Včera som síce šla skôr spať, ale nakoniec pri prepínaní programov ma upútalo to čo šlo na discovery. Volalo sa to tuším Je v každom z nás zlo? V skratke sa jednalo o test, či je v každom znás prítomné zlo a kedy sa to ako zlo môže definovať. Kedy je normálne povedať o inom, že je to zlý človek. 😕 V skratke k testu. Išlo o dvoch ľudí. Nik z nich sa nepoznal. Jeden mal byť skúšajúcim, alebo lepšie povedané učiteľom, druhý učeným. Test mal potvrdzovať správnosť výroku, že všetci sa učíme lepšie ak sme motivovaný trestom, teda lepšie strachom z neho. Toto bola však verzia iba pre tých neznámych učiteľov. ( žiak bol stále ten istý ) Žiak a aj učiteľ sedeli v dvoch rôznych miestnostiach. Takže sa nevideli vôbec. No skutočný test bol skúšajúcim zatajený. Skúšajúci nahlas predčítal otázky, na ktoré mal “žiak” dať správnu odpoveď. No vždy ako inak, označil zlú odpoveď a princíp tohto procesu akože učenia bol v tom, že ak sa žiak pomýli dostane ránu el.prúdom. 
A za každú chybu je treba zdvíhať intenzitu el. prúdu. Samozrejme vždy to prebiehalo stále rovnako. “Učitelia” aj keď boli z priebehom testu nespokojnými, predsa sa väčšina z nich nepokúsila skoncovať s týmto absurdným testom. Teda? Lepšie povedané pokúsili, ale? Pod tlakom akože psychologického dozoru sa jednoducho aj proti svojej vôli ( bolo jasné, že väčšine sa tento vyvíjajúci scénar z mučením žiaka vôbec nepáčil ) v teste pokračovali a to až do hodnôt 165 A. 😕 Tam bola totiž horná hranica ktorú určili už v zmluve. Z 10 testovaných odmietlo v teste pokračovať 25% a iba jedna žena úplne tento test odmietla aplikovať od samého začiatku. Keď sa jej pýtali prečo? Odpovedala, že toto je jej hranicou. Nebude nijako týrať iného človeka len preto že sa neučí dostatočne rýchlo a to ešte takto brutálne. Zaujímavosť tohto testu bolo aj to, že psychológovia chceli vedieť, ako bude pokračovať pýtajúci sa, ak už pri hodnotách 135 A začuje z vedľajšej miestnosti volanie o pomoc, že už končí a odmieta v teste pokračovať, lebo je chorý na srdce. 😦 A aj napriek tomu ľudia v tom teste pokračovali až po uvedenú hranicu akože 165 A. Niektorí plakali, prosili o odpustenie, ale vraj nemôžu nič robiť, musia to spraviť no ako som už spomenula, odišli len dvaja muži a jedna žena. 😯 Na konci, teda ked bola dosiahnutá tá spomínaná hranica 165 A došiel za tými “učiteľmi” psycholog a povedal dve veci. Že ten prístroj v skutočnosti nedával žiadne rany ( úľavu, ktorý každý z tých ľudí cítil bola priam hmatateľná ) no na otázku, kto by bol zodpovedný za prípadnú smrť toho žiaka, ak by tam skutočne sedel človek, ktorý je chorý na srdce a on by skolaboval aj pod oveľa menším prúdom? Čo myslíte? Ako reagovali väčšinou? Áno. Zodpovednosť nenesú oni, ale stále niekto iný. 😦
Poviem vám, dívať sa na toto bolo naozaj dosť ťažké. No uvedomila som si, že je to tak. Každý z nás je takýto. Netvrdím, že hneď ideme púšťať do niekoho el.prúd, ale? Koľko krát som sa napr. aj ja rozhodla, a Dosť! A koľkokrát som si tú danú hranicu posunula? Pričom mi posunutie hranice neprinieslo nič dobré. 😕 Aj keď bolo toto vidieť pre mňa dosť tvrdé, predsa ma obohatilo. Schopnosť Zastať, Pouvažovať či toto je ozaj to, čo chcem a ako chcem aby vyzeral môj život nemôžem zvaliť na nič a na nikoho. Žiaden Osud, žiadne nevhodné situácie, žiaden tlak od iných ľudí za môj a jedine môj život nenesie zodpovednosť. A to presne v zmysle porekadla ” Pomôž si človeče a aj ja ti pomôžem.”
No tvorcov a psychológov zaujímal ešte jeden scenár. Zaujímala ich otázka, že či skutočne je pravdou, že jediný človek dokáže zmeniť vnímanie sveta ľudí okolo seba. Test sa opakoval no tento krát neboli učitelia sami, mali pri sebe ďalšieho človeka, ktorý mal hranicu pustenia el.prúdu nižšie. Prosto dostal sa po hranicu 135 A a jednoducho, aj keď sa mu “vyhrážali” porušením zmlúv od procesu testovania ustúpil. Psychológov zaujímalo, či tí neznámy ľudia, ktorý prišli bez toho aby vopred skutočne poznali o čo v skutočnosti v tom teste ide, dokáže ovplyvniť rozhodnutie iného človeka, že a Dosť! Ja v tomto ďalej pokračovať nebudem. A na moje potešenie, všetci odmietli v priebehu testu ďalej prosto pokračovať, keď videli jediný svetlý príklad.
Toto mňa osobne nesmierne teší. Pretože je to presne to čo tvrdím stále. Stačí len jediná zápaločka v tme pivnice, ale aj jej krátky záblesk inému ukáže smer, že tuto, v tejto tmavej kutici ja predsa byť nechcem a ani nemusím. 🙂 Aj keď ten dokument bol dosť tvrdý, predsa poukázal na fakt, že schopnosť Vedomo sa rozhodnúť, Vedomo prijať následky svojho konania, je teda rozhodne lepšie ako sa iba nechať vláčiť osudom. No človek je veľmi slabý tvor. ( áno, aj ja. ) a občas potrebuje vidieť svetielko v tme. Inak skutočne nevie kade má ísť a blúdiť v tme sa nepáči naozaj nikomu.
Tak ako psychológovia, tak aj ja som dospela k názoru, že tí ľudia, ktorí síce pokračovali v teste nie sú necitliví, málo emotívny, no predsa? Predsa nikto potom nemá vlastne právo, plakať nad tým, že sa mu v živote nedarí. Lebo dar slobodnej vôle človeka, ako sa bude správať, ako bude hovoriť, ako bude konať, je naozaj najväčším darom, ktorý sme od boha dostali. Dar konať v súlade so svojími presvedčeniami, ktoré iným nijako nemôžu ublížiť. Práve naopak. Pomôžu pochopiť iným, že Život sa Žije. A nie prežíva. A Žiť sa dá len tak, ak ho budeme brať veľmi vážne. No zároveň s ľahkosťou blázna. 🙂
A čo sa mňa týka. Je to pre mňa nádherným potvrdením toho, že ak niečo aj skutočne chcem. Je nutné za to, o to bojovať. Bojovať za právo byť šťastným, milovaným a milujúcim nie je bojom. Je právom. Povinnosťou každého z nás. Neexist nič také ako za boha a za kráľa. Exist len za za seba a možno aj pre kráľa. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor