zatúlaní v púšti”, napriek tomu, že som poznala správne (=spoliehajúce sa) riešenie, nebola som ho schopná prijať za svoje. Musela som zvažovať, usudzovať a konať.
Ale keď sa dostanete do kontaktu s niečím, pre čo nemáte slov ani pochopenia, nemôžete konať. Môžete len dôverovať. Zatiaľ sa to iba učím: minule mi Gabriel povedal, že najviac mu na mne reže to, že síce mu vôbec nedôverujem, ale konám, ako keby som mu plne dôverovala. 😳
Nuž, to len preto, že som zistila, že nejako lepšie odhaduje situácie ako ja.
Myslím, že mi nenadarmo dali meno Eprakone, “zmúdrenie”. Nakoniec som asi aj ja bola chytrejšia ako moja myseľ. 😛
(Preklad Wolfa je komprimovaný.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor