Priamo pod nosom máme zázračné tajomstvo – súčasný okamih (“tu a teraz”) nemá absolútne nijaké trvanie a napriek tomu akosi obsahuje všetky tie príčiny z minulosti, ktoré utvárajú budúcnosť. Všetko, čo sa spojilo, aby vytvorilo tento okamih, mizne pod našimi nohami s príchodom najbližšieho okamihu. A pretože “teraz” je stále, je “teraz” večné. 🙂
Len čo si uvedomíme povahu “teraz”, naplní nás posvätným úžasom, vďačnosťou a pocitom zázraku. Len čo duševne “pristaneme” v tu a teraz, prestávame si robiť starosti nad minulosťou a pachtiť sa za budúcnosťou. Celé toto handrkovanie sa o minulosti a budúcnosti sa v mozgu deje v prepojeniach v strede koruny a hoci pre našich predkov zabezpečilo prežitie, dnes to preháňame a vedie to k mnohým mentálnym poruchám.
Navyše intímnym kontaktom s tu a teraz si vytvoríme doslova fyzický (po)cit pre:
- premenlivosť: začneme vnímať nelogičnosť a márnosť držania sa ktorejkoľvek veci v danom okamihu s tým, že sa spoliehame, že nám prinesie hlboké a trvalé šťastie
- vzájomnú prepojenosť: cítime sa spojení s rozsiahlou sieťou príčin, ktoré sa podieľali na vzniku daného momentu, vrátane iných ľudí, života, prírody a celého zvyšku vesmíru
- dokonalosť: dokážeme rozpoznať nesmierne bohatstvo daného okamihu – pohľady, zvuky, pocity, vône, myšlienky, spomienky, emócie, túžby – a prestaneme cítiť nutkanie naháňať sa za niečím, pretože sme naplnení daným okamihom a jeho bohatstvom.
Pre väčšinu ľudí je “tu a teraz” interval o dĺžke sekundy-dvoch. Obsahuje poslednú sekundu bezprostrednej minulosti a formujúcu sa budúcnosť, často naplnenú očakávaniami. Preto obvykle má tu a teraz istú dočasnú “hustotu”. Možnože mávate aj záblesky pocitu “teraz”, v ktorých zastáva váš vnútorný monológ či vaše myslenie. A tu a teraz postupne prechádza, takže keď sa snažíme zadržať ho a spomenúť si, už nie sme v tu a teraz, ale sme v minulosti.
Riešením je uvoľniť sa, otvoriť sa pre tu a teraz, neplánovať, nestarať sa, len nechať daný okamih pretekať priamo cez nás a sústrediť sa na vnemy našich zmyslov a uvedomovať si ich bez zbytočného pomenovávania. Nemusíme robiť nič, aby sme boli v tu a teraz, pretože tam práve sme. 🙂 Tak tam zostaňme a všímajme si, ako sa všetko okolo nás deje bez námahy, akosi automaticky.
Uvedomujme si svoje dýchanie. Nesnažme sa ho rozoberať alebo chápať alebo riadiť – jednoducho ho cíťme.
Uvoľnime sa.
Vnímajme zmeny; zmeny zvukov, presuny pozornosti. Ak nás vydesí pocit pominuteľnosti, sústreďme sa na niečo príjemné, ubezpečujúce v danom okamihu (dotyk milovanej osoby, pocit slnka na koži).
Najprv takto vnímajme konce vecí/situácií, potom sa sústreďme na začiatky vecí/situácií, aj na myšlienky, ktoré nám vznikajú v hlave. Neskĺznime do nich, len si ich uvedomujme. Všímajme si vlny, v akých všetko prichádza a ustupuje a znova prichádza.
Sústreďme sa na tie pekné veci v danom okamihu, ktoré nám prinášajú radosť alebo mier do duše. Aj v skutočne zlom rozpoložení vieme nájsť niečo dobré a príjemné, aj keď je to len momentálny nedostatok bolesti. To neznamená, že by sme si budovali falošný, cukríčkovo-pozitívny svet. Začíname si len uvedomovať pravú povahu okamihu – jeho prechodnosť, premenlivosť, mnohoaspektovosť, kde jedna vec ustupuje a prenecháva miesto inej a tá zas ustúpi a prenechá miesto inej… Samotné vedomie nie je nikdy hrozné alebo zlé; vlastne je vždy úžasné a nepredpojaté.
A teraz si všimnime, koľko úžasných dobrých pocitov sme z daného okamihu vedeli vyťažiť – pocitov, ktoré prehliadame, keď sa za niečím naháňame a snažíme a fučíme. Často zažijeme pocity spokojnosti, šťastia, súcitu, porozumenia a lásky, ktoré by nám v obvyklom zhone a orientovaní na dosahovanie cieľov celkom unikli.
(Prerozprávané podľa Ricka Hansona.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre lilah Zrušiť odpoveď