Anjel Smrti. Smrť. Čo znamená vlastne Smrť? Na túto tému som prečítala už niekoľko zaujímavých, menej zaujímavých, ” vysoko ezoterických” 😛 i menej ezoterických úvah. 🙂 Keď sa ozve umieračik jedného z nás, každý sa s ľútosťou, tak typicky povrchnou pre homo sapiens sa na chvíľu zastaví. Ale ozaj iba na chvíľočku. Väčšinou sa v bežnej komunikácii medzi nami odohráva cca takýto dialóg.
“Jaj, tak už aj tento zomrel. No ale aký mladý! No veru, mohol ešte požiť, veď tu má … ” tu nastane výpočet všetkých tých “cenných” vecí, ľudí, ktorý ho budú oplakávať. A? A ako doznie umieráčik ideme ďalej. Poviete si. No ale veď áno, čo už z tým narobíme? A koniec koncov, on je predsa aj tak už na lepšom. Je isto v nebi, medzi svojími atd. Oprašuje tam krídla anjelom, spokojne si kýve nožičkou na niektorom z obláčikov a posiela more, čo more, oceán lásky pre tých ktorý po ňom zostali. 🙂 Ale? No ale. Čo nastane zvyčajne? Aká reakcia. Každý, hoci aj po tom pohrebe sa rozbehne späť do svojho životného stereotypu. Poznáte to, deti, rodina, treba niečo uvariť, treba sa prosto včleniť späť do života.
Hm, lenže, nebola by som to ja, keby som neuvažovala troška inak. Ja sama som prišla o otecka keď som mala 15 rokov. Chýba mi dodnes. Pred piatimi rokmi mi náhle zomrel milovaný brat, presne vo veku 40 rokov. Chýba mi občas tak, že mi to berie dych. Ja sama som už bola min. zo dvakrát blízo smrti. Po prvý krát to bolo pri pôrode dcérky. Jednoducho niečo sa zmrvilo a nebyť rýchleho, veľmi rýchleho zásahu lekárského tímu, už si z toho obláčika z oceánom lásky v náručí sedím aj ja. 🙂 Po druhý krát sa mi to stalo pri autonehode spred dvoch rokov. Auto bolo na franforce, ja sama som vyšla z auta po svojích aj keď s otlčenou hlavou a pochrámanými rebrami, predsa som vyšla po svojich z auta, z ktorého ostala jedna kovová hrča. 🙂 Keď som potom o tom hovorila “priateľom” bolo mi povedané okrem iného aj toto.
“Jednoducho nedohorela Ti sviečka, a asi tu musíš spraviť niečo významné, keď si z tohto auta vyšla a ešte aj po svojich.” –
S tým nejde nesúhlasiť. Áno, mala som tu spraviť niečo veľké. Naučiť sa iba Źiť.
Po nehode sa mi “neskutočným” spôsobom prevrátili priority. Z večne vymaľovanej, nadmieru navoňanej lilah, vo vysokých opätkoch z tesnými blúzičkami som sa premenila na Ženu, ktorá si navlečie tenisky, biele tričko, koženú ( či ani nie koženú bundičku? 😕 asi ani nie 🙂 ) a jednoducho idem. Možno si poviete, no áno, po takomto zážitku je to asi prirodzené. Z povrchnej lilah si sa predsa zmenila na ženu ktorej na povrchu nezáleží. Ĺudia, dva roky som sa nechala ukolísavať týmto výplodom mozgu, môjho ega, touto lžou a sama seba som čičíkala, že áno, dobrá si, naozaj ti na ničom hmotnom nezáleží. Veď sa pozri na seba ako si vyzerala pred dvoma rokmi, a ako vyzeráš teraz. Rozkvitla si, vyzeráš mladšie, a to aj bez líčidiel. Óóóóó lilah, lilah. Aká si ty bola len hlúpa a vôbec nič si nepochopila veru.
Prečo? Lebo tu vôbec nešlo o líčidlá či nelíčidlá. Tu vôbec nešlo o tesné blúzičky, ktoré občas zastavovali dýchanie. O podpätky, ktoré mi občas pripravili úsmevné chvíle, keď som si v 10cm štekľoch pomaly povyklbovala moje krásne, štíhle nôžky. 😛 😆 ( prepáčte, neodolala som 😉 )
Až minule som tak uvažovala, precítila, že čo by sa jednoducho stalo, ak by ma tu a teraz z ničoho nič, jednoducho trebárs pri prechádzaní cez križovatku nabralo auto. Jednoducho si iba ráno idem do práce, a z ničoho nič, by som do tej práce jednoducho nedošla. Stať sa to predsa môže. A ešte ako ľahko. Rozmýšľala som nad tým, ako by zostali moje dietky bez matky. Jednoducho, bolo by to pre ne ťažké, ale prežili by.
Trebárs také bežné ráno. Syn ide do školy. A namiesto objatia, bozku, slovíčka Ľúbim ťa, nikdy na to nezabudni, len preto že si, nech už vyvedieš čokoľvek, iba si prosím pamätaj, že ťa ľúbim, áno? Mu poviem. Utekaj už! Budeš zasa meškať a prosím, rob tak aby za mnou nemusela chodiť riaditeľka školy do práce, áno? ( áno, áno, je vydarený veru 🙂 )
A v tom mi to doplo. Tu vôbec nejde o iných. Tu vôbec nejde o moje deti. Tu vôbec nejde o muža, ktorého ľúbim. Tu vôbec nejde o nikoho.
Tu ide o mňa! Veď ja som bola tou, ktorá namiesto Milujem Ťa, dovolila svojmu mozgu, aby hlupo analyzoval, posudzoval konanie iného, ktorý mi zdanlivo ublížil inak, ako fakt, že jednoducho nemohol konať inak. Lebo toto je jednoducho fakt. V každej chvíli, v akejkolvek sa nachádzame, máme iba zdanlivo na výber. V skutočnosti to tak vôbec nie je. Ak by to tak bolo, už by bola zem nie v plánovanej, ospevanej piatej ( ak sa zasa nemýlim ) dimenzii, ale minimálne z top desiatky by bola na stupni 10.
No ak si teda nemôžem zvoliť, ak si nemôžem vybrať situáciu, ak si nemôžem vybrať životné okolnosti, náhody, atd. Čo si teda môžem vybrať?
No rozhodne si môžem vybrať jediné. Namiesto hlúpeho triedenia, hodnotenia, že ten či tá mi niečo robí, mu či jej radšej poviem, že ho či ju ľúbim. Že je pre mňa cenným človekom, na ktorého nikdy nezabudnem. A ak náhodou, ma to auto prekvapí, a mňa pri prevoze do nemocnice bude čakať posledných päť minút vedomia, nech sama seba netrápim tým, prečo som len nepovedala mužovi ktorého milujem, že ho milujem, alebo žene ktorú milujem že ju jednoducho iba milujem, alebo svojím deťom že ich milujem a ešte ako veľmi milujem. Ale nech si posledných 5 minút vedomia, užijem v spokojnosti, že aj keď pri nich nebudem fyzicky, predsa v ich srdciach budem! A to nie preto, že ma tam prijali oni. Ale preto, že som dovolila sama sebe do ich srdc vstúpiť. A to všetko len preto, že som sa v každej situácii namiesto hlúpeho brblania, hodnotenia, aký kto vraj je, iba rozhodla povedať.
Aj tak ťa mám rada, tak veľmi ako práve viem, a takého aký len práve si!
Podľa mňa, toto, práve toto nás učí Anjel Smrti. Iba nás jednoducho vyzýva, že upss, ty , červíček maličký. Ty čo si myslíš, že toto či toto, či tamto je tvoje? Vedz, že ti tu hovorím jediné. Ee. Nie je. V skutočnosti je to moje. A ja sa rozhodnem, kedy si to zoberiem späť. Jediné červíček čo máš, je tvoja láska, spokojnosť, a áno, ešte stále Život, ktorý však v tejto podobe večne trvať nebude, červíček. Tak si len ŽI, veď ja mám čas, červíček. Všetok čas tohto sveta. 🙂
A vôbec. Žijeme v spoločnosti, kde sa nám bohužiaľ snažia nahovoriť ( najčastejšie v práci ), že každý z nás Je nahraditeľný. Áno je, ak vykonáva svoju prácu trebárs ako robot. Ale ak nie? Jednoducho som mala možnosť precítiť, že opak, je práve tou Pravdou. Áno. Je to tak. A zároveň nie je. Nik, nik a nič v celom univerze, nie je tak jedinečný, ako práve ja, či ty, či vy. Nik, nemá takú farbu hlasu, takú farbu očí, taký dotyk ako práve ja. A ak odíde, odíde už navždy. A paradoxne, nám toto ukazuje Anjel Smrti aj v takej prostej, obyčajnej Láske. Naozaj sa ženy, muži nemusíte báť, že Vás, práve Vás niekedy niekto nahradí. Nikdy sa to stať nemôže. A teda? Ak sa tak stať nemôže, prečo potom nedať láske, šancu? Trebárs láske partnera, ktorý vás už nemiluje? Veď aj tak vás už má vo svojích žilách, tak prečo mu nedovoliť dýchať kyslík prostredníctvom iných úst, ktoré mu povedia tie nežné, prekrásne slová Milujem Ťa? …
Tak čo Vy na to? Lebo priznám sa, pre mňa je toto poznanie nesmierne oslobodzujúce. A o to práve ide. Cítiť slobodu, v nej Lásku, Jednoducho Život. A to všetko Hneď. Nie potom, keď sa trebárs dobre najem, alebo vyspím. 🙂 Ale Hneď.
PS: a ešte k tomu umieračiku. Mne príde po precítení tohto, veľmi, veľmi nevhodné, odbiť smrť kohokolvek, rečami, ved ale aj o tom je život. Je raz taký. Áno, je. Ale ten, ktorý sa z tejto reality už vytratí, nikdy, nikým, nebude nahradený. Nikdy! ( pokiaľ ho niekto nenaklonuje 🙂 ) A preto si zaslúži, ozaj z hlbky srdca len naozaj zaslúži od nás ostatných troška viac podpory, lásky, vo vyprevádzaní na ten vyššie spomínaný obláčik. Lebo odišla jedna nota z prekrásnej melódie Života. Jedna jediná, ktorá síce nespôsobí obrovský balans v celej piesni, ale ona tam prosto chýba.
PS2: ospravedlňujem sa, za dlhýýý článok. lilah dlho nemudrovala. A aj keď sa zdá, povrchne zdá, že potreba mudrovať ostala mŕtva. Ako vidíte, opak je práve Pravdou. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor