Tento článok ma ukáže v plnej kráse. Je o tom, ako som ja, nebojácna, odvážna, vzdorujúca bosorka ušla pred hmlou. 😕
Bola som na služobke a v hoteli. Počas obednej prestávky som vyšla von na slniečko, k malému jazierku s vodotryskom pred hotelom. Boli v ňom rybky rôznych farieb a cez jazierko viedla drevená lávka a ja som na nej s obľubou postávala a pozerala na rybky.
Po chvíli všetky rybky zaliezli do tieňa lávky a ja som sa rozhodla pozerať na vodu. Milujem vodičku, jej zurčanie, vôňu i energiu. No a táto vodička vystrekovala cez ružicu asi meter do vzduchu a potom s čľapotom padala späť do jazierka. Nesmierne ma to ukľudňovalo; idylka ako vyšitá.
Ako si tam stojím a pozorujem vodotrysk, napadlo mi, že by som mohla urobiť niečo pre spiritualitu. Cez vodu fontánky bolo vidno nejaký nízky ihličnan na brehu jazierka. Svietilo naň slnko a časť vetiev bola osvetlená, kým zvyšok bol v tieni. Tak som si povedala, že idem zízať a rozostrím pohľad a pomedzi kvapky vody budem zízať do tieňa medzi vetvičkami ihličnanu.
I rozhodla som i učinila. 😛 Zazízala som sa do tieňa, mantrovala som v kuse a po pár sekundách ma prestala tryskajúca voda rušiť a nevadilo ani, že vietor pohupoval konármi – moje oči sa nalepili na tieň a už sa ho nepustili.
Po chvíľke akoby sa z tieňa začalo šíriť svetlo. Kolega videl, že postávam a ničnerobím (náročky písané spolu, pretože ide o moju najobľúbenejšiu činnosť 😛 ), tak prišiel, že na čo pozerám. Poradila som mu, nech sa zapozerá cez vodu do tieňa stromu, že po chvíli zbadá svetlo. Divne na mňa kukol a odišiel.
Znovu som sa zahľadela do slabého svitu v tieni. Odrazu som mala pocit, ako keby sa ten sivastý svit naťahoval do strán. Vytvoril čosi ako tenkú vrstvu sivastej hmly. Pobavilo ma to a sledovala som, čo sa bude diať.
Hmla sa pomaly rozširovala.
Ešte stále to bolo zábavné, len medzičasom mi moja pamäť vyhodila informáciu o tom, ako sa Castaneda kedysi zazízal do vody, z vody vystúpila hmla a hoci mu don Juan povedal, že sa nemá nechať hmle pohltiť, on sa jej pohltiť nechal… a potom mal problémy s vodou a nielen on, ale aj don Juan, ktorý ho z toho musel ťahať (ako aj inak)…
Nuž, Castanedova hmla bola zelená kým táto moja bola striebristá. Pohoda. Zízam.
Lenže ona sa tá hmlisko odrazu začala plaziť ku mne.
Chvíľu som tam stála a zízala (tentokrát už jak teľco na nové vráta 😕 ) a snažila som sa spomenúť, čo to don Juan vravel Castanedovi, že v takomto prípade treba robiť… Nespomenula som si. Povedala som si “ja sa nebojím, svet je priateľský a koniec-koncov nie som nič iné než presne tá energia, z ktorej je aj tá hmla”, lenže už ako som si to hovorila, uvedomila som si, že sa spustil vnútorný monológ a snaží sa ma ukľudniť (čo nutne znamená, že už kľudná nie som). A tak, ako sa hmla ťahala ku mne, odrazu ma pochytila absolútna panika a ja som bezhlavo zdrhla.
😳
Teraz by som sa za to najradšej kúsla do zadku. Už sa nedozviem, čo z toho mohlo vyliezť – a mohlo to byť niečo celkom zaujímavé… Možno nejaký portál či čo… Budem to musieť znova vyhľadať v knižke.
Alebo si nájdem iný vodotrysk a zopakujem to, lenže tentokrát už nezdupkám.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor