Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Jediným cieľom vstupovania do stavov ne-obvyklej reality je načerpať z nich to, čo potrebujeme, aby sme pochopili zázračnú povahu obvyklej reality.” — Carlos Castaneda

(The purpose of entering states of non-ordinary reality is only to draw from them what we need in order to see the miraculous character of ordinary reality.)

Zmenené stavy vedomia neslúžia na to, aby sme naháňali senzácie alebo predvádzali iným, čo všetko dokážeme – a tým vlastne prikrmovali svoju sebadôležitosť… Vo Felixovi Wolfovi som našla peknú pasáž, kde si spomína na svoje učenie u Castanedu. Don Juan kedysi povedal, že bojovník, ktorý dosiahol istú úroveň vedomia, akoby sa nachádzal v obrovskom strašidelnom dome  s mnohými tajuplnými izbami. Využívajúc svoje majstrovstvo vnímania môže teraz buď skúmať izbu po izbe – alebo môže dom opustiť.  Don Juan sa rozhodol vykašlať na všetky tie možnosti skúmania a dom opustiť priamou cestou do večnosti.

Ten “strašidelný dom s jeho tajuplnými izbami” bol pre dona Juana podobenstvo pre ľudské starosti a túžby a problémy a strachy.

Carlos Castaneda bol podľa Felixa Wolfa v tomto smere iný. Jeho tie možnosti skúmania fascinovali. Preto aj svojich žiakov viedol k tomu, že rozvíjali rovnako intenzívne zručnosti stalkovania i snívania a veľa času trávili spoločným snívaním. Predpokladám, že to bolo neobvyklé preto, že každý z nás má silnejšie vyvinutý jeden z týchto talentov a cezeň sa dokáže dopracovať do večnosti; snažiť sa rozvinúť aj ten druhý do podobnej úrovne mi prichodí ako plytvanie energiou, čo by nebol zrovna akt bezchybnosti… ale môžem sa mýliť. V každom prípade Castaneda bol presvedčený, že naša obvyklá realita je len kolektívny sen, a veril, že ak sa mu podarí zapojiť istý počet snívajúcich do toho istého sna, vytvorili by spoločne realitu presne takú hmotnú ako naša terajšia realita.

Ja, ako som už niekoľkokrát spomínala, som skôr taký ten “castanedovitý” typ – s paranoiou, sebadôležitosťou a emocionálnymi poryvmi sily tornáda; hnidopich a súčasne uletenec, ktorý nemá vybavené svoje účty s mocou. Takisto som spočiatku začala skúmaním “izieb” – lietala som hore-dole v mimofyzickej realite a skúšala som, čo všetko tam ešte je a čo všetko z toho dokážem… Problém s týmto fungovaním je jeden jediný – človek svoju energiu vybíja na pomenovaniach, kategorizácii a zhrabúvaní informácií, ktoré však nedokáže premeniť na poznatky, pretože nepozná rámec pre tieto poznatky… Je to frustrujúce. Možno keď vás je skupina a robíte spoločne to isté, je to iný pocit, ale ja som bola sama a tak som sama sebe potvrdzovala, že skutočne aj ja vidím to, čo ja vidím… Nakoniec som už celkom začala pochybovať o svojom zdravom rozume.

Malo to ešte jeden dopad – takýmto spôsobom sa snažíte ovplyvňovať, presadzovať svoju vôľu aj proti normálnemu toku energie. A len čo vy ste tí, ktorí hovoria, čo chcú alebo nechcú, sebadôležitosť sa utešene rozvíja a nakoniec sa nájdete naháňať za vecami, ktoré sú totálne nepodstatné. Iste, bolo by nádherné zmeniť svet a mať ho podľa seba… ale bolo by to “podľa mňa” skutočne aj lepšie? Iste, bolo by to lepšie pre mňa – ale čo s tým zvyškom sveta? A čo s energiami v rovnováhe?

Ak som to pochopila správne, tak Castaneda sa proti takémuto sklzu bránil tým, že ťahal dosť jasnú hranicu medzi “svojimi” a “ostatnými” a sústreďoval sa výlučne na svojich. Mňa z mojej jazdy sebadôležitosti vykopli okovanou čižmou anjeli. (Ale k dobru si musím pripísať, že za mojej viac než aktívnej spoluúčasti. 🙂 )

Ten “skúmajúci” úlet priniesol so sebou však aj niečo dobré. Čím viac času trávite v mimofyzickej realite, tým viac sa uvoľňuje vaša väzba na “pevné” veci: na hmotu, na formy, na zásady, na dualitu, na definitívne významy, na “pravdu”… Keď už ma masa všelijakých informácií celkom zahltila, stratila som prehľad a začala sa topiť, postarala sa moja operená rota o to, aby som si spomenula, čo je skutočne podstatné – a ja som síce so škrípajúcimi zubami, ale predsa len odovzdala kontrolu “nahor”. Začala som robiť to, čomu Wolf hovorí “navigovanie” – všímala som si udičky a svoj svet som zariadila podľa nich. Len čo sa dostavila istota, že vždy príde nejaká udička, stratili význam všetky tie kategorizovania, pomenovania, delenia a vedomosti. Iste, je príjemné, keď niečomu rozumiete, ale keď nerozumiete, tiež sa nič nedeje… V čase, kedy potrebujete rozumieť, dostanete udicu, že pochopíte. 🙂 Moja skúsenosť.

Dnes som ako ten “dedinský sprostáčik”, nešpekulujem a neanalyzujem, ale beriem na vedomie a vyzerám udičky, ktoré ma posunú ku konečnému cieľu. Rozptýlenia “po ceste” už nie sú až také zaujímavé. Zaujímavé je cítiť sa spokojne a v pohode so zvyškom sveta nezávisle od toho, aký je. Tam mám pred sebou ešte hodný kus práce, ale cieľ je nahodený, udičkami sa to len tak hemží, takže čo? 😀 Ide sa na vec.

Dnes už nevyužívam mimofyzickú realitu na to, aby som dostala rozdelenie anjelov podľa farby očí, popis Drakov a to, kto som kedy bola a prečo… Ak to bude dôležité, dozviem sa to v čase, kedy to budem potrebovať. A v tom medzičase je dôležité venovať sa tomu, aby človek mal úzky fokus pri súčasnom širokom videní sveta. Paradoxovitý hnus, no ale čo narobíte? Trénujete. Ako? Chodíte do mimofyzickej reality a nechávate sa znova a znova naorientovať na to, na čom záleží. Jasnosť, s ktorou sme schopní rozlišovať v mimofyzickej realite, je totiž oveľa vyššia ako jasnosť nášho každodenného vnímania.

A ako chodiť do mimofyzickej reality? Každý máme svoje vlastné chodníčky a mňa momentálne napadá len snívanie a práca so snami, šamanské cesty a nastoľovanie okamihov vnútorného ticha (napr. cez meditáciu). Kto si spomeniete na iné spôsoby, prispejte.