Už istú dobu si všímam, že keď som totálne uvoľnená (napr. pred zaspávaním), tak sa mi na pozadí mysle vynárajú slabým hláskom náramné oplzlosti. Keďže nie som absolútne nijaký priateľ oplzlostí, najprv som sa zahriakovala. Potom, asi pred mesiacom, som začala byť “osvietenecká” a povedala som tomu hlásku, že síce vôbec nechápem, čo odo mňa chce, ale že ho beriem ako súčasť zo mňa, ktorá má nejaký zmysel, a tak ho prijímam. Potom bol zasa chvíľku kľud a tak som myslela, že som túto zákrutu nakoniec nejako vybrala.
Ale kdeže! Včera v noci (vlastne dnes skoro ráno) som si ľahla a zrazu na pozadí jedna oplzlosť za druhou. Keďže som bola relatívne uvoľnená a neponáhľala som sa zaspať, rozhodla som sa ísť veci na koreň.
V takýchto prípadoch robím úplne intuitívne jedno: ponorím sa do svojho vnútra a začnem s tým “zdrojom” komunikovať. Len čo sa dostavia prvé nezávislé odpovede, viem, že mám kontakt – a pýtam sa.
To som urobila aj v noci. Kontakt bol takmer okamžitý, ako keby zdroj oplzlostí bol tam niekde stepoval, kedy ho konečne oslovím… Spýtala som sa, kto je. Povedal: “Tvoja zlosť.”
Prekvapilo ma to, pretože som sa necítila zlostná. Mačky ma večer síce nútili robiť výchovné opatrenia (Lassiterko skákal na kuchynskú linku, len aby zistil, či sa ešte stále na to budem jedovať, až som vzala konzervu s mincami a dobre som mu pohrkala pri ušiach; zľakol sa, zdrhol a ja som si ho prestala “všímať”, aby som ho vytrestala; za pol hodinu prišiel s uplakaným “mňaaaau”, ale ja som “vychovávala” a musela som zostať tvrdá, hoci mi pukalo srdce 😕 ), ale nebola som si vedomá toho, že by som sa hnevala. Celý deň bol plný nehôd, všetko mi natoľko padalo z ruky, že som párkrát zabohovala, ale stále som nemala dojem, že sa hnevám.
No a Zlosť mi to vysvetlila. Povedala mi, že odjakživa som sa snažila byť “dokonalá” a k dokonalosti nepatria záchvaty zúrivosti, tak som ich v sebe potláčala a nedovolila im prepuknúť. Nakoniec som prestala cítiť, že som zlostná. Ale všetko toto je neodventilovaná emócia, ktorá sa vo mne zbiera a potom vybuchuje na povrch cez iné, “výhybkové” prejavy – myslím, že zlosť pomenovala depresiu a smútok a pocit menejcennosti… 😕 No, dostala som, čo do mňa vošlo. Priateľsky, ale rozhodne.
Zlosť mi povedala, že cez tie oplzlosti sa hlási o slovo, pretože oplzlosti neznášam a tak vie, že si ich všimnem. Že z jej strany to je signál, že mám začať ventilovať – hneď a zaraz. Bolo mi to nepríjemné, fakt je, že hodne dám na to, ako navonok pôsobím – a smiešne je, že nie pred ľuďmi, ale sama pred sebou… Ale prisľúbila som, že začnem ventilovať. Že keď začujem oplzlosti, nájdem si nejaký spôsob, ako zlosť odneutralizovať.
Pýtala som sa aj, koľko paseky som narobila tým, že som sa doteraz neventilovala. Zlosť odpovedala, ale nebolo to asi nič veľmi prekvapivé, pretože túto odpoveď si nepamätám. Zrejme znela “hodne” s poukázaním na nejaké neželateľné stavy v mojom živote. Neviem. 🙂
Dohodli sme sa. Len čo počujem oplzlosti, nabieham a ventilujem. Možno sa nemusím zrovna hodiť o zem, na tom ani Zlosť nenástojila, ale nájdem si nejaký spôsob, ako tú emóciu hneď a zaraz vyžiť. Uvidíme, ako to zmení moju povahu. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor