Toto je úryvok z vystúpenia Eckharta Tolleho, kde mu jeden z účastníkov položil otázku, ako to je s plačom. On sám plakáva vraj často – nad dobrými i zlými vecami. Je plač normálny? Plakáva aj Tolle?
Pokúsim sa vybrať z toho tie body, ktoré sú dôležité pre človeka s mojím vnínamím.
- Tolle sám plakáva – najčastejšie nad krásou prírody. Krása býva uňho častý spúšťač plakania. Iné spúšťače sú filmy, ľudské utrpenie.
- Niektorí ľudia plakávajú aj na jeho podujatiach. Niečo, čo svojou podstatou nie je emocionálne, sa dotkne ich emocionálneho poľa. Istý energetický náboj situácie dokáže strhnúť emócie tak, že vibrujú s ním. Možno sa v tej chvíli vyhojujú.
- Existuje ešte iný druh plaču, ktorý je však celkom neužitočný – keď si v hlave rozprávame smutný príbeh, napr. o našom živote. Rozplačeme sa; uveríme tomu príbehu, čo si v hlave rozprávame o tom, aký nanič život máme, a spadneme do sebaľútosti. Často si pritom hovoríme veci ako “to nie je fér”… Tolle: “Zobuďte sa! Je len tu a teraz. Prestaňte si rozprávať príbeh. Prestaňte mu veriť.”
Tesne predtým, než som počúvala tento úryvok, čítala som v Kryonovi čosi, čo sa mi s tým spojilo. Takže dopĺňam svojich pár postrehov:
Keď sa nachádzame na jednom mieste s viacerými ľuďmi, nie sme len zbierka jednotlivcov, ale začíname fungovať ako systém, kde jedna súčasť ovplyvňuje ostatné súčasti. Tak sa môže stať, že emócie tých druhých čiastočne “preladia” tie naše a my sme emotívne excitovanejší ako obvykle. Empati majú s týmto výrazný problém – ako špongia nasávajú emócie z prostredia a obvykle ich považujú za svoje vlastné.
No a tak vojdeme napríklad do toho kina. Pozeráme film. (Mám pocit, že toto je z nejakého iného Tolleho, alebo pôvodnú snímku medzičasom “zostrihali” 😉 , ale včera ku mne prešla ešte aj táto inofmácia.) Film je príbeh a ľudia a hudba a efekty… Všetko toto je urobené na to, aby na nás vplývalo. Vyvoláva to v nás istý pocit. Ja keď sa cítim, že sa dostávam do emocionálne vytočeného stavu, tak obvykle v telke vypnem zvuk a pozerám len obraz – a je po fťákách 😛 . Toto zas viem vďaka “Trom pátračom” (knižky podporované Alfredom Hitchcockom, možno poznáte) – ľudská psychika priam neuveriteľne reaguje na zvuky. Niektoré z nich ani nepočujeme, no napriek tomu sú schopné nás totálne vydesiť alebo rozbolestiť. Taký zvuk je energetické pole. Medzi ním a naším vlastným energetickým poľom prebehne “entrainment”, vzájomné nakmitanie sa na vysoko podobnú vibráciu. Zrejme presne také isté “nakmitanie sa” prebieha aj medzi ľuďmi, keď sa ich energetické polia prekryjú. Ak je energetické pole jedného silnejšie, asi sa obaja nakmitajú na neho. Ak sú polia oboch vyrovnane silné, možno vzniká nejaký “medziprodukt”, nálada, v ktorej ani jeden z nich predtým nebol. No a teraz si predstavte kino, kde vedľa seba sedí kopec ľudí a ich energetické polia sa nutne prekrývajú… To sú fofry! Stačí, aby jeden z nich bol silno emotívny a už sa to šíri aj na ostatných.
Ako som počúvala Tolleho, uvedomila som si, že plač by mohol byť aj signál. Niečo v nás rezonuje s pocitom “smútku” (pokiaľ to zrovna nie sú slzy šťastia). Možno si to “niečo” ani neuvedomujeme a plač nám pomáha odhaliť, že je tam čosi, čo potrebuje vyhojenie…
Ale úplne najdôležitejší je koniec videa, kde Tolle hovorí, že plačeme nad príbehmi, čo si rozprávame. Takže ešte raz a mojím slovníkom: Neplačeme nad udalosťami, ale nad príbehmi, ktoré si o tých udalostiach rozprávame. Ak zmeníme príbeh, ktorý si rozprávame, nevidíme odrazu dôvod plakať. Napríklad nám odíde milý za inou. Plačeme. Možno nám aj trochu chýba, ale svet je plný chlapov (alebo aspoň za mojich mladých liet býval 😉 ), takže to pre nás nie je taká strata, akú z toho často robíme… Ale stop! Čo si hovoríme, keď plačeme? “Čo som preňho nič neznamenala?! Ako mi to mohol urobiť?!” Keby sme to boli my, kto zo vzťahu odkráča, neplakali by sme. A náš príbeh o tejto situácii by mohol vyzerať nejako takto: “Chvalabohu, už je to za mnou. Ako som mohla naletieť takému trapošovi? To nesmiem nikomu povedať, ešte si o mne pomyslia, že…” 🙂 V oboch prípadoch ide o náš sebaobraz, ktorý komentujeme, nie o tú situáciu. Situácie obvykle riešime, naše príbehy o nich obvykle oplakávame. 🙂
Neviem, nakoľko je plač hojivý. Viem, že vyplavuje z organizmu všelijaké splodiny stresu a tým ho čistí. Ak neplačeme, keď máme priestor plakať, robíme sami sebe zle – otravujeme si organizmus chémiou, na ktorú nie je stavaný. Možno aj preto som ja ochorela, pretože som nevedela/nedokázala plakať.
Na druhej strane – slzy ešte nikdy nič nevyriešili. Ak je situácia skutočne zlá, nepomáha plakať nad ňou, ale vyhrnúť si rukávy a niečo urobiť alebo nakopnúť nejaký zadok. A riešiť vlastný sebaobraz a plakať potom môžeme zajtra. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor