Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Šťastie nie je dostať to, čo chceš. Šťastie je chcieť to, čo máš.”

Toto je ďalšia časť z mailu Suzan Carollovej, tentokrát je to jej vlastný text, nie channelované info. Spracovávam ako pôvodne – prerozprávaním:

Čoraz viac z nás sa pravdepodobne postupne zbavuje svojej pripútanosti na tretiu dimenziu. Carollová má tým na mysli vzdávanie sa vecí, ktoré kedysi sa zdali byť pre nás také dôležité a odrazu ako keby prestali byť dôležité. Spomína knihy či televízne vysielania, čo milovala, miesta, kam chcela ísť alebo ľudí, s ktorými chcela hovoriť čo jedlo, ktoré zbožňovala – a nič z toho už pre ňu nie je dôležité. Nie je to tým, že by ich považovala za “zlé” – len má jednoducho celkom nové potreby.

Naopak, niektoré veci zostali dôležité alebo sa dôležitými stali – pre ňu rodina, príroda, umenie, rozhovory o spiritualite. Predpokladá, že to je tým, že už nechce robiť veci, ktoré sú “iba 3D” a chce robiť miesto toho niečo s vyššou frekvenciou. (Ja som trochu na vážkach. Rozprávanie s inými o spiritualite je síce činnosť, pri ktorej sa cítime dobre, ale hlavne preto, že naše ego dostáva potvrdenie, že aj iní to vidia podobne… Pokiaľ to nie je konkrétne učenie sa niečoho, ale len “rozprávanie”, príde mi to skôr ako čas premárnený kecaním – ale to môže byť len môj skreslený individuálny pohľad. Ja som zvyknutá, že veci sú alebo nie sú a keď o nich budeme dostatočne dlho hovoriť, ešte sa z toho nestanú. Cítiť sa dobre je fajn, ale keď ma to nikam neposúva, tak to až také fajn nie je… No, asi som odľud.)

Carollová pokračuje: “Vyhľadávam predovšetkým ľudí, u ktorých môžem byť otvorená s mojimi spirituálnymi zážitkami. Strávila som toľko času skrývaním sa, že už netolerujem situácie, kedy sa musím zdržiavať komentára alebo byť menej, než som, len aby ma iní “nesúdili”.”

Tak ja neviem… Minule som pindala na jej dualitné vyjadrovanie a ktosi odpísal, že ho používa možno preto, že jej channelingy sú pre ľudí, ktorí silno dualitne vnímajú. Vtedy som sklonila hlavu v pokore a prestala prskať – pretože to má zmysel. Ale keď sama “netoleruje” a delí ľudí a potrebuje s inými hovoriť o spiritualite, nie je to len známka vnútornej neistoty? Pretože veľa z tých vecí poznám od seba a dobre viem, koľkokrát ešte zakopnem… Aj dnes v noci som bola za Gaiou a len čo som sa k nej dostala, proste som si sadla a rozrevala sa. Pýtala sa ma, čo mi je, ale cítila som sa OK, všetko v poriadku – len som sa rozrevala. Proste sú dni a dni a padáme a vstávame, ale nemali by sme sa tváriť, že sme v tomto iní ako tí druhí, aby sme si jedného dňa nezačali myslieť, že sme viac… OK, sorry za extemporé. 😦

No a aby to nebolo celkom priamočiare, Carollová pokračuje: “V podstate mi je jedno, či ma “oni” súdia. Ak je to spôsob, akým chcú vyjadriť svoj strach, je to ich voľba, ale ja opúšťam ich spoločnosť.” A potom pokračuje, že sa im nevyhýba preto, aby sa vyhla ich posudzovaniu. Hoci sa tak veľmi stará, aby neposudzovala, niekde vnútri posúdi – ale nedovolí si toto posúdenie pocítiť. Nemusí ho pocítiť. Možno preto, že už neposudzuje sama seba, tak neposudzujú iní ju. (Tu badám istú nelogičnosť v  myslení, pretože ak “netoleruje “a “súdia” ju, tak ju “súdia” a nie “nesúdia”.)

A zasa z vlastnej skúsenosti: Viem, že ľudia majú právo na svoj názor a že ich príbeh je ich príbeh a ich voľby sú optimálne pre nich a ja k tomu nemám prečo zaujímať stanovisko… Napriek tomu to robievam. Daného človeka neposúdim, ale urobím niečo iné – tíško ním zapohŕdam. A pretože pohŕdanie inými nie je zrovna osvietenecké, nepriznám si to, potlačím to a potom sa za to hanbím… Carollovej text mi pripomenul presne tento pocit “napína na dávenie” a vy si to zatrhnete.

Lenže to je len prechodové štádium… Anjeli sa vždy smejú, že sa snažím byť anjelskejšia od anjela. A je to zjavne lekcia z pocitu “sme jedno” – pretože ak začnem iných brať ako iné a odo mňa odlišné súčasti toho istého celku, nemám prečo zaujímať stanovisko k ich životu, pretože ich život nepoznám. Možnože tieto “nepochopenia” a “posudzovania” iných sú potrebné, aby nás držali na našej ceste a dostali ďalej – ako test našej neochvejnosti. Ak niečo necítime skutočne z hĺbky duše, necháme sa zviklať. (A zalezieme medzi podobne zmýšľajúcich a budeme sa utvrdzovať v tom, že sa “mýlia” tí iní. V tomto práve dostávam lekciu svojho života. Gabriel ma dotlačil čítať Kryona a ja už na kapitole 4 zlyhám, ak sa nenaučím vnímať veci z pohľadu, že “existuje nejaký uhol pohľadu, z ktorého jeho vnímanie i moje vnímanie dávajú zmysel a prekrývajú sa” 😕 .)

Ona tá Carollová asi predvídala moje výhrady, pretože hneď ma dobila nasledovnou vetou: “Vysielaná energia je prijímaná energie a každý v našom živote je zrkadlo, cez ktoré môžeme vidieť seba samých.” 😛 Kto ma poznáte, poznáte aj moju reakciu, ale tentokrát nebudem reagovať, ale respondujem – a budem mlčať. 🙂

Carollová usudzuje, že už sa tak dlho pozerá do svojho multidimenzného zrkadla, že stratila záujem o svoje treťodimenzné zrkadlo. Ešte stále sa upravuje a mejkapuje pred stretnutiami, ale už to robí len preto, lebo sa to robí. Ešte stále vidí 3D celkom presne, ale čoraz viac sa jej do denného života vmiešavajú ostatné dimenzie, vidí svetlá a cíti vyššiu prítomnosť. Ovšem toto vníma len v stave uvoľnenia a nie v strese, kedy sa niekam ponáhľa niečo urobiť. Preto sa učí viac žiť vo vlastných pocitoch (čo je najskôr to naše tu a teraz).

Potom prichádza pasáž, za ktorú som jej nesmierne vďačná: “Teraz, keď sa začíname vracať späť domov, začínam skutočne vychutnávať to, kde som teraz. Vlastne nechcem vyletieť do vyšších dimenzií, kam vzostupujeme. Miesto toho chcem zostať s Gaiou a pomôcť jej vytvoriť Novú Zem. Presne tá planéta, ktorú som tak veľmi chcela opustiť, je tá planéta, kde chcem zostať, keď vzostúpim.”

Neviem, možno je to vec len mňa a možno je to celkom rozšírené – celý život som sa pokúšala nejakým spôsobom dostať odtiaľto preč. A v poslednom čase, keď už viem, že pôjdem preč, nejako toto všetko tu o to viac milujem… Ten zážitok hmoty a Prírody je oveľa intenzívnejší, zbavený všetkých balastov – vlastne je to len jedno silné, obdivné prežívanie… 🙂 Smiešne, ako sa s nami niekedy život zahrá. 🙂

Carollová spomína, že najvýznamnejšia voľba, ktorú kedy urobila, bolo rozhodnutie začať počúvať Ducha (Spirit): “Nie že by som nikdy nebola urobila chybu. Vlastne som ich urobila kopec. Je to len tým, že môj najlepší priateľ, Duch, mi zakaždým odpustil. /…/ To odpustenie mi umožnilo učiť sa z mojich chýb. A naučila som sa jednu vec – VŽDY zostať napojená na Ducha. Vždy veriť, že moje vnútorné rozhovory sú reálne a vždy načúvať tichému hlásku Ducha pomedzi všetky tie výkriky strachu a pochybností.”

😀 Práve som dostala odpoveď na to, pre čo som šla včera za Gaiou. 🙂 Svet je veľký a dobrý. 🙂

Takže ako to vyzerá, vzostup prebieha v plnej sile. To, čo nás držalo v tretej dimenzii, sa pomaly rozpadá  a dostávame záblesky toho, čo leží za hmotnou ilúziou. Dostávame ich nezávisle od toho, či sme na to pripravení alebo nie. Takže nastal čas pozrieť do zrkadla seba samého a spýtať sa “Som pripravený?”

Sme pripravení vzostúpiť – nech už to pre nás značí čokoľvek?

Carollová končí výzvou do komentárov napísať “Som XY a som pripravený(á).”

A potom hovorí za seba: “Som Sue a som pripravená.”

Ja dodávam: “Som Hela a síce sa necítim pripravená, ale aj tak sa do toho ide. 🙂 “