161 thoughts on “Odkiaľ sa tu berie? … aj taký hnev napr. :-)”

1. 😀 Začala som si čítať príbeh o hneve a odrazu prišla Cica. Čítala som si, nevenovala som sa jej. Našla si moju ruku a položila na ňu labku. Poškrabkala som ju a čítala si ďalej. Poškrabkala mi na koleno. Pohladkala som ju a čítala si ďalej. Vliezla do koša na smeti a rozhádzala papiere po celej izbe. Smiala som sa a čítala si. Vliezla za nábytok a pokúsila sa uloviť elektrickú rozvodku. A keď furt nyšt, našla na mojej stoličke presne tú páčku, ktorou sa ruší nastavenie, a odnastavila ma k sebe na zem… 😆 A fčul sa jeduj! Poslali mi mačku, aby ma naučila byť človekom. 😛 (Zasa som si nastavila stoličku a sadla k počítaču – a už sa plíži a obžiera mi papuču. Proste sú na svete veci nedôležité ako počítače a robota a veci dôležité ako Cica a babranie jej kožúška. 🙂 )

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • pozdravujem cicu .. mimochodom, v noci som nemohla zasa spať … ( pierkatci mimoriadne radi do mňa hučia práve v noci 😦 .. asi lepšie počúvam či kieho ) .. tak som sa tu bola kuki, či toto niekto vôbec čítal …

     neskutočne som sa pobavila na tom tvojom komentári … musí byť nádherná … presne, presne toto na mačkách milujem .. ony rozhodujú, kedy budeš hladiť, kedy dáš pokoj, atd .. nie my, ale ony … je to rozhodne veľmi dobrý spôsob ako realizovať lásku bez podmienok v praxi … čo takémuto totálne slobodnému tvorovi urobíš? .. nemôžeš nič, len pokorne prijať fakt, že tú mačku jednoducho lubiš takú ako je a šlus … ( inak ten tvoj komentár sa mi páčil až tak že si sa mi snívala .. ty a aj tá tvoja krásna cica … tá snová bola v celku hm, akko to poviem .. najedená … 🙂 )

     milujem mačky, .. a isto budem jednu mať, najneskôr o rok .. opička ( dcérka ) ešte príliš rada testuje, študuje aké očko má ta mačka, čo má pod chvostom, a mamíííííí a tá mačka tie fúzy potrebuje? ( babka na východe má cicu ) … nebolo by to nič zvláštne, keby nedržala nožnice … ona totiž už fúziky raz pristrihla, môjmu krásnemu, malému škrečkovi … 😕 … to dieťa je ako žihadlo do kelu 🙂

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

2. No podla mna je hnev smutok. Na situaciu, co sa ti nepaci mozes reagovat v podstate dvoma sposobmi. Zosmutniet a v konecnom doledku po case prijat situaciu ako taku, alebo sa nahnevat a bojovat proti nej. Ono v konecnom dosledku je jedno a to iste. A uci nas nic necakat. Ale zas na druhu stranu, clovek potom nic nedosiahne.

   Zavidim macicku 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • asimiel

     aj tvoj komentár som si prečítala v noci a uvažuvala som nad ním … áno myslím, že máš pravdu … smútok a hnev môžu vykazovať tie isté znaky … mne osobne je milší hnev .. keď na mňa napr. niekto nakričí, viem reagovať, viem konať … ak je to niekto blízky, srdcu blízky a hnevá sa .. viem sa povedzme trebárs obhájiť .. no čo však spravím, ak sa uzavrie do svojho smútku? .. netuším ako sa priblížiť, netuším čo cíti, .. vidím že akosi rezignoval, no v skutočnosti to neviem, lebo mi nedáva spätnú väzbu … a to žiadnu ..

     zažila som tento stav smútku, nie môjho smutku, ale mne blízkej osoby … išla som sa zblázniť z toho, že prosto nech robím čokolvek neprebijem sa cez tú bariéru, ktorú si postavil ..

     áááánno .. toto je presnééé … ďakujem ti za toto .. ” Zosmutniet a v konecnom doledku po case prijat situaciu ako taku, alebo sa nahnevat a bojovat proti nej. Ono v konecnom dosledku je jedno a to iste. A uci nas nic necakat. Ale zas na druhu stranu, clovek potom nic nedosiahne” .. ( naozaj som neokopírovala celý koment, 🙂 hehe … ) .

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

   • videl som taku carodejnicku macicku, ktora fakt carovala a liecila… ta bola kraaasna 🙂 byvaly familiaris, ktoreho nasli znami zkripleneho od ciernej magie a liecili ho … dokonaly tvor… cisto cierny KACO 😀 zobral zo mna vsetku negativitu na seba a liecil ma labkami ked mi stlacal tam kde mam cakry =D jakaaa parada 😀 hej aj ja budem mat carodejnu macku ak sa niekde natrvalo usidlim 😀
     a co ti este poviem?? 😀 no chcel som mudrovat o tom smutku, ale radsej sa zdrzim komentu… heslo: KEBY SOM TO MAL VYRIESENE NEMUSEL BY SOM O TOM HOVORIT 🙂 hej a clovek nic nedosiahne ked sa necha len tak unasat zivotom… ja som nedavno zacal plynut so zivotom a nahle som precitol v tom, ze to skor ziovot plynie so mnou 🙂 neviem ak to poznas 🙂 napada ma to teraz 😀

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • Helar, ok 🙂 Mozes sa divat na ovocie ze su to jablka a hrusky, alebo mozes vidiet ovocie. Je to stale len uhol pohladu. To neznamena ze nieco je pravda a nie je. Smutok a Hnev spolu sivisia. Mozes prezit smutok bez hnevu a mozes prezit hnev bez smutku ale ich odstata je rovnaka.

       Obe emocie vychadzaju z nenaplneneho ocakavania, ja ich vidim ako jednu emociu. Je ok ak vidis, dve. Emocie nie su u kazdeho vnimane rovnako. Neexistuje nieco co je spravne a co nie. Zamysli sa nad vetou, nemyslim si ze je to spravne. Existuje vobec nieco co je spravne? Pamatam si ze v jednom chaleneli o Pravde to bolo. (Mozno nie tu). Co ak mame pravdu vsetci, len su to ine druhy pohladu. Nie je vzdy nutne hladat na druhom komentari chybu aj ked ma clovek na druhu vec iny nazor.

       Páči sa miPáči sa mi

   • asimiel, prepáč, no hnev NIE JE smútok. Hnev je hnev, smútok je smútok, radosť je radosť, pocity viny sú pocity viny, hanbenie sa je hanbenie sa, strach je strach, zvedavosť je zvedavosť – nie je možné si tieto city a emócie podľa ľubovôle zamieňať. Máš vôbec v svojich pocitoch jasno?
     Ani si nemyslím, že prijatie situácie je to isté (jedno), čo bojovanie proti nej. Iba žeby som niečo nepochopil z toho, čo si napísal/a. Keď niečo príjmem NEZNAMENÁ, že nič už nečakám, že som pasívny. Smútok je reakcia na stratu niečoho, čo je pre nás dôležité. Na stratu je možné reagovať aj hnevom, no ten je podľa mňa v tomto prípade až “nadstavbou”; má chrániť pred prežívaním/pociťovaním bolesti zo straty….

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • miro

       a za toto .. ti mimoriadne dakujem .. “Na stratu je možné reagovať aj hnevom, no ten je podľa mňa v tomto prípade až “nadstavbou”; má chrániť pred prežívaním/pociťovaním bolesti zo straty….” …
       veľmi veľa mi táto veta objasnila … nesmierne … čo už však s tým? .. podumám .. Ďakujem! ..

       🙂

       využijem ešte právo editu komentárov pod vlastným článkom .. 🙂

       no zasa na druhej strane .. aj keď mi táto tvoja veta a odborný vhľad pomohol pochopiť mnohé ( pre mňa nesmierne cenná informácia v súvislosti s inou situáciou ) .. aj tak hnev je hnev .. moja mamka mala jedno príslovie .. v zlosti nieto milosti .. ale zároveň? .. na toto rada používala toto .. ak ťa hryzne had aj hlísty sa bojíš ..

       preto aj keď isté aspekty hnevu alebo akéjkolvek emocie chápem .. predsa nie je lepšie vážiť slová? .. prečo ospravedlňovať iného a hlavne dokedy? .. je na to nejaká objektívna a hlavne platná hranica? ..

       Páči sa miPáči sa mi

     • Rozpravala som len o hneve a smutku. Nezamienam si pocity. Podla mna nerozumies tomu co je smutok. Smutok nie je o tom, ze nieco stratis. Smutok je o tom, ze nieco dopadne inak ako ocakavas, tuzis. Aj strata cloveka je o tom, ze ty by si chcel s nim byt a nemozes. Smutok nemusi mat nic so stratou. Smutok znaci nespokonost s nejakou situaciou. Ked sme smutny mozme spravit to, ze prijmeme situaciu a povedzme pochopime ze napriklad dany clovek musel odist. Smutok sa po case sa vytrati. Dostavi sa laska. Ked v sebe kalibrujes smutok dostavi sa hnev. A cim viac sa ho nakalibruje, tym tazsie sa prijma a tym tazsie sa clovek spamatava. Mozes mi namietat, ze mozes sa len nastvat na kolelu povedzme, ak ta niekde ohovaral. Ale zasa je to, len o tvojej nespokojnosti.
       Vsetko co odmietam (smutok ak to nastalo, strach ak asi nastane ) mi v mysli vytvara bolest. Ked si fyzicky ublizis je to o tom istom. Zakladna logika je v tom, ze ked prijmes rany si namenej ublizis.

       O tom je ta slobodna vola hnusna, ze napriek tomu ze mozes robit co chces, musis vediet veci prijat. Ale veci co sa ti stanu, su nasledkom tvojho konania, ktore do velkej mieri predvidat nevies.

       Este jedna vec, vie niekto aky je rozdiel medzi pocitom a emociou ? 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • Este jedna vec, preco by ta ma hnev ochranit? Koho by mal hnev ochranit. Teba alebo tvoje ego. Hnev akurat tak zvysuje pocit sebavedomia, lebo umelo dodavas silu egu. Ked sa nahnevam citim sa dolezita. Moj nazor, negativny na nieco, niekoho tym dostava na dolezitosti.

       Este jedna vec. Ja som to pochopila len pred nedavnom, srdcom. Chyby vidi na druhych len ten, kto ich musi objavit v sebe. Ti, co osocujete druhych hladajte, ti co sa citite osoceni, nereagujte, oni to musia. Momentalne sme asi vsetci v oboch skupinach :))
       Prosim nerieste preco niekto spravil hento, tamto, ono. Pripadne povedal. Co vas do toho?

       Este jedna vec, velka vacsina z vas tu hlada navody. Prosim nie. Nikto ti nepovie ako sa mas prestat hnevat, prestat bat. Teoria je jedna vec, ale na to musis prist v srdci. Hlavne necakaj nic a nesur. Jedina rada, ktora je a ktoru povedal Jezis, je vediet veci prijat. Pokial sa bojim, prijmem to, ze sa bojim a nechcem sa kazdu cenu strach vyhnat. Len byt k sebe uprimny. A to je tak tazka vec, ze az. To vyzaduje aby sme nemali od seba ziadne ocakavania. Ale to, ze ti hocico poviem, ta to nenauci. Proste budte trpezlivy, verte si. Nikto tu s nikym nesutazi. Prosim nerieste systematicky vsetky hriechy v sebe, teraz prekonam ziarlivost, teraz prekonam hnev,… Ja som to tiez robila, kravina. Nemas sancu. Ved akym sposobom vies ze si ho prekonala, to sa ani neda. Proste potrebujes dosiahnut osvietenie a to moze dosiahnut tuto bezdak pod mostom, co nevie ani citat a nerozumie nicomu. Ale si tisko sedi a medituje.

       Toto asi povedal budha, nie som si ista. Hlada ten kto nenasiel, ten kto nasiel nehlada. To je jendiny sposob akym budete vediet, ze ste na konci. Ja tiez furt hladam 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • myslim si ze JE MOZNE si pocity zamienat a ludia to aj casto robia. Podla toho, ktory im pripada prijemnejsi,alebo efektnejsi, proste, ktory sa im viac hodi. Niekto moze byt smutny, ale smutok sa mu nepaci, bolest ktoru pri nim citi mu nevyhovuje, tak ho obali hnevom. Ale funguje to aj naopak. Niekto moze byt nahnevany, ale emocia hnevu sa mu nepaci, nechce ju prezivat, tak ju obali smutkom. Len to potom situaciu trocha zamotava.

       Páči sa miPáči sa mi

     • Matrioshka ako to chapem ja:
       cit je len laska a strach, strach je nedostatok lasky, cize vsetko je laska
       city su neosobne, ked lubis nerozmyslas o sebe

       my nevnimame city, ale emocie, co su ich prejavy
       ostatne su vsetko emocie, a emocie ako take clovek vnima rozdielne
       emocie vznikaju tym, ze premyslame a tym padom, kazdy ich vnimame z ineho uhlu pohladu

       napriklad: niekto si spaja smutok s umrtim, niekto s neplnenymi ocakavaniami, niekto s niecim uplne inym
       neexistuje nieco take ako pletenie si emocii, lebo kazdy ich vnimame inak

       1, ja som pisala o sebe ako vnimam emocie, ale neexistuje nieco univerzaln

       2, pokial viem sme tu aby sme skumali emocie,
       ak by boli dopredu dane, naco by sme ich mali skumat?
       aj ja som sa trosku nechala uniest a tvrdila som ze toto musi byt hnev a toto smutok
       ale kazdy ma vo svojej podstate pravdu, lebo emocie su subjektivne
       inak toto vsetko je tu napisane v chanelloch :)))

       Páči sa miPáči sa mi

     • asimiel, ja si sice myslim ze to moc nechapes lebo sa prilis zamotavas v komplikovanych uvahach, ale ked tvoj nazor vyhovuje tebe, potom ma vyznam presne taky, akym si si ho vybudovala. Vsetko ok. Mozno nie je ani tak strasne podstatne kto z nas to vidi spravne 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • matrioshka

       súhlasím s asimiel …
       emocie, pocity = sú myseľ, ego, predstava … ( oopísala som to v celku dobre v článku … kde sa rodí hnev ( hnev je emocia ) a tak sa rodí kadečo .. strach, zúfalstvo, .. bolesť ( nie tela ) .. opak bolesti .. radosť … )
       city =stav … prosto to iba je ..

       city .. nie sú emocie .. preciťovať, pociťovať … nie je totožné ako emočne reagovať .. je takisto rozdiel reagovať emočne alebo z emócii ( nie nie je to slovíčkarenie 🙂 )

       Páči sa miPáči sa mi

     • hej, lilah, tvoj nazor na emocie poznam, uz sme to rozoberali, viem ze to vidis inak ako ja 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

   • Matrioska este jedno, myslim ze sme obe povedali to iste. Mas pravdu v tom, ze emocie sa daju aj potlacat 🙂 xixi. Ono hnev je v podtste potlaceny smutok.

     inak ma napadla suvislost, ze vlastne vsetky emocie v urcitom zmysle potlacame na zaklade strachu. mozno aj o tomto je to osvietenie, ked prijmam veci co sa mi deju tak ako sa mi deju a nepotlacam svoje emocie. Nepotlacat smutok, bolest, … a nepremyslat nad buducim 🙂

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • no hej, to som napisala a este ze robi sa to aj naopak, ze potlacis hnev a prezentujes (pred sebou a inymi) smutok.

       Páči sa miPáči sa mi

     • Asimiel,

       ja veľmi nesúhlasím s tým, že hnev je potlačený smútok. Hnev je hnev, smútok je smútok. Sú to individuálne reakcie na nejakú situáciu a jedna nepotrebuje nutne vyústiť do druhej. Aspoň ako to vidím ja. 🙂 Môže byť prípad, kedy hnev=potlačený smútok, ale neplatí, že zakaždým hnev=potlačený smútok. Niekedy dokonca smútok=potlačený hnev… 😛 A inokedy hnev=potlačený strach, ale nie smútok. 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

   • Tak napis co podla teba nerozumiem. To mozem aj ja skonstatovat nad niekym ze nechapes. Pride mi to hlupe. Ja chapem veci velmi abstraktne. Ako tie emocie vnimame kazdy inak, tu sa fakt asi objektivne neda povedat co je co.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • joooj nechce sa mi, prepac. mas pravdu, mozes skonstatovat co chces 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

3. lilah, keď si spätne prečítaš ešte raz svoj text, svoj príspevok, najmä tú pasáž, kde popisuješ tebe nepochopiteľné správanie (klamanie) tebe blízkeho človeka, dokážeš uvidieť svoj vzorec? Kde bola v tej chvíli tvoja neposudzujúca, chápajúca láska? Lebo tie otázky sú otázkami rozmumu, tej obmedzenej mysle, ktorá neprijíma. Pýtala si sa opakovane prečo; no mne sa tie otázky nejavia ako otázky, snažiace sa pochopiť konanie druhého, ale ako otázky, ktoré vlastne poukazujú na konanie, ktoré si vyhodnotila ako nesprávne. Máloktorý človek, podľa môjho názoru i skúseností, pozná skutočnú motiváciu svojho správania a konania – to je často nevedomé. Na otázky “prečo?” potom celkom pochopiteľne prichádzajú odpovede z úrovne racionálnej mysle, ktorá, zahnaná do kúta, hľadá odôvodnenia a ospravedlnenia, príčiny konania, hoci tie bývajú mnohokrát úplne mylné.
   Ak by si v tej chvíli bola empatickejšia, vnímala a cítila by si, že správanie (klamanie) toho človeka malo svoj účel – a , áno, máš pravdu, že ho chránilo. Je dosť pravdepodobné, že bol neúprimný, aby zakryl svoju obavu, že ak by povedal priamo pravdu, riskoval by nejaké dôsledky, ktoré by boli pre neho nepríjemné. Áno, môžeš moralizovať o tom, že nemá klamať, že nemá dôvod báť sa, a máš pravdu, aj v tom, že svoje strachy by mal prekonávať. Ja sa však pýtam: ako si mu skutočne pomohla spoznať korene jeho strachu a prekonať ho? 😉

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • miro
     ďakujem za názor .. vo väčšine máš pravdu .. za predpokladu? .. že
     ja skutočne neviem o čo ide v realite … aký problém riešim ( ako následok tejto jeho malej lži ja, za neho .. je to nutné, vzhľadom k ľuďom ktorým svojími malými “ochrannými” lžami už poubližoval .. )
     uznávam, že nemá silu a týmto sa chráni .. akcept a beriem to plne na vedomie .. preto mu pomáham riešiť následok aj tejto malej lži .. ( hovorím o tom na konci článočku .. síce žartovne ale predsa … to s tými žralokmi … 🙂 )
     takisto uznávam, že v tomto možno jedinom prípade som stratila zo svojho slovníka slovo empatia … ( boh mi je svedkom, že sa takisto snažím ako viem )

     ostatné nie je nutné vysvetľovať, alebo áno? … 🙂

     ale? ďakujem ti naozaj úprimne za tvoj názor .. cením si ho .. tvoj odborný vhľad mi pravdepodobne poodkryl mnohé …

     pekný dníčok prajem

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • Tiez som mal podobne tendencie takto “pomahat” druhym az kym som si neuvedomil, ze ja nielenze nemozem vediet co je to spravne orechove pre druheho ale ani na to nemam pravo. Ak sa ma niekto spyta na nazor je to ina vec potom je to o nom a jeho neakceptacii ale posudzovat niekoho na zaklade iba mojej skusenosti snim je ako keby som chcel poznat ocean podla vlny. Kazdy clovek je slobodna bytost a nasledky si kazdy ponesie za svoje konanie (otestovane, funguje dokonale ).

       Páči sa miPáči sa mi

     • hehe .. áno .. aj ja takto .. všetci sú dobrí, všetci sú svetlí, všetci sú dokonalí a všetci vedeli že lilah je trumpeta ktorá jednoducho nevie povedať nie 😛 🙂

       rada pomôžem, nesmierne rada, naplna ma to láskou,… a ja som živá len láskou .. ale? v tomto konkrétnom prípade, ( ktorý opisujem v článku ) .. bola som požiadaná o názor, povedala som ho, bola som za neho sfúknutá a keď treba zobrať na seba následky svojej lži .. utečieme, no šak lilah porieši 😯 .. a otca jeho mu naháňam .. 🙂 .. ako to je v niektorom z božích prikázaní … ( netuším v ktorom, je ich toľko veľa, more ) .. že spoliehať sa na milosrdenstvo božie je hriechom? .. 😀

       ale vzaté z druhej strany .. miro má pravdu .. troška empatie, a lásky navyše mi už ozaj neuškodí ( keď sa už živím len tou láskou 😛 🙂 ) … myslím, že jeho posolstvo je pre mňa jasnejšie .. milosrdenstvo, láska a pochopenie nám na našej hodnote skutočne neuberá … ba naopak, hodne nás to zjemní … to je pravý význam bytia, existencie atd ..

       som ozaj rada, že napísal to čo napísal .. ..

       prekrásny dníčok prajem všetkým vospolok … 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

   • no hej a povedala si mu ze tebe vadi, ze ty musis riesit nejake dosledky ktore vyplyvaju z toho klamstva?

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • alebo, aky je vlastne rozdiel medzi ” nevediet povedat nie” a nevediet povedat “som prave doma” ?

       Páči sa miPáči sa mi

     • matrioskha

       ŕiešila by som niečo tak osobné verejne, ak by o tom nevedel prvý ten koho sa toto týka? 😯 ..

       ale odpovedám na tvoju otázku … samozrejme ..

       Páči sa miPáči sa mi

     • alebo, aky je vlastne rozdiel medzi ” nevediet povedat nie” a nevediet povedat “som prave doma” ?

       .. vidíš v tom rozdiel? … že tam nie je … veď o to ide … no ak si už raz niečo uvedomíš je to iné …

       prosto mať rád iných, byť milosrdným, láskavým, schopnosť byť empatickým a pomôcť … je nutné toto všetko robiť .. no seba nesmieme vylúčiť .. inak reálna pomoc nie je možná …

       je pravdou, žče každý ma iný prah bolesti napr. .. to áno, ale? nesmie byť rešpektovaný len jeden prah bolesti. … musia byť akceptované všetky … v tomto prípade oba ..

       Páči sa miPáči sa mi

     • no , prepac, len sa pytam, tu si to nespomenula, ako dovod preco vlastne riesis to klamstvo, az v komentoch. Zda sa mi to praveze uplne normalne ak mas mat nejake dosledky z klamstva niekoho ineho, ze ti to vadi. ja by som sa necudovala ani keby ta to nahnevalo. Mna by to asi nahnevalo…myslim.

       Páči sa miPáči sa mi

     • matrioska

       nejako som to ozaj nepochopila .. prepáč mi to ale naozaj nie … odpovedala som na každý komentár, v ktorom som bola vyzvaná ( priamo, nepriamo ) nemám čo skrývať, tajiť, či sama seba vyviňovať .. odpovedala som na všetko … ale? uznaj sama, .. nie je dôvod riešiť toto .. keď článok nesie názov .. kde sa berie ( som si to musela zrolovať, nepamätám sa 🙂 ) … odkial sa berie? .. aj taký hnev napr. 🙂 …

       tu sa však rozoberalo nie toto ale? … prečo som konala tak a tak .. a som prosto málo empatickou .. áno, je to možné … a nepopieram ani zrkadlo veľké ako Praha, že ak som tu tento článok dala … článok o hneve cítim ho .. ale prečo sa máám obhajovať ako na súde? … 🙂 .. poviete si .. no ale tak veď nemusí odpovedať .. to je fakt, nemusím .. no odpoviem, nemám dôvod neodpovedať .. 🙂 .. no prepáčte mi, mne to naozaj príde divné .. ak sa riešia iné veci v komentároch ako hovorí článok …

       ako si poradiť s mojim hnevom? .. padlo tu niečo takéto? ( teda okrem nepriameho návodu hely .. zaobstaraj si mačku 😛 🙂 ) …

       neber to prosím osobne, nikto to prosím neberte osobne .. načo aj .. iba hovorím ako to vidím, .. ticho, teplo, kľud … havana do ruky a dem na párty dušičky .. 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • vies co?ja neviem z coho vsetkeho si to vlastne obvinovana, ale ver mi, nech si co chces, mne to nevadi, ja ta mam aj tak rada ok? 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • a ze ako si mas ty poradit s vlastnym hnevom? ja ti dam uplne ze kacirsku radu, sak daj co mas a nech si s nim poradia ini 😀 co ta po nom 😀 ja zatial zvladam, aj ini zvladnu, hadam sa s nim nechces trapit vo vnutri 😀

       Páči sa miPáči sa mi

     • hehe .. a teraz po tomto tvojom komentári vyzerám ako cvok 🙂 … ale? aj napriek tomu ťa môžem … 🙂

       a??? .. beriem 😉 … 🙂 ..

       Páči sa miPáči sa mi

     • ako cvok?preco?asi som aj ja cvok 😀

       Páči sa miPáči sa mi

     • byť bláznom je najväčším darom 🙂 …

       dobrúúúúú .. ráno je múdrejšie, než večera … 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

4. a ešte … snáď ako malá výzva …

   mojím úmyslom nebolo, ak som sem pridala tento osobný príbeh .. rozoberať moje motívy, môjho konania, atd ( aj keď tieto komentáre sú podnetné a obohacujúce 🙂 )

   predsa? … odpustite mi prosím, ak podotknem, že vnímavejší čitateľ pochopí môj pravý motív k opísaniu a vloženiu osobného príbehu do tohto článku … a síce? .. ako rýchlo vzniká hnev a kde sa vlastne rodí …

   čo sa rodí v týchto, opakujem síce obahacujúcich komentároch?… hranice? obmedzenia? triedenie čo je a čo nie je dobré? súdenia môjho konania či bolo správne? .. na toto odpoviem .. BOLO! … 🙂

   skúste to prosím brať na vedomie, láááskou sa vám odmením … 🙂

   takouto nežnou .. aha … 🙂

   krásny večer prajem vospolok .. 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • ja som to podla mna pochopila spravne, presne ako pises, hladala si, kde vznikol hnev. Tiez sa to, rovnako ako ty pokusam pochopit, kde vznikol. A napadlo mi, ci ten hnev nevznikol este skor ako pises, vlastne tam, kde si nevedela povedat nie…keby to bol pribeh o mne, bola by som si na sto pro ista, lebo taka vec ze neviem povedat nie,hoci mi nieco vadi by ma urcite vytocila. Ale mozno by som ten hnev nepocitila hned ale az zo zrkadla, ktore by mi dal partner. Celkom sa poznam,takze by to bolo vysoko pravdepodobne. Nuz ale myslim ze by to nebolo ani nic nezvycajne a ani nic zvlast odsudeniahodne.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • áno matrioshka

       aj tam sú základy .. sebapodceňovanie .. ako som tuto písala už .. všetci sú svetlí, mudry, krásny iba ja? .. Nie! ,,, ale? po precítení, očistení, omilostení samej seba .. vidím, že to je predsa Lož .. možno som iná, nemusím pasovať každému, nemusí pasovať každý mne .. podstatné je že to viem … hnevám sa na seba áno, .. že som toto dovolila .. ( a pritom je to tak krásne skryté za pomoc iným atd .. blbosť ..skutočná pomoc nepríde .. nemôže … prosto to nejde! ) … tieto dôsledky, že musím riešiť , pomôcť riešiť aj po uvedomení si .. beriem ako minimum toho, čo môžem pre iného a tým ppádom aj pre seba vykonať …
       no napriek drine na sebe, hnev tu ostáva … čo s ním, to ma zaujíma … nejde mi o pochopenie, nejde mi o odúdenie .. ide mi o to čo s ním .. nemienim sa už totiž správať pudovo … a hnev je iba pud .. 🙂

       viem matrioshka ako si to myslela .. cítim to .. si zvedavá osôbka a nesmierne vnímavá ..to mi páči .. (a ty to vieš predsa 🙂 )

       Páči sa miPáči sa mi

5. Hnev je prejav sebaľútosti, že sa človeku niečo nepodarilo, že mu niekto ublížil, bol nevypočutý a pod. Keď sa chceš hnevu zbaviť, nájdi miesto v kontexte predpokladám svojho článku kde sa ľutuješ a zruš ten model správania. Nepoviem ti ako, pretože každý sme jedinečná bytosť a na každého platí alebo funguje alebo potrebuje zharmonizovať niečo iné.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • hm, … tak sebaľútosti … v istom kontexte, v istých situáciach ( ktoré sa týkajú mňa ) je to možné .. je to akási forma rezignácie … v zmysle tvojich slov … niečo sa nepodarilo a tak už kašlať na to … hnev, podobný výbuchu sopky .. áno, môže byť .. prosto poviem si svoje a nech to už berie čert, nech sa deje čo chce … ja nevládzem …

     jo.. je to možné … no u seba musím prísť prečo tieto myšlienky, … kde sa stala chyba? keď už viem, že sa v skutočnosti žiadna chyba, omyl atd nedeje … prazvláštny ukaz veru … 😕 asi to chce rekapituláciu a čisťenie o dušu spasenú … ( lebo hnev je len voči tejto jedinej osobe … )

     dakujem nik .. môže byť .. pôjdem pekne do podstaty ..

     pekný večer prajem vospolok … 🙂

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

   • Nik,

     neviem, či hnev je prejav výlučne len sebaľútosti. U mňa aspoň funguje hlavne ako prejav strachu – keď sa niečoho bojím, musím sa dobre nasrrrr..diť a potom sa ide na vec. Keď sa ľutujem, málokedy sa hnevám, skôr začnem byť depresívna a prestávam sa hýbať. Napríklad kým som bola suicidálna, “liečila” som sa práve tým, že som sa vedome parádne zúrila – na čokoľvek, čo išlo okolo. Kým sa viem nazúriť, viem, že ešte som nažive.

     Ja hnevu vďačím za veľa – vyťahuje na povrch moje talenty. Keď sa naštvem, zložím týpka dvakrát takého veľkého a ťažkého ako ja v priebehu troch minút (ale nikdy si nepamätám, ako, takže návod odo mňa nechci 😛 ). Keď sa naštvem, vynachádzam netradičné riešenia. Keď sa naštvem, stávajú sa ľudia pre mňa “priehľadní” (=dokážem sa napojiť na ich psychiku). Keď sa naštvem, nemám problém odhryznúť si vlastnú labu, len aby som sa dostala zo situácie von. A toto posledné je už priamo protichodné so sebaľútosťou.

     Možno je to tak, že každý máme nejaký emocionálny spúšťač, ktorý vyprovokuje reakciu “na plný plyn za 30 sekúnd” – a tou je hnev. A teraz som si spomenula na jeden obrázok z teórie chaosu, ktorý vysvetľuje zdanlivo nelogické animálne inštinkty a hnev v ňom zohráva dosť zaujímavú úlohu:

     

     Z neho vyplýva, že hnev a strach majú rovnaký koreň a sú dva prejavy toho istého – “sebaobraz v strete s neznámym prvkom” (inými slovami: narušenie nášho zabehaného status quo). Ako zareagujeme, určuje náš sebaobraz a odhad “nebezpečnosti” narušiteľa. Ale je istý nedefinovateľný bod (nemožnosť uhrať si svoj pôvodný odhad až do víťazného výsledku), kedy sa jedno plynule premení na to druhé a zo “žrádla” sa stane “útočník” alebo naopak.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • v tom je majster moj brat. on bol este babatko v choditku a ja som mu ukradla dudel.a on sa tak rozzuril ze ma zdrapol a ja som od strachu chytila mamu za suknu a jak so mnou myksloval tak sme vraj lietali obe.Male babo, kontra dospela zena plus dalsie vacsie decko!!! Nepredpokladam ze by ho k takemu vykonu vyburcoval smutok alebo sebalutost… 😀

       Páči sa miPáči sa mi

     • @ Helar – súhlasím, že hnev a strach majú rovnaký koreň. Keď sa zo strachu posunieš do hnevu, znamená to, že si sa z podvedomej reakcie (strachu) presunula do vedomej (hnevu). Týmto spôsobom dokážeš vedome konať a strnulosť strachu prekonáš adrenalínom, ktorý hnev produkuje. Tam ale, kde píšeš, že je to “sebaobraz v strete s neznámym prvkom” si namiesto slova obraz dosaď slovo ľútosť (ako negatívne, depresívne vnímanie svojho vlastného obrazu ktoré si pýta pozornosť) a máš to … 🙂

       Ale, jasné že strach zo straty, sebaľútosť, nevypočutosť a ďalšie aspekty ohrozenosti niečoho vo vlastnom “ja” alebo ohrozenia z niečoho sa pri presune z podvedomia do vedomia menia na hnev (ako prchkosť, zúrivosť, bojovnosť a pod.). Ja som použil sebaľútosť, pretože v klasike toltéctva to bola vlastnosť, v ktorej sa Castaneda najviac utápal a má pre mňa v spojení s Donom Juanom osobitné výchovné čaro .. 😀

       @ Matrioshka – čím väčšia sebaľútosť alebo strach zo straty, tým väčší následný hnev a malé deti ho vedia prejaviť o to viac, o čo menej sú zablokované … 😉 Inými slovami, mali ste ste v detstve pravdepodobne celkom dosť voľnosti :-).

       @ lilah – dosaď si prosím ťa v mojom komentári miesto slova sebaľútosť napr. strach zo straty, sklamanie, nevypočutosť, nevítanosť, odradenosť , ohrozenosť či podvedenosť podľa osobnej alebo momentálnej preferencie. 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • Nik,

       rozumiem, sústredili sme sa na dva rôzne aspekty niečoho určitého. Čo mňa “trápi” momentálne je, že neviem zadefinovať to “niečo určité”, a ja mám rada veci zachlievikované… 😛 Z tvojich slov som dostala pocit, ako keby “sebaobraz” bol tiež len sprostredkovaná kategória a za ním ležalo ešte čosi. Pre mňa bol východisková kategória a dosť si ho zlučujem s Ruizovým “naším príbehom”.

       Čo vidíš ty ako primárnu kategóriu, ktorej prejavom sú potom všetky tie strachy, nevraživosti, sebaľútosti, nepochopenia, depresie, sebaodmietania? Neistotu? (Teraz ma absolútne ezotericky napadlo “pocit, že je tu ešte niečo viac než to, čo vnímam” 😛 …)

       Páči sa miPáči sa mi

6. Ee Nik, súhlas s babami. Žiadna sebaľútosť, hnev je prejav, keď mi niečo / niekto stojí v ceste, ohrozuje ma, ale nevyvoláva paralýzu strachu Energetizujúci odpor, tlak, tiež vyvoláva netušené možnosti. Je to ako droga. Preto sa ho treba zbaviť 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • Sebaľútosť je veľmi elegantná finta, je to taká márnivosť voči sebe samému. Prehliada sa to. Jej udržanie sa tiež vynucuje hnevom. Hnevom sa dá ventilovať a udržiavať mnoho iných foriem správania sa, sú ale rôzne druhy hnevu.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • Jasné, ale tá sebaľútosť mi stále nesedí. keď si zoberieš jej definíciu: Self-pity is the psychological state of mind of an individual in perceived adverse situations who has not accepted the situation and does not have the confidence nor ability to cope with it.” je to iné ako hnev. Teda v mojom ponímaní.

       Páči sa miPáči sa mi

     • nik

       áno je to sebaľútosť … je to pocit nepochopenia, nevypočutia, sklamania .. ktoré sa kumulovalo roky rokúce … a ozaj stačí škrt a dvíha sa vo mne vlna hnevu … a slušná veru …. ( zaťaté zuby, slzy zlosti, reflexy tela sú neskutočné .. boh ozaj vedel čo robí … )

       ale? aj tento môj konkrétny príklad samej na seba je dôkazom toho, že všetko sa rodí len v hlave .. a aj hnev .. ráno som vstala v pohode … idem semo a čítam .. a keď chcem pochopiť musím aplikovať trebárs na svoje skúsenosti .. a ked aplikujem na svoje skúsenosti, hlava sa vracia do minulosti … takže? vzniká to v hlave ..a srdce s tým nemá nič spoločné …

       hm, .. takže? nevracať sa do minulosti .. a ak tak iba k pocitom a emociam,( najlepšie takým, v ktorych som bola šťastná ) .. no rozhodne nie k situaciam v ktorých tieto emocie šťastia boli .. emocia sa mi spojí so situáciou a tá zo sebou niesla povedzme predstavu o budúcnosti, ( šťastnej budúcnosti 😕 ) ktorá sa však nenaplnila a už je človek tam kde bol .. hm, hm, hm. …

       krásny dníčok prajem vospolok .. 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • dotaz: moze to klucove slovo byt TUZBA? (no a tuzba je vlastne cast sebaobrazu, lebo som to JA kto tuzi… )
       ale proste v zmysle Chcenie, lipnutie na niecom co nie je? z toho vyplynie bud sebalutost alebo hnev na seba alebo hnev na inych… alebo ina emocia, ktorou sa snazime vysporoadat… emocie = sila.

       teraz som to tak roz analizoval, ze to uz ani stara mati nepojme do seba… 😀 nie este aby to niekomu pomohlo zit lepsi zivot… napada ma, ze na co je mi vlastne dobre ked viem, kde sa berie hnev?? kto to vlastne potrebuje vediet? aka cast mna? ved tak ked sa obcas nasereeem dam si 10 nadychov a idem dalej. niekto to schyta ale to tiez nie je nahoda… obcas sa je dobre aj nasrdit… naco sa obmedzovat… aj tuzby… podla mna je dobre ich mat kolko chcem ja a nie tolko kolko tvrdia dajme tomu budhisti, ze treba mat… neviem mozno tvrdite, ze je to ego. a mozno aj mate pravdu, a ja vravim, ze NO A CO 🙂
       taky majster kaisen vravi nieco v zmysle: nepotrebujeme sa drzat prikazani, potrebujeme rozumiet vlastnym chybam… a ono to znie totalne logicky to co tu vravime o tych tuzbach a vsetkom, ale cloveka aj tak neovlada logika…

       Páči sa miPáči sa mi

     • Click to access Moc_pritomneho_okamziku.pdf

       inak toto je super kniha – da sa stiahnut aj ako audiokniha v anj z torrentu

       Páči sa miPáči sa mi

     • wolf

       hehe na wolfa máš super gravatar inak 😉 …

       cca súhlasím, len ja to vidím inak troška … hnevať sa, smiať sa, prosto čokolvek k životu patrí … to áno, … no hnev mi nedá to čo mi dá pokoj .. keď mám hnevom zatiahnuté oči nevidím toho veľa ( na to ked priložím dioptrické okuliare a vidím vieš čo 😛 ) … takže áno, prijať všetko čo tu je ako našu súčasť to beriem .. no v každej situácii vedieť podumať, … zastať a podumať .. je rozhodne lepšie ako sa správať ako tlakový hrniec …
       ja nehovorím, že ak ten hnev napr. tu je, že ho treba zamlčovať, alebo ušlapávať, prikrývať pozitívnimi afirmáciiami o krásnom svete slniečku a všetkých svetelných bytostiach ktoré sú so mnou 😛 … 🙂 .. ale? načo ziapať na človeka, ktorý je len rovnako ako ja časťou toho istého celku .. prosto iba je .. a ma rovnako ako ja právo na svoj názor atd … tak prečo na neho vybuchávať? … príde mi to hlupe .. 🙂 a v tomto kontexte je ozaj jedno či si to zaslúžil alebo nie ..

       a tá túžba .. túžba ako taká, je hnacím motorom k tomu aby si sa zmenil naozaj … obyčajné chcenie prosto nestačí … vieš čo všetko a koho všetkého som chcela ja? 🙂 ( napr. brad pitt, keď mal ešte dlhé vlasy vo filme legenda o vášni 😛 :- ..) ) no chcenie nestačí … treba do toho zapojiť túžbu, celú bytosť, aby sa niečo podarilo … 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • co ti poviem. aj ked som vlk, tak na toto som az prilis maly panko…. 😉
       nech ta svetlo spravadza. myslim to vazne.

       Páči sa miPáči sa mi

     • ale ze gravatar mam prenadherny tak to ti mozem potvrdit 😀

       Páči sa miPáči sa mi

7. Moja posledná skúsenosť s hnevom, sa začala v momente, keď som mal pocit, že ma môj diskusný partner začína tlačiť smerom, ktorým ja nechcem ísť. Napriek tomu, že som mu už 3x vysvetlil, že tade ja ísť nechcem. Odísť so situácie , by vo vzťahu dodávateľ-zákazník, kde ja som hral úlohu dodávateľa, mohlo znamenať stratu práce, takže som zostal a po 4. x s malou obmenou argumentov vysvetlil, že je treba voliť alternatívnu cestu, ktorej výsledkom bude win-win situácia. Vo mne to už vo vnútri, celkom slušne pulzovalo. Paráda bola, že za starých čias by už po 2. náznaku nesúhlasu z mojej strany vznikol konflikt. Teraz nevznikol, ale ťahal som strýca za rukáv, “že šak keď si to nevieš predstaviť, tak ja ti to ukážem” 😀
   Raz za-žiť (vidieť) je lepšie ako 1000x počuť 😛
   No ale vrátim sa k tomu hnevu. Kde v tejto situácii začal môj hnev. V momente keď môj status dospel do križovatky, kde hrozilo, že odbočím do jednosmerky, kde bude ohrozené moje presvedčenie, čiže začal úradovať strach. Keďže moje skúsenosti túto situáciu už ale dobre poznajú, tak viem, že jednou z alternatív, je neodbočiť. Takže sa naštartovali sily, ktoré udržujú kurz mimo túto jednosmerku – HNEV. Bol na uzde, ale ako dlho ešte? No veru dlho už nie, keďže strýco bol o hlavu väčší jak kýbel a ja mám takmer 2m. Tu už hraje silno 1. husle moje “chlapské ego”. V tomto som stále ešte dokonalosť sama :lol:, ale liečim sa :D.
   No ale pome späť k hnevu. No, ale prečo bolo treba začať sa báť, čo bolo spúšťačom tejto emócie. Tlak z vonka. No a čo tento tlak u mňa spustil? Na základe skúseností, som si prehral (takmer nepoznane) zopár situácií, keď som sa nechal do tej jednosmerky zatlačiť. Videl som toho smutného Iskru, ako čupí v kúte a je nešťastný z toho, kam sa dostal. “Veď ja sem vôbec nepatrím a slzy v očiach!”. V tomto bode mi tá seba ľútosť dáva veľmi veľký zmysel 😉
   Ďakujem Nik 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • Ako som si prečítala Iskrov komentár, napadlo ma čosi, čo podporuje Nikov postreh: spomenula som si na to, ako Castanedove bosorky na prednáškach bojovali proti niečomu, čomu hovorili “poor baby syndrome”, syndróm úbohého dieťaťa, teda po našom asi “ja chúdiatko” 🙂 . Súčasne mi napadlo, že by to mohol byť jeden zo spúšťačov našej doby, kedy už nelovíme gazely a neutekáme pred šabľozubým a tak sa náš sebaobraz skreslil do sebaľútosti “ja kontra veľký, nepriateľský svet tam vonku”, pretože to nepriateľstvo už nemáme komu pripísať (útek je nemožný, v paneláku proste niet kam utiecť; útok je neprípustný, pretože basa) a teda sa cítime extra bezmocní, lebo nevieme, čo by sme mali ošetrovať.

     Ovšem nemám potuchy, ako to pomôže tejto debate. 😀

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • heli

       😀 .. no nejako už áno veru … ako? ani srnka netuší 😛 🙂 …

       ale tak, . neprestáva ma udivovať jeden fakt .. všetko súvisí so všetkým .. nič nie je len čierne a biele … a platí to vo všetkom …

       hehe .. a práve mi tu moja opička predviedla “poor baby syndrome” …. ako vyšitý … syn ju nechcel pustiť za počítač, lebo sa jej minule čosi podarilo odinštalovať či len stratiť kamsi do neznáma 🙂 … a tak ju vyhodil zpoza pc .. a ona?
       .. predviedla duplovaný krok ( to je také moje pomenovanie na maximálnu urazenú opičku 🙂 ) … hodila sa o zem nakoniec … a ja ako obetavá mamina som sa jej pýtala ..
       čo ti je? .. chceš pustiť minimax? .. Ne! ..
       chceš pustiť bolt? Ne! ..
       chceš pustiť madagaskar? Ne ..
       tak som reku dobre pustíme si včerajšie kosti … 🙂 NE!!! … pustila som, ona sa urazila o dušu a teraz z druhej izby nahlas, veliice nahlas vykrííííka .. tatinkoooo!!!! 🙂 … babkááááá 🙂 … 🙂 .. a syn? rehoce sa spoza počítača a kričí … nenííííí túúúúú …. ešte sa hod o zeeeeeeeeeeeeeem … 🙂 ..
       … mno … a toto robíme presne aj my .. 🙂 a ešte ako radi .. 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

   • iskra

     však? .. 🙂 .. najprv hnev .. no čo vyvoláva hnev? obava .. pocit ohrozenia .. a čo vyvoláva pocit ohrozenia? .. nedostatok sebadôvery, ktorý je vlastne len .. prejavom sebaľútosti … teraz ma prosto treba fúkať a šlus .. 🙂 …
     hnev je len dôsledok … po príčene treba pátrať … a asi aj v tvojom a aj v mojom, vlastne vo väčšine prípadov .. je to maskovaný smútok ako hovorila asimiel ( sebaľutosť ako vyšitá ) … obranný mechanizmus ako hovoril miro, … atd .. sranda veru … 🙂

     čo som vypozorovala ešte .. podobne ako je maskovaná sebaľútosť … tak je aj maskovaná pýcha …

     ako to myslím? .. napr. .. je nejaká liečiteľka, ktorá od rána do večera pomáha iným .. robí záslužnú prácu ozaj .. v jednom kuse pomáha .. no problém nastáva vtedy .. ak za svoju pomoc aj čaká ocenenie .. v podobe vdaky napr. .. v zmysle, nič nechcem za svoju pomoc, ja ozaj NIČ nechcem 🙂 .. nič je všetko … a keď niekto za svoju pomoc chce uznanie, nepomáha .. buduje si iba sebadôležitosť ako hrom … nabúra sa však v momente, keď ten, komu bola pomoc poskytnutá v skutočnosti netuší, že to nebolo nezištné … a vlastne by za pomoc mal doživotne blahorečiť svojho záchrancu .. keď sa však vzoprie .. záchranca sa postaví do pozy … dobre, svet je zlým miestom, nevdačným, no ja budem aj nadalej robiť svoju záslužnú prácu, budem pomáhať nadalej, veď nič nie je ušlachtilejšie ako pomoc iným .. a aj ked je svet jedno hnusné odporné miesto plné nevdačníkov … ja som iná .. a vlastne nikoho nepotrebujem, ved aj tak mi nik nerozumie … 🙂

     mno, ja sa pýtam, naozaj nikto? .. ani samotný boh? .. ten z ktorého vzišlo všetko aj tá uboha obetavá duša …. takže? … pýcha ako hrom, .. a tak krásne schovaná za verejno – prospešnú činnosť .. 🙂 … potom tam príde hnev atd …

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

8. Ahojte, nechcem sa stale vracat k cistote vyjadreni, ale sebalutost nie je hnev 😉 Ak hovorime o sebalutosti, moze to byt jeden zo spustacov hnevu. Hnev (pasivny a agresivny) je prirodzena a automaticka odpoved na pocitovane zle zaobchadzanie – je prejavom, ze to osoba nebude tolerovat. Vlastna interpretacia, ze bol clovek urazeny, zanedbany, ohrozeny, sklamany a veela ostatnych spustacov 🙂 Nadopuje adrenalinom a patri do strategie ‘utok’. Je vacsinou externalizovany, teda je tam pocit, ze je niekto/nieco zodpovedny za vyvolanie nasho hnevu a nahnevana osoba to aj chce riesit. Sebalutost je len pasivna – neakceptovanie stavu a nemoznost / nechcenie s tým niečo urobiť.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • Úplný súhlas 🙂 Hnev sa nerovná sebalútosti, ale je jej následok. Tak som to aspoň pochopil ja 😀

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • Resp. je jedným z jej následkov 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • Aj ja to tak chápem 🙂 u mňa je skôr spúšťačom hnevu pocit ohrozenia. Neľutujem sa ako chúďa napadnuté, ale skôr obraciam navonok – No počkaj zajac! 😉 Pre mňa jediné riešenie na hnev je Neber to osobne.

       Páči sa miPáči sa mi

     • 🙂 osobne? nie, to je v pohode 🙂 Každý máme svoj názor a ja to hold chápem tak, že pred tým než sa nas…rdím sa hold začnem trošku ľutovať 😀 Možno to je u teba ináč, to ja nemám ako posúdiť.
       Ja to chápem tak, že najprv sa poľutujem, potom zistím, že sa ľutujem a začnem mať obavu z ktorej sa neskôr stane strach a keď si toto uvedomím, nastupuje na scénu hnev, lebo báť sa už nechcem, ale keď už tam raz ten strach je, tak sa radšej začnem hnevať, akoby som mal zahrať obeť a zase som späť pri ľutovaní sa 😆 Je to začarovaný kruh, z ktorého sa dá isť von tým, že sa prestanem ľutovať a tým sa prestanem aj hnevať…teda to si momentálne o tejto téme myslím 🙂
       Otázka, ktorú ešte nemám úplne zodpovedanú je, že či je najskôr strach, alebo to ľutovanie?
       Kto pozná odpoveď? 😀

       Páči sa miPáči sa mi

     • Mne sa vidí, že najprv je pocit “íha, nestačím na všetko!” To je náš príbeh o nás. 🙂 A potom podľa situácie a toho, kde sa cítime extra slabí, reagujeme buď hnevom alebo sebaľútosťou. Buď si vôbec netrúfnem a ľutujem sa, alebo si netrúfnem a hnevám sa, alebo si trúfnem a ide sa na vec. A potom, ak mi to nevyjde, buď sa ľutujem alebo hnevám atď.

       Ak si pocit “íha, nestačím na všetko!” pretlmočíš ako “sebaľútosť”, tak potom je ten prvý. Je to len vec názvoslovia… v mojich očiach. 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • Iskierka, tým Neber to osobne, som myslela seba. Teda Ruiza a že pre mňa je to liek na moj hnev. Pozorujem svoje spúšťače a keď nie som veľmi unavená, som schopná ten hnev ukontrolovať. Keď som unavená,tak je to ťažšie a prvá z úrovní hnevu – podráždenosť sa prejaví.

       Páči sa miPáči sa mi

   • Podla mna je sebalutost smutok.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • fíha, ešte v tvojom prvom komentári bol smútkom hnev. Teraz je smútok sebaľútosť? Nabudúce bude vlastne smútok radosť… či?
       Každá emocionálna reakcia je v našom tele sprevádzaná konkrétnou, špecifickou a komplexnou fyziologickou reakciou, vďaka ktorej vieme rozlíšiť, či cítime/prežívame hnev, smútok, radosť, strach, nadšenie… atď. atď. Myslím si, že táto fyziologická reakcia tela je u väčšiny ľudí rovnaká a preto nemožno tvrdiť, že u každého je hnev či strach niečo iné. Stačí si položiť otázku: ako viem, že cítim hnev a nie napr. radosť? Aké telesné pocity (NIE city/emócie) v svojom tele vnímam, na základe ktorých viem, čo práve cítim? Samozrejme, aby som vedel zodpovedať na otázku, čo NAOZAJ cítim a ako viem, že cítim práve TO, musím byť so svojím emocionálnym/telesným prežívaním v kontakte – obrazne povedané, musím “zliezť zo svojej hlavy späť do svojho tela” a nie si “poletovať” v abstraktom svete ideí a predstáv svojej mysle…

       Páči sa miPáči sa mi

9. @ Tenshi – povedal by som, že všetci s tebou súhlasia, minimálne určite ja (vidím že aj Iskra). Napísal som predtým, že sebaľútosť sa udržiava alebo vynucuje hnevom. Sebaľútosť (a jej variácie na strach zo straty) sú v podvedomí a vedomá reakcia ktorá PO NEJ nasleduje je nejaká forma hnevu (zúrivosť, prchkosť a pod.)

   @ Iskra – dobré stopovanie. Ja sám som sa svojho času k tomu nedostal a keď mi to bolo povedané, zúril som z toho ešte viac ako z toho, že si neviem kontrolovať vlastnú prchkosť … 🙂

   @ Helar – primárna kategória ako si sa vyjadrila je z môjho pohľadu stále nejaká forma vlastného správania, alebo spôsob identifikovania reality a reakcie na ňu. Čo ju ale urobí “primárnou” budeš musieť vystopovať niekde v rámci tohto alebo svojich iných životov, pretože sme jedineční a robíme si so svojím životom a energiou naozaj čo chceme … 😀 Chcel som to mať svojho času tiež pekne zaškatuľkované, ale keď sa mi x-tý krát škatuľky zrútili, nechal som to tak (teda, nejaká časť mojej energie sa už postará o to, aby som si to pamätal).

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať

   • 🙂 Myslím, že sa mi podarilo aspoň trochu nakmitať na tvoj spôsob videnia – a posunulo ma to ďalej… 🙂 Ďakujem.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

   • no v psychologii sa ten stav disharmonie, ktory je teda v toltectve nazyvany sebalutost, vola frustracia. vlastne vznikne ista nerovnovaha, potreby nie su naplnene. jednou z reakcii moze byt hnev.

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

   • inak ja si napriklad sebaľútosť spajam so smutkom 🙂

     Páči sa miPáči sa mi

     Odpovedať

     • je nie 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

     • jA nie.trdlo som nemlehe 🙂

       Páči sa miPáči sa mi

10. No pekná diskusia, len čo je pravda 😀 Zdá sa, že hnev, smútok a seba ľútosť, sú “naše”, teda moje ďalšie etapy v sebaspoznávaní 🙂
    Opäť sa pre mňa potvrdzuje, že dať pocity do slov, môže veľa krát dávať jasný zmysel iba tomu, čo tie slová sformuloval 😉
    Je to ako s tým škatuľkovaním 😆 Niekedy sa sám seba pýtam, ešte koľko krát ma to rozhádzanie, tých tak zúfalo daných škatuliek do hromady, bude baviť opäť skladať do kopy a či tá forma, o ktorej si myslím, že ju to má mať, je vôbec žiadúca :D…už keď som túto vetu písal, som si pripadal ako hotentót 😆

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • 🙂 Stava sa. Kazdy chce ukazat svoju pravdu. Ale v podstate mame pravdu vsetci. 🙂

      Prestanme riesit ci mal niekto pravdu, ci nie. Je normalne, ze emocie vidime inak. Ruku na srdce, kto vie objektivne posudit emocie cloveka? nikto. Sa neda. Je tu nadherne vidiet ako sami seba vnimame a kazdy vnima seba inak. Radujte sa. Vnimanie hnevu nie je objektivna skutocnost o ktorej mozes tvrdit ze exituje len jedna. Zamyslite sa nad tym, ci chcete ziskat aj ine uhly pohladu a zaujimat sa o ludi, alebo si len nechat u druhych potvrdzovat domnienky.

      A pozor, ak mate nutkanie niekoho hodnotit, to strasi vase ego co hlasi o slovo 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • ja si zase myslim, ego nestrasi a ze vsetci, ktori maju silne nutkanie zaoberat sa tym ci ich ini hodnotia a podla moznosti to zatrhnut, by mali predovsetkym prestat hodnotit sami seba. A problem s druhymi, ktori sa pokusaju hodnotit, sa zazracne strati 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • Asimiel, ja si myslím, že dokážem “objektívne” posúdiť emócia človeka 🙂 Bude to môj pohľad a moja zbierka skúseností, čo sa v tomto “posudzovaní” budú zrkadliť, ale bude to iba na tom druhom, čo si z toho zoberie 😀 Môžem si vybrať hnev, alebo seba ľútosť, alebo radosť, či ignoráciu. To či nás niekto hodnotí, je iba naša interpretácia daného stavu. Môžem si zvoliť, že sa hráme a hneď budem mať iný pocit z toho, v čom sa aktuálne nachádzam. Môže to byť moje ego, čo bude so mňa vytryskávať o 100-6. Podstatné pre mňa bude, ale vždy, čo si z tej situácie zoberiem 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

    • iskra .. práve som to chcela napísať … 🙂

      hehe .. upratujem si na svojom blogu … popritom dom. práce a maľovanie obrazu … a tak som ako sa zdá prepásla debat ..

      ale tak aké prekvapenie, že článok o hneve, strachu, sebaľútosti a iné patoky … v nás dobre rezonujú … hehe .. tak troška škodoradosti nezaškodí … 😉 … nem som sama čo je ako necitlivá, sebaľútostivá, ustráchaná a ešte ako a z tohto komentu zdá aj škodoradostná fúria … 😛 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • kludne buuud 😀
        keby sme boli “dokonali” zili by sme v LA 😀 a to ja osobne nemusim .D
        aky obraz si malovala?

        Páči sa miPáči sa mi

      • 🙂

        tak napríklad aj toto … http://lilah04.wordpress.com/galeria-2/

        a teraz sa babrem s týmto … http://lilah04.wordpress.com/2011/11/21/no-som-ja-len-zvedava/ …

        a keď sa ešte viac naštvem, ako som sa naštvala v tom článku, ( priložený link ) tak aj toho tvojho wolfo – liona napatlem … 😆

        Páči sa miPáči sa mi

11. Táto časť diskusie až doteraz je z určitého hľadiska iba jedna strana poznania. Ostáva ešte tá druhá. Don Juan svojho času rozprával Castanedovi príbeh o dvoch mačkách (kocúroch). Voľne prerozprávané – viezli ich na utratenie do nemocnice. Keď dorazili na miesto a otvorili sa dvere auta, jeden kocúr (čierny) okamžite vybehol von a vhupol do najbližšieho kanála. Druhý kocúr (biely) ostal kľudne sedieť pánovi na rukách a nechal sa odniesť do nemocnice v ústrety svojmu osudu. — Poznanie sebaľútosti, prameňa pocitu ohrozenia, identifikovanie strachu zo straty (majetku, prestíže, blízkeho, tela, …) ako aj získanie nadhľadu nad vlastným hnevom je tým bielym kocúrom. Nemení nič na osude kohokoľvek z nás, na spôsobe akým kráčame svojím životom.

    Druhou stranou poznania, ktorá dotvára celok je pozitívna zmena, ktorú môžeme navodiť a tak získať možnosť čierneho kocúra. O jeho osude Don Juan viac nepovedal. Pozitívnou zmenou je zmena situácie (potrebné vystopovať), v ktorej sa generuje sebaľútosť (ostanem len pri toto správaní) na situáciu, z ktorej odchádzajú všetci spokojní a minimálne ja som pozitívny, t.j. výsledkom je moja pozitivita a situácia je zharmonizovaná, ak sú ostatní účastníci minimálne neutrálni. Pomôžem si príbehom tentoraz od Helar (https://eprakone.wordpress.com/2011/11/04/ako-prezit-celnu-zrazku-s-vlakom/) – Helar sa ocitla na lúke ako srnka, povedzme že sa riešila niektorá z tém Helarinej SWOTky. Stopovanie témy už zabezpečil Gabriel, vizualizáciu situácie a atmosféru Gabriel a Gaia predpokladám. Helar ako srnka (emocionálne telo) postupne naladila a presvedčila medveďa (fyzické telo), orla (mentálne telo) že všetko je v poriadku a že sa spolu môžu mať dobre a aj ryby (ostatní účastníci) boli v neutralite a zmierené so svojím osudom. Takto nejako by malo vyzerať vytvorenie (vizuálne, snové) situácie ktorá sa rieši a dosiahnutá výsledná pozitívna zmena v ktorej bola pôvodne pociťovaná sebaľútosť (teda niektorý z bodov Helarinej SWOTky). V realite nie je potrebná pomoc archanjelov, aj keď každá pomoc je dobrá, najmä od profesionálov … 😀

    Voľba čierneho kocúra nehovorí o tom, ako sa zmení jeho osud. Mne však hovorí o tom, že oproti voľbe bieleho kocúra jeho cesta a možnosť získania vlastnej celistvosti vždy stojí za to.

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • To sa mi paci. Archaanielsky A-TEAM 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

    • Voľba čierneho kocúra síce nehovorila o tom, aký osud mal, ale hovorila o tom, že ešte predsa len potom mal nejaký osud. 🙂

      Inak, keď som to kedysi čítala, prišlo mi mačičiek ľúto (ono to bolo aj veľmi emotívne popisované, ako priadli a labkou sa hrali a podobne…). Dnes keď si to vytiahol, napadlo ma, že ten biely kocúr si už svoje “odrobil” a naplnil si svoju úlohu. Dnes je z neho možno človek. 🙂 Možno dokonca ja 😉 ; nejaké mačacie spomienky sa mi večne do všetkého motajú a odkedy mám mačku, začali sme si miestami vymieňať vedomie. Idem autobusom, uspáva ma to a odrazu spím doma na vankúši a v autobuse sedí mačka 😛 a niekedy dokonca vystrčí pazúry… Celkom iné pohyby, celkom iné vnímanie, periférne videnie, absolútna koncentrácia, ostrejší zvuk a vône – a ľudia okolo mňa tú zmenu pozorujú (a to som sa zatiaľ zdržala zvukových prejavov a ani sa o nikoho neobtieram 😛 )… Kedysi som sa toto pokúšala dosiahnuť s vrabcami a drozdami, ale tam som veľmi neuspela; pri tejto mačke to prišlo automaticky. 🙂 Učí ma.

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • Cool, budeš to mať zaujímavé, keď sa budú mačky pod oknami naháňať a nahovárať si jedna druhú. Ktovie ako rýchlo sa ti potom bude striedať vedomie … 😀

        Páči sa miPáči sa mi

12. Miroslav Šimkovič. Beriem na vedomie ze mas iny nazor ako ja. Ok. Kazdy ma pravo na dvoj nazor.

    Obaja premyslame na uplne inej urovni. Ja som pisala o tom co vyvolava emocionalne reakcie nie ako sa prejavuju. Nemyslim si ze vnimam to, ze mam strach(ci prezivam nejaku emociu) na zaklade fyziomonickej reakcie. Ja netvrdim, ze tie emocie su ine. Ale ze ich kazdy inak vnima. Kazdy vnimame rozne bolest, niekto je od prirody sebavedomejsi a niekto ustrachanejsi.

    Nie nemylim si emocie a nie je pre mna radost smutkom. Hnev je pre mna prejavenym smutkom. Lebo som mala v zivote situacie, v ktorych sa mi ukazalo toto prepojenie. Ked som smutna a nieco mi nevyjde, prejavuje sa to u mna hnevom. To ci niekto vnima hnev a smutok inak je len jeho vec. Pokial mas ty ine skusenosti inak ho vidis. Ide o to, ze slovne pomenovania emocii su len pojmy, ku ktorim si kazdy z nas priklada iny vyznam. Neni to striktne dane.

    Nehnevaj sa ale nebudem s tebou suhlasit, zmier sa s tym.

    Inak cela tato diskusia je nejaka ohniva 🙂 hm

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • asimiel, toto nie je osobné, hoci reagujem na slová, ktoré píšeš ty.

      Vieš, jedna vec je,keď napíšeš “hnev je smútok” (čo je,ako som naznačil, nezmysel), iná vec je, ak by si napísala “v pozadí hnevu môže byť smútok”. V druhom prípade byy bolo naznačené prekrytie emócií, ale tie sa nerovnajú, ako naznačuje tvoj výrok “hnev je smútok”.
      To, že nevnímaš svoje emócie na základe fyziologických (telesne ukotvených) zmien mi hovorí len o tom, že si toto spojenie emócií s telom neuvedomuješ. Ešte raz sa preto opýtam: AKO vieš určiť, akú emóciu v danom momente cítiš? Odpoveď typu “lebo to viem” neberiem, pretože nedávajú informáciu ako to vieš. Nápoveda: ku každej emócii nám poskytuje telo isté kľúče, stačí si ich len uvedomiť…
      Pravdu máš v tom, že subjektívny zážitok emócií je u každého iný, a predsa sa vieme zhodnúť na tom, že vieme zistiť, čo v danej chvíli druhý človek asi cíti, ak sme pri ňom a máme možnosť ho sledovať, teda vnímať, jeho neverbálne signály/prejavy…

      Vrátim sa ešte k hnevu – píšeš ” Hnev je pre mna prejavenym smutkom.” To je trošku iné (ale len trošku), než keď napíšeš “hnev je smútok”. Tvoj hnev bol teda REAKCIOU na tvoj smútok. Najprv si pociťovala smútok a ten si nahradila hnevom. NIE JE možné prežívať DVE emócie NARAZ, v tom istom okamihu, to sa vylučuje. Prepáčmi túto autoritatívnosť, no objavujú sa po sebe, nie naraz… To, čo tu píšem o emóciách nie je vecou môjho názoru.

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • miro

        “To, čo tu píšem o emóciách nie je vecou môjho názoru.” … tak prečo to sem píšeš, ked to nie je vecou tvojho názoru? …

        ( z počutia cca viem čo je tvoja profesia a že si v nej veľmi úspešný, preto si tvojj komenty, práve preto si vždy rada prečítam aj ked niekedy pôsobíš utočne ako afgánsky chrt 🙂 ) ….

        ale to čo si napísal vyššie ma teraz mätie .. ako môžeš byť dobrý v čomkoľvek, ak nepríjmeš aspon časť názorov za svoju? ..

        Páči sa miPáči sa mi

      • Lilah, ja som to pochopila tak, že to nie je len vec názoru, ale všeobecne akceptovaný úzus.

        Páči sa miPáči sa mi

      • tenshi

        dakujem .. môže byť .. ja naopak takto .. a v tom je ten vtip … ja tak, ty onak, asimiel i-onak 🙂 ..

        Páči sa miPáči sa mi

      • Nuž áno. Len nie je vecou názoru tvrdiť, že hrušky sú jablká. Majú veľa spoločného, ale nie sú jedno a to isté. V absurdno- teoretickom ponímaní mi niekto môže tvrdiť, že kedže sme jedno, sú aj hrušky jablkami a teda aj ja som jablko :), len v praxi je to nezmysel. Názory môžeme mať rôzne, len sa ťažko diskutuje, keď sa zamieňajú dojmy s pojmami.

        Páči sa miPáči sa mi

      • tenschi

        prepáč mi, nerozumiem ti .. asi narážaš na koment asimiel, .. a mne možno nedopína, ale ja nechápem čo si tým chcela povedať …
        a k tým asimielinin hruškám a jablkám .. možno sa mýlim, ale myslím že chápem ako to myslela …

        hruška, jablko .. čo majú tieto dva rôzne druhy spoločné? … je to ovocie, .. rastie na strome, ( nie krík, či v zemi ako zemiak napr. ) poväčšinou sú sladké … ked strom kvitne, ich kvety vyzerajú podobne … atd

        a teda? ak to prehodíš na ludí … ja som jablko, ty si hruška .. obe sme absolútne jedinečné a rozdielne, ale predsa sme z toho istého zdroja živené … Boh, láska, porozumenie .. tak ako tie stromy musia mať iba korene v živnej pôde aby rodili rozdielne a predsa tak podobné ovocie .. ( min. sladkosťou .. japoncov to zaujalo natoľko že vydumali tie krížence nashi či ako sa to volá 🙂 ) .. ja som to teda pochopila takto …

        to isté ak si prehodíš na emocie .. jablka, hruška .. kde ma základ? v čom má základ? … ved je to povedané jasne, nechápem prečo vás popudzuje toto presne podobenstvo .. to nie je mýlenie si dojmy s pojmami .. to je fakt … 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • lilah,
        “nechápem prečo vás popudzuje toto presne podobenstvo ” prosim ta mozes mi vysvetlit podla coho vies ze toto podobenstvo niekoho popudzuje?u koho konkretne si nasla popudenie?u Tenshi?alebo u koho? a ktore jeho slova alebo formulacie konkretne ti dali informaciu ze je popudeny?

        Páči sa miPáči sa mi

      • Utriedenie pojmov a dojmov je teraz pre mňa dôležité, preto som zareagovala 🙂 ja potrebujem mať jasno 😉 pri stalkovaní si myslím treba byť precízny, akú emóciu mám, ako sa prejaví, čo spustí, preto tu buzerujem, aby sa nemiešali emócie dokopy. Môj súčasný prevažujúci stav je teraz únava, takže niekedy sú aj tie reakcie také. Dúfam, že sa mi podarí aspoň týždeň dovolenky, potom sa ozvem ohľadom obrázka, oki? 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • lilah a este, nikto netrvrdil a uz rozhodne nie tenshi, ze hrusky a jablka nemaju spolocny zaklad. Tenshi, miro, aj ja a neviem este kto vsetko len tvrdime ze asimiel sa myli, ked tvrdi, ze jablko ma zaklad v hruske 😀

        Páči sa miPáči sa mi

      • tenshi

        k tomu ozvaniu sa .. ok, beriem, ( ved niič iné mi ani neostane, že áno 🙂 ) .. a oddych ako sa zdá potrebujeme všetci .. koniec koncov je v celku fajn nerobiť nič, len si užívať že si .. 🙂

        k tej precíznosti .. aj tu beriem .. som rovnaký analyzátor, .. analyzujem možno niekedy viac ako je to v skutočnosti potrebné .. možno práve tu robím chybu 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • matrioshka

        🙂 ty si sa rozhodla, že budeš na mňa zlou? .. 🙂 … no dobre k tomu posudzovaniu … cítim to takto .. a? .. je možné že sa mýlim, ale? a? .. tak sa mýlim, no panebože .. kolko krát som sa už zmýlila a kolko krát sa ešte zmýlim 🙂 .. na to predsa nezáleží ..

        hehe a teraz budem zlou troška ja, .. 🙂 …
        “Tenshi, miro, aj ja a neviem este kto vsetko len tvrdime ze asimiel sa myli, ked tvrdi, ze jablko ma zaklad v hruske” … ako to vieš? .. lebo to na prvý pohlad vidíš? .. preto to vieš? … jablko má základ v hruške, hruška v jablku …

        znie to haluzne? .. možno, mne to však význam dáva … ako podobenstvo .. ty, ja, tenschi a nevieem kto ešte sme skutočne z jediného základu .. no zároveň uznávam, že ak by som dala niekomu zjesť jablčko, namiesto hrušky .. a on je na jablčko trebárs alergický, môže to mať dosť hrozné následky .. chápeme sa či ani trochen ee .. 🙂

        a aj ked niie, nemvadí … hlavne že sa máme rady, však áno? 🙂 ..

        Páči sa miPáči sa mi

      • lilah, nie nerozhodla som sa ze budem na teba zlou. rozhodla som sa ze zistim, co konkretne ty vnimas ako popudenie. ale neda sa vypatrat, nechces povedat, tak nevadi. nebudem vediet. prezijem 😀

        Páči sa miPáči sa mi

13. tenshi

    🙂 a ešte keď si tu tak na dráte 🙂 .. čo ten obrázok? 😀 .. budeš mať niekedy čas ( teda cca na dva týždne dopredu .. taký časový úsek mám na mysli … 🙂 )

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

14. ono je asi aj fuk ake mena maju tie emocie. Dolezite je to co napisal Miro, zostupit z hlavy do tela a tie emocie preciti v tele. Ak budem mat jasne ze toto a toto sa mi kontretne deje v tele teraz, mozem si to nazvat bars aj FERO a nie hnev. Potom budem prezivat inak a telo mi bude davat signaly ine a nech sa tento druhy stav vola bars aj JOZO. Naco ROZMYSLAT o tom ci jozo neni fero?dolezitejsie je, co sa mi pri jozovi a pri ferovi deje, nie? 🙂

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • hehe .. že jožo a fero .. to znie dobre … 🙂

      a krásny dníčok prajem všetkým vospolok, … už sa mi tu nechce slovičkáriť, zvlášť ked vidím, cítim, že všetci do jedného hovoríme to isté … 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

15. Miro. Ked bezny clovek vnima emocie, vnima ich na zaklade vnutorneho pocitu. Hovoris ze zistis ze sa bojis na zaklade rozbuchaneho srdca, zmenach na koze? nie. Ide o to, ze vsetko ti ide cez hlavu a vnimas to subjektivne.

    Ale toto som fakt nepochopila. Preco by som mala precitovat emocie v tele. Emocie su tu vzdy podla mna na roznych rovinach, fyzickej ako prejav. Hybat sa s nimi neda. Mozes ich prijat. Mozes ich popierat. Ak mas inu predstavu kludne napis.

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

16. Ja som myslela jednoduchu vec.
    1. Mam kosik s ovocim (hrusky jablka)
    2. Niekto vidi ovocie
    3. Niekto hrusky a jablka

    Ide o vysvetlenie detailu pohladu na vec. Na co sa sustredime. Nikdy som nepovedala, ze hrusky su jablka alebo ze jablka su hrusky.

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • Rozumeno. Ja vidím hruškovicu, kedže o chvíľu sa ide do pálenice 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • ach!hruskovicu mi ani nepripominaj!v stredu som bola zurovat. vravim barmanovi ze 2 hruskovice si prosim. A on mi da 2 slivovice. fuj! skoro som hodila tycku jak sme to s muzom kopli do seba! ved ja slivovicu neznasam! a este ma bude presviedcat ze ne ze to nebola slivka ale hruska! to nasere nie? 😆

        Páči sa miPáči sa mi

17. lilah, citujem: “niekedy pôsobíš utočne ako afgánsky chrt”… mrzí ma, ak na teba alebo kohokoľvek iného pôsobím útočne; nemám úmysel tu na teba či iných útočiť a preto ma zaujíma, na základe ktorého môjho výroku si nadobudla ten dojem. Alebo je to preto, že nástojím na tom, aby sa tu nešermovalo pojmami (emóciami) halabala a trvám na tom, že hrušky nie sú jablká ani slivky, aj keď to, čo majú spoločné je to, že sú ovocím?
    Ako správne postrehla tenshi, táto záležitosť okolo emócií, teda, to, čo o nich tvrdím, u mňa nie je vecou názoru, ale poznania, skúsenosti. Snažím sa byť faktický a nepísať svoje dojmológie. V iných veciach často prezentujem svoje názory (a často autoritatívne, to uznávam ;-)). Ospravedlňujem sa, ak moja snaha o exaktnosť vo veci emócií irituje. Dostal som do vienka schopnosť veľmi jemného a presného rozlišovania pocitov a emócií a schopnosť vciťovania sa; stáva sa mi, že druhí ľudia sa snažia napr. vyjadriť, čo práve prežívajú/cítia a ja im viem pomôcť to uchopiť a presne pomenovať, čo často vyvoláva u nich prekvapenie, ako to viem tak presne. Dá sa to však naučiť, výborná je na to metóda zvaná Focusing (do češtiny bola preložená kniha “Focusing” od Eugene Gendlina). Tá dokonca umožňuje uchopiť, pomenovať a ďalej pracovať aj s veľmi nejasnými, neurčitými pocitovými zážitkami.
    Ak tu teda píšem niečo o emóciách, nepíšem nejaké svoje názory či domnienky, aj keď pripúšťam aj to, že sa vyjadrímobčas nepresne. lilah, opakujem, nemám záujem útočiť. (Chcel som reagovať na viacero tvojich komentov tu, no vnímam ťa ako veľmi citlivú osôbku a nerád by som ťa tak vystavoval “žiare reflektora pozornosti”, ak to naozaj nie je nutné.)

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • miro

      🙂 .. čo je na tom, keď poviem, že pôsobiš útočne ako afgánsky chrt 🙂 .. ja tiež! .. som si istá, … ( inak ten výraz som si požičala od kamaráta, .. v súkromnom rozhovore mi povedal .. Lili, teba človek musí naozaj ako tak poznať, a rozhodne musí čítať, inak pôsobíš ako útočný afgánsky chrt! .. na, a dostala som, čo som si zaslúžila 🙂 🙂 .. ale tak? aj takto ma ľudia vidia, a ak to chcem zmeniť, treba to prijímať a pekne vedomo meniť 🙂 )

      miro, ty vieš, že ja si cením tvoje názory .. a neberiem si ničie názory osobne .. prečo aj? sú to len názory … možno však majú niečo do seba, ako som spomenula vyššie .. ja sama seba nevidím, .. a teda neviem, ako pôsobím na iných .. ja sa vidím v dobrom svetle, som citlivá, krásna, občas múdra 😛 .. ( nie, nehorí u vás, kebyže cítite smrad .. 🙂 vraj samochvála smrdí .. 🙂 .. no ale aj tak … dobré sa samo chváli 😛 🙂 🙂 )

      a k písaniu na moje komenty? .. píš .. ja to neberiem tak, že hviezdim … kto áno, jeho problém .. je možné že sa mýlim, nepopieram to .. a ak sa ti zdá, alebo komukolvek, že píšem od veci, prečo to nepovedať … ( vnímam to ako dobré, .. iba tak sa totiž poučím, ak si prečítam aj názor druhých .. ak sa mýlim treba na to poukázať predsa .. že je podstatné nemýliť si pojmy s dojmami .. toto by som prosto ja neriešila .. to je ako ked učitel opravuje žiaka .. ten by sa tiež nemal stavať do pozy urazeného .. inak sa nič nenaučí .. no spôsob ako čo podávaš je tiež výpoveďou .. to však, čo som u teba vypozorovala, tebe konkrétne neuberá na citlivosti, či ľudskosti .. prosto si len občas rád autoritatívnym v tomto prejave, .. asi to vyplýva aj z tvojej profesie 🙂 .. )

      takže? ticho, teplo, kľud .. všetko je tak ako má byť … 🙂

      hehe, len tak mimochodom .. čo sa týka tých svetiel reflektorov .. dosť ma naplna užasom, že téma hnevu, má toľko komentárov .. to vážne, myslela som si, že len ja som tou necitou … 😉 .. 🙂

      pekný dníčok prajem ..

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

    • ja ti napisem na zaklade ktoreho, napriklad totok:
      “Kde bola v tej chvíli tvoja neposudzujúca, chápajúca láska?” ked si tento vyrok ja precitam, vidim pana riaditela rozkroceneho s rukami vbok ako vravi “kde mas domacu ulohu????” 😀
      ale mne tvoj styl vyhovuje, priam mi je sympaticky.vzbudzuje to vo mne doveru, ze keby som potrebovala, ustal by si aj ty bez ujmy zase MOJHO FURERA 😀

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

    • lilaaah. a potom ma este napadlo ze co som myslel tou tuzbou… tuzba ako “nespokojnost s tym co je” alebo “tuzim potom co nie je” nie tuzba ako

      – “tuzim po tom alebo tom a zenie ma to dalej” je OK ako ty vravis…

      proste ked sa mi nieco nepaci, ked nieco odmietam – tak sa naseru… moze to mat roznu intenzitu a aj medzistupne, ale pamatam si ze ked som bral vsetko tak ako je tak v podstate neexistoval sposob ako ma nasrat…. :)) .. mozno sa mozno sa mylim alebo si to filtrujem, ale kazdopadne by to davalo logiku

      /domnienky /

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • proste DENIAL, ODMIETANIE

        padla mi ruka na toto video

        Páči sa miPáči sa mi

      • wolf

        tak v prvom rade dakujem za prianie … pán boh ti to na deťoch vráti 🙂 ..

        a k tej túžbe, čo ju popisuješ ako zlú, ja tomu hovorím predstava … a predstava v mojej reči je fantázia, lož, atd …
        tu druhú túžbu vnímame ako sa zdá obaja rovnako … 🙂

        a k tomu nasss… rdeniemu iných 😛 .. áno, logiku to dáva a v podstate je to aj tak .. aj keď čo som už zistila na sebe, je možno niekedy aj lepšie ísť si za svojim, no zároveň nenassss.. dievať iných 🙂 .. načo? keď to nevidia tak ako by si ty chcel? .. no však ustupovať zo svojich rozhodnutí nerobí dobrotu zas nám samotným …

        a ten gravatar je fakt pekný 🙂 wolf .. 🙂

        PS: ak si tým videom chcel niečo povedať hlavne mne, .. hovorím na toto .. woow, super, parádny mimozemšťan, akurát mu nemertem .. 🙂 ( ako snáď jediná na tomto blogu nem viem ingliš 🙂 ..

        Páči sa miPáči sa mi

      • hej ja mam fantaziu zas za skvelu vec… :)) asi len pouzivame ine slova na ine veci… videom som sa skor zacudovaval nad uzasnostou vnimania ludskeho a ze ma napadlo si ho len tak pozriet a ze mi do pozornosti vbehlo prave to DENIAL = ODMIETANIE… ktore vytvara hnev, alebo iny prejav nespokojnosti… mimozemstan sa mi nepacil… odmietam ho. ked som bol malinkaty vkuse sa mi s nimi snivalo… 🙂
        momentalne sme mali s kamosom uzasnu diskusiu o uzasnych temach kde konci svetlo a zacina tma, kde sa konci zlo a zacina dobro a zistili sme ze nic nevieme a ideme zvrtnut cigu ku mne na balkon… krasne sme si pokecali cestou z party na byte a zajtra vstavam do prace tak si prajem dobru noc a tebe vela stastia. momentalne som na pochybach a neviem ani co ti popriat aby to bolo “dobro” som schopny ti povedat, ze chod sa vypchat a brat to ako akt vole dobra. ale vlastne nie som lebo vola mi uz zaspava tak “dobru” …
        life is strange. so live on.

        Páči sa miPáči sa mi

      • wolf, zo silou leva 🙂

        jooj, ale aj ja považujem fantáziu za dôležitú, zvlášť keď maľujem obrázky, a nielen na plátne 🙂 .. áno, asi len máme všetci rôzne pomenovania, no v základe vieme, o čom je reč … 🙂

        a k želaniu? .. chápem, .. asi takto, .. maj sa ako len chceš, .. nie je dobré, či zlé .. prosto len stačí že si, .. že sme .. 🙂 ako tá helina cica 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

18. A JUBILEJNY!!!!! tramtadadaaaaaa!!!!!…..prepacte…..neodolala som….

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

19. Byte sa !!!!! 😀

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • a ne a ne a ne!!!! just sa budeme mylovat a mnozit!!!!! 😀

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • Mylovat a mnozyt 😆 inak mne niekedy iPhone prepíše úplne slová. napíšem správne, on to nemá v slovniku a šup tam iné, významovo odlišné Pripomína mi niektorých ľudí (nikoho adresne) 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • inak ja by som to mylovat vždy radšej s tvrdým, lebo s mäkkým to nieje ništ moc a slov.gramatika o tom vie veľký prd 😆 to len trochu na odľahčenie 😀

        Páči sa miPáči sa mi

      • Iskra, mylovat sa budeš vždy určite v Trnave a okolí. Tam budeš mat tvrdé šecko a furt 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

20. 🙂 Tak táto debatka mi urobila nesmierne dobre… OK, niekedy možno emócie trochu vybúšili, ale doviedla ma k rozmýšľaniu (a to je v poslednom čase veľký nezvyk 😉 ). Pochopila som jedno: sú dva prístupy k poznávaniu mimofyzického. Jeden sa zakladá na tom, že človek sa v snahe o nedomrvenie toho, čo vníma a nemá pre to slová, snaží byť čo najprecíznejší v popisovaní fyzickej reality. Tak som začínala aj ja. Patrila som ku control-freakom (jak Matrioshka popísala toho pána riaditeľa s domácou úlohou 😛 ) a tak som sa snažila udržať kontrolu nad niečím, čo bolo väčšie a mocnejšie a hlavne premakanejšie ako “ja”. Metóda mi pomohla, vedela som lepšie odlíšiť obyčajné od neobvyklého a vedela som si ľahšie robiť mapu neobvyklého – práve kvôli zvyku byť presná s tým, čo si vyberiem ako pomenovanie. (Inými slovami: moje výbery boli všelijaké, ale keď som si niečo vybrala, potom som to veľmi dôsledne dodržiavala a vedela som dosť presne určiť jeho hranice.)

    Je to OK, pokiaľ sme len sami so sebou. Ale na svete sú iní ľudia s iným, možno rovnako precíznym vedomím, a napriek tomu vnímanú veci trochu posunuto. V tomto bode som začala svoje hranice púšťať, lebo som pochopila, aké obmedzujúce sú. Samonastolené obmedzenia v mene dokonalosti. 🙂 Miss Perfect. 🙂

    A vždy ma rozčuľovali ľudia z opačného tábora, so svojím nepresným, wischy-waschi vnímaním (kto rozumiete po nemecky, viete vycítiť, nakoľko ma rozčuľovali 😛 ). Boli nepresní, nemuseli absolvovať precíznosť a upustenie od nej, len tak niečo pomenovávali “plus-mínus autobus” a nedalo sa s nimi “rozumne dohovoriť”. 🙂 Ale napriek tomu – alebo možno práve preto, pre tú svoju dôverčivosť – rovnako pohotovo vleteli do mimofyzickej reality a nejako sa v nej podobne hmýrili ako aj ja. A pre takýchto ľudí mohol byť hnev rovnocenný so smútkom (Asimiel promine 😛 ), pre nich to bolo platné a netangovalo ich, že sa nevedia s inými dorozumieť. Stačilo, že to tak nejak “cítili”.

    Ani jedna cesta nie je “zlá” alebo “dobrá” sama o sebe, len s ohľadom na to, čo chceme dosiahnuť. Ak chceme niečo odovzdávať ďalej, potrebujeme precíznosť. Ak sa chceme dostať do hĺbky a pochopiť súvislosti, potrebujeme precíznosť. Ak nám stačí pocítiť to a pohybovať sa v tom intuitívne, cez pokusy a omyly, môžeme sa na precíznosť vykašľať. Ale ani jedna strana by sme sa nemali uškŕňať nad tou druhou. Môžem to povedať, pretože som prešla z jedného tábora do druhého a potom som sa vrátila na hranicu medzi nimi: potrebujeme oboje. Na vydanie sa cestou je dôležité cítiť a dôverovať, na vytvorenie si mentálneho modelu je dôležité chlievikovať s vedomím, že hocikedy môžem byť donútený svoje “chlieviky” predefinovať. Definícia/hranica je totiž vždy len odraz niečieho súčasného stavu vedomia… 🙂

    Som rada, že ste sa rozdiskutovali. Zistila som, že predsa len mi zostali zvyšné dve mozgové bunky a dnes večer sa asi medzi sebou parádne povadia. 😆

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

21. ja som sa este zase pustila do rozmyslania. a este zistenia mam. ak sa veci nazyvaju roznymi ludmi rozne, moze to trochu dlhsie trvat, kym sa pochopia.ale, ako som uz napisala, neprekaza mi, ked da niekto tomu co ja volam Fero, meno Jozo. Mozem byt chvilku v nepohode, ked musim vynalozit zvysene usilie pochopit ho, ale neboli to, takze je to ok.pozitivny vedlajsi efekt je ze trenujeme pocuvanie.
    K predostrenej teme, ja som z debaty vyrozumela toto: za nejakych okolnosti vznikne v cloveku stav, ktory nik nazyva sebalutostou, ja asi frustraciou (ale nie som si ista ci je to presne). Mozme sa asi zhodnut, ze charakteristickym znakom je pocit nepohody. Co vyvolava tento pocit nepohody? lebo od toho sa odvija sposob, ako ho mozme ovplyvnit. Ja som presvedcena, ze tento stav nastane vtedy, ked nie su naplnene potreby cloveka. Lilah ale spominala ” prah bolesti”, ktory je u kazdeho iny. Ja to nazyvam frustracna toleranica. Ako si mozme zvysit frustracnu toleranciu? Ja tvrdim ze tak, ze budeme dosledne sledovat svoje telo a sledovat signaly, ktore nam dava, aby sme uspokojili vsetky potreby. a dosledne snazili sa uspokojit tie, ktore uspokojit mozme. Napriklad: ak budem vyspata a najedena, moja frustracna tolerancia voci naplneniu povedzme potreby bezpecia sa zvysi. Ak tych nenaplnenych potrieb bude vela, uz nemame velmi z coho cerpat a nasa frustracna tolerancia bude nizka. Toto vsetko sa ale neda dosiahnut premyslanim alebo odstranovanim neziaducich myslienok ci pocitov. Dosiahneme akurat tak to, ze ich potlacime. Cize nebudeme sa snazit naplnit to co naplnit mozeme, ale skusat oklamat svoje telo tak, aby nechcelo to, co potrebuje. A nejedna sa len o fyziologicke potreby. Aj o psychologicke (potreba bezpecia, lasky a spolupatricnosti, potreba sebarealizacie….atd, je ich dost). Nieco ako Hela pisala v clanku o diere v srdci. Aj ked je mozne, ze ak je diera komplikovana, mozno je nad nase sily samy ju zaplatat. Ale ak bude len jedna a vsetko ostatne bude ok, mozno aj s tou jednou dierou to nebude az taky pruser….

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • Beriem, mne sa to páči. Tiež beriem tieto pocity ako vnímanie rozdielu medzi “je” a “malo/mohlo by byť”. Tá “frustrácia” mi na to sedí. Problém je, že “malo/mohlo by byť” asi vnímame každý svojsky – vchádzajú do toho naše hodnoty a presvedčenia; síce je to úplná “nadstavba”, ale pre nás to vyzerá ako podstata “ja”. A tak hlad alebo smäd cítime možno podobne (aj tu sú rozdiely), ale bezpečie alebo lásku už cítime každý “po svojom”.

      Myslím, že siahnem na starého Maslowa: fyziologické potreby sú nenahraditeľné, nepresmerovateľné a musíš si ich naplniť. Všetko nad tým je “nadstavba” podliehajúca individuálnej interpretácii. A tu platí (pre mňa, ale možno aj pre iných): ak nedokážeš zmeniť situáciu, zmeň svoju interpretáciu situácie alebo svoje hodnoty. Ak nemáš šancu byť medzi ľuďmi, no tak to pre teba nemusí byť hodnota a môžeš mať hodnotu “sloboda”. 🙂 A keď sa nemôžeš vyhnúť kontaktu s ľuďmi, tak proste zameníš hodnotu “voľnosť” za hodnotu “zábava” a je to. 🙂 (Ako som to písala, prišla Cica a usúdila, že moja pravá ruka je najlepší vankúš, tak som musela dočasne zameniť hodnotu “písať si, kedy sa mne chce” za hodnotu “babrať Cicu, kedy sa jej chce”. 😆 ) Ale späť k téme – myslím, že prerozprávaním “svojho príbehu” (=zmenou interpretácie) sa dá zaplátať hocijako veľká diera na duši. 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • ano, ta nadstavba je v tom ze tie psychologicke potreby mozu byt naplnene roznym sposobom. ked si hladny pomoze ti jedine ak sa najes. Ak nemas naplnenu potrebu spolupatricnosti, mozes si ju naplnit rozne. Mozes byt s ludmi fyzicky, mozes byt s ludmi virtualne, mozes byt so zvieratami, mozes ked je to naozaj pruser ako vo filme o stroskotancovi si z lopty vyrobit kamarata. A mozes sa preorientovat aj napriklad na inu hodnotu, ako pises, potrebu slobody a naplnat tu, ale to uz podla mna vyzaduje aby ta nenaplnena potreba spolupatricnosti bola do istej miery tolerovatelna. Tomu stroskotancovi nepomohlo ze potrebu slobody ma vybavenu. Musel si vyrobit tu loptu. A ta lopta bola pre neho neskutocne dolezita. Clovek je tvorivy a vacsina potrieb sa aspon nejakym sposobom vybavit da. problem maju ale napriklad babatka v kojeneckych ustavoch. Potrebu lasky (napojenie na matersku osobu) nie je mozne naplnit. Tu bolest nie je mozne dlhodobo znasat. telo sa zlutuje a prestane bolest vysielat. Prestanu citit. Aby nemuseli trpiet. Strasne tazky zaciatok. Ako keby boli nutene, ak chcu dalej prezit, odhodit kompas. Ale aj s tymto dokaze clovek prezit. Sme jednoducho silna natura 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • @ Helar – keď píšeš, že “ak nedokážeš zmeniť situáciu, zmeň interpretáciu situácie” môžu nastať napr. až tri scenáre: situácia je, že niekto ma ohrozuje – interpretácia a) je to vlastne v poriadku, iba som dnes precitlivený; b) musím utekať pretože som obeť; c) môže ma ohrozovať ale také zuby ešte nikomu nenarástli aby sa ku mne čo i len priblížil. Zmena interpretácie bude fungovať len vtedy, ak je v princípe samotná situácia neutrálna alebo pozitívna a len moja stará interpretácia ju vyhodnocuje ako ohrozujúcu. Za iných okolností zmena interpretácie je len únikom a ty pokračuješ v roli obete alebo agresora. Je potrebné odsledovať, či je vo svojej podstate pre teba situácia neutrálna alebo pozitívna, inak sú to len úniky. Zaplátať hocijako veľkú dieru na duši sa zmenou interpretácie nebude dať. Je to cesta hrdinov.

        @ Matrioshka – možno trocha off topic. V časti kde píšeš, že v kojeneckých ústavoch bábatká nemajú možnosť si naplniť potrebu materinskej lásky ignoruješ viaceré iné možnosti. Prvou je možnosť sebalásky a táto samotná ti dokáže dať pocit celistvosti a pohody. Navyše, bez sebalásky nedokážeš dávať dlho ani lásku, takže prvý deficit by bola nemožnosť sebalásky ale tú ti v princípe nikto nemôže vziať ani dať (ešte tak odblokovať alebo poblokovať :-)). Bábatká sú rovnako inteligentné ako dospelí ľudia, navyše prirodzene telepatické a prirodzene nezaťažené smútkami, stresmi a pod. A je to ich voľba, komu a prečo sa narodili a má svoj dôvod, prečo sú dočasne v kojeneckom ústave. Ten nepoznáme. A to, čo reálne prestanú cítiť tiež nevieme. V tomto kontexte môžeš prakticky povedať len svoj príbeh zo života (prípadne z iných životov), ktorý mohol mať takýto priebeh a dôsledky.

        Páči sa miPáči sa mi

      • nik, v tomto smere sa robilo viacero vyskumov a vysledky sa nezhromazdovali len na zaklade jednotlivych pripadov. Cize psychologovia zistili vyznamnu vacsinovu tendenciu. V podstate ani logicky neviem co ti na tom nesedi. Sebalaska je jedna vec. Ale clovek ked sa narodi, nevie co je to JA. takze iste, niekto moze mat karmicky naprogramovane “ja nie som ok” bez ohladu ako sa budu naplnat jeho potreby, bude to tam mat. Ale este kym pocitime co je to vlastne JA, potrbujeme citit ako ta laska k nam prudi. Potrbujeme tym aj zistit, co je to TY. A to je to TY sa hodne takzko zistuje, ak sa pri nas vystrieda neviemkolko sestriciek, ktore sa postaraju o nase fyziologicke potreby, ale nemame sancu vytvorit si k nim puto. A nezatazene smutkom a stresmi? prvy stres zaziju v momente narodenia. ved si to predstav. plavas si v pohodicke v bavlnke a zrazu ta vypluje, je ti zima, telo ti otazie, nemozes sa hybat, svieti ti do oci, asi sa rychlo budes chciet vratit odkial si prisiel. a asi jedine co ta ukludni je mamine prso, ktore ta napoji naspat, k tomu odkial si prisiel. A teraz si predstav ze tato zachrana ti chyba. No ako podla mna to vobec neni sranda. Niektore deti to aj s mamou nezvladaju lahko a prve tri mesiace placu. proste to chvilu trva,kym si zvyknu, ze teraz to bude zase inak, ale vsetko je ok. Len na to potrebuju iste podmienky. A ked ich nemaju, tak to maju tazke. Vobec nespochybnujem ich inteligenciu, ani ine schopnosti, prave naopak.

        Páči sa miPáči sa mi

      • a fyziologicky….ked dlho posobi ten isty typ bolesti rovanko, bez zmien, prestavas ju citit. Skus si postipat kozu na ruke, tak aby ta to bolelo. a nepustaj. uvidis, ze po chvili to uz “nebude az take hrozne” a ked si ju budes drzat dost dlho, uz ani nebudes vediet ze ta nieco boli….

        Páči sa miPáči sa mi

      • Nik,

        mám z vlastného života situáciu priameho ohrozenia a jej “preinterpretovanie” tak, že zmenilo situáciu… Súvisí to s mojím tikom nikdy nebyť “obeť”. Raz som bola na streche domu a niečo som tam obzerala. Sused, ktorý má zálusk na môj dom, bol tiež na streche a začal sa do mňa navážať. Poznám ho ako tlčhubu, tak som si z toho nič nerobila – až prekročil hranicu svojej strechy a rútil sa na mňa. Vyzeralo to ako útok. Dekódovala som to ako útok. Ale také veci sa dejú len v amerických filmoch – a tak som to ako útok neinterpretovala… Napadol ma a začal ma ťahať ku kraju strechy, že ma zhodí nadol. Vzoprela som sa, ale keďže chlap je väčší, ťažší a silnejší, nemala som šancu… Vtedy došlo k “preinterpretovaniu”: dobre, ksichte, asi ma z tej strechy zhodíš… ale pôjdeš so mnou! A miesto vzdorovania som ho zdrapila a začala ťahať ku kraju strechy ja. To bolo jačania! 😆 Privolal si na pomoc svojich stavebných robotníkov, miestnych Cigánov. Tí ma chytili za ruky a držali (traja) a mali problém ma udržať. Nato on sa postavil predo mňa a rozmáchol sa, že mi jednu vrazí. Druhé preinterpretovanie: “na vašom mieste by som to nerobila – tie okuliare sú sakramensky drahé”. (Nie “on kontroluje”, ale “ja kontrolujem”.) Jeho ruka klesla, pretože otĺkať znehybnené baby, to hej, ale hradiť škodu rozbitých okuliarov, to nie… Priam fyzicky som cítila pohŕdanie zo strany Cigánov! Medzitým prišla polícia, ktorú si privolal a ktorej sa pokúsil vysvetliť, že ja som napadla jeho na svojej streche, kde nemal čo hľadať. Navyše než prišli, do ruky mi vložil nôž. A pretože je debil, tak ho vložil do tej ruky, ktorú mal oproti svojej ruke, v ktorej mal nôž (je pravák) – teda do mojej ľavej. Policajti na mňa pozerajú a ja im len hovorím “viete, ja som praváčka…” 🙂 Tretie preinterpretovanie. Zo žraloka späť na ukrivdenú “obeť”. 🙂

        Takže preinterpretovanie ohrozenia niekedy pomôže. Väčšina agresorov sú v podstate zbabelci a keď napadnú, potrebujú vyhrať – kým obeť potrebuje len prežiť. Tým pádom obeť nemá čo stratiť, ale agresor si musí v hlave premieľať rôzne scenáre a tým triešti energiu. Samozrejme, kým nenatrafíš na cvoka; vtedy pomôže len zdrhať alebo zlikvidovať. S týmto zas chlapi majú väčší problém, ale ženy podvedome vedia, že ak nebudú dôsledné, v konečnom dôsledku prehrajú. 🙂

        Ovšem, dosť sme sa odklonili od pôvodného smeru myslenia. Pôvodne sme hovorili o ľudskom vnímaní (=interpretácii reality), nie o externom útoku (=realite ako takej). Sú aj útoky, ktoré interpretujeme ako útoky a správame sa podľa toho, hoci v podstate o žiadne útoky nejde. Raz som jednej kočke povedala, že ak ja som človek, tak ona je iný živočíšny druh. A okamžite došlo “prečo si myslíš, že som menej?” Tak som sa jej len spýtala, či pre ňu iný=menej… a skasírovala som označenie, že som tá najodpornejšia osoba, akú pozná… 😆 Čo hľadáš, to nájdeš. 🙂 Situácia v sebe väčšinou obsahuje plné spektrum možností, teda aj presný protipól toho, čo práve vidíš – a preto je také dôležité hľadať to “správne”. Energia nasleduje pozornosť. 🙂 Aj ukrivdené neviniatko z môjho príbehu na streche malo zuby v ksichte… stačilo si na to len spomenúť. 😛

        Páči sa miPáči sa mi

      • To, čo píšeš je OK. Ja hovorím o inej veci – o tom, že vždy máš voľbu, aj keď sa ti môže snažiť okolité prostredie alebo tvoje vlastné presvedčenie povedať že nie. Ty si o deťoch v kojeneckom ústave napísala spôsobom, ktorí indikoval že nemajú žiadnu voľbu. Ja som napísal, že všetky z nich voľbu ako sa cítiť a existovať majú, ale samozrejme sa časť z nich (alebo všetky, aby ostali v kolektíve ;-)) môže rozhodnúť, že voľbu nemajú a budú sa nakoniec cítiť tak, ako si to popísala ty.

        Čiže k téme nadstavby ktorú si s Helar rozoberala a možnosti jej vytvorenia je pre tých kojencov riešení viac, nie len tá jedna ako si uviedla. (To, že ju kojenci nevyužijú je ich voľba, v rámci ktorej sa niečo tiež učia.)

        Páči sa miPáči sa mi

      • @ Helar – hm, slušný výkon. To sú príbehy … V tvojom prípade reinterpretácia sedí. Ja som len poukázal na to, že sa to nedá zovšeobecniť a použiť zmenu interpretácie na čokoľvek. Ale inak klobúk dole pred výkonom na streche.

        Páči sa miPáči sa mi

      • @ Matrioshka – pozri, zoberme to ako príklad, že si ten kojenec a v tom čase si nevedela, že máš možnosť voľby a preto si sa cítila ako to popisuješ (len názorný príklad). V súčasnosti už vieš, akú inú voľbu by si vtedy urobila, a tak to konečne môžeš zrealizovať. Nič nie je stratené. Ten kojenec je tu stále s tebou, jedna tvoja súčasť. V tom spočíva čaro toho, že všetko je len prítomnosť. Posunieš sa do kojeneckého veku a vnímania a situáciu zmeníš. To je aj to, čomu sa hovorí druhá šanca. Druhá šanca je tu permanentne s nami, kto by ju ale využil … 😀

        To isté s hnevom a sebaľútosťou, rovnaký postup, no big deal. Čo je trocha náročnejšie je nájdenie príčiny a potom nájdenie riešenia. Ale na tomto blogu sú mrte techník a postupov, ktorými sa to dá zrealizovať.

        A teraz naspäť do prítomnosti … 😉 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • mas uplnu pravdu.existenciu druhej az ixtej sance som nikdy nespochybnila. napisala som len ze je to dost tazky zaciatok. konce su vzdy otvorene aspon v mojich pribehoch 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • joj a k dramam v pritomnosti! netusite co za suboj sa odohral u nas pred chvilou. Kubo ako obvykle ne a ne ist spat. Chytila som ho za ruku a tahala vycikat sa, co je posledne stadium pred odchodom do postele. rozzuril sa a pohryzol ma do ruky. No tak jako odtial potial reku, nalozila som mu na zadok, ked sa chces bit reku, tak bit. Rozreval sa a akoby sa vzdal nechal sa odviest na zachod, posadit a cikal. Tu ale predefinoval situaciu, vytiahol pisulaka a curajuc ho namieril na mna!!!!Ocural mi tricko a teplaky!!!!!kokos!!!akoze, bolo mi to strasne smiesne, ale ovladla som sa a zacala jacat, co je toto za drzost a ze padaj do postele a budes spat sam! Cusi a spi. (asi,nekukam tam, je tam ticho)asi je spokojny ze mi dal co mi patrilo 😀 to je des s tym detatom!!!!

        Páči sa miPáči sa mi

      • Ukázal ti ako vyzerá voľba aj za situácie, kedy by si povedala, že už nemá voľbu. Šikovné dieťa :-), pomáha ti v poznaní ako Cica Helar …:D

        Páči sa miPáči sa mi

      • Až dnes som si všimla Matrioshkin príbeh… a zamyslela som sa. Ako vyzerala situácia, keď ju predefinoval Kubko, to už vieme. Ako by vyzerala situácia, keby ju bola predefinovala Matrioshka? Myslím, že mala počúvnuť svoju intuíciu a rozrehotať sa ako kôň… 🙂 To by chlapca vyviedlo z miery – on sa išiel “pomstiť”, teda vyvolať zlostnú reakciu, a Matrioshkin rozum mu tú reakciu dal. Kubo sa naučil, že keď chce niekoho rozzúriť, stačí ho očúrať. Keby sa Matrioshka bola rozosmiala, bol by sa naučil, že čúranie na ľudí ich nerozzúri – a tak to nabudúce nepoužije ako “pomstu”… Kubo spí spokojný, kým Matriosha má rozum na cimprcampr a píše koment. 😉 Kto si uhral svoje? Intuícia je náramné hovado. 😀 Treba počúvať!

        Páči sa miPáči sa mi

      • ne heli, ak by som sa rozrehotala, to by ho povzbudilo na vymyslanie dalsich hovadin a nemalo by to koniec. to uz poznam.ja som potrebovala aby sa uz konecne uspokojil, ze to ma vybavene a isiel spat. Presne to sa stalo. Inac by dalsiu polhodku vymyslal, ci sa mu nepodari este daky dalsi vtip, pripadne nejaku inu dramu. On ma nechcel v prvom rade nahnevat. on nechcel ist spat. zaharala som ten hnev schvalne. potom sme sa aj s muzom potajomky sulali 😀

        Páči sa miPáči sa mi

      • jo a mas pravdu, ze takto sa mozno naucil, ze ak chce niekoho nahnevat, treba ho ocurat. Nic moc. (ak tomu mojmu hnevu aj naozaj sto pro uveril, co nie som si ista). Ale ak by som sa rozrehotala, tak sa nauci ze ak chce niekoho rozosmiat, staci ho ocurat. A on je strasne rad za sasa. To je jeho oblubena rola, je ochotny pouzit cokolvek aby bol v nej, to som nemohla riskovat, potvrdit mu, ze tato metoda bude ako rozosmievatko fungovat 😀

        Páči sa miPáči sa mi

      • ale nakoniec mal opäť pravdu…fungovalo to 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • mas pravdu. uz som sa zmierila s tym ze moje dieta je obzvlast vychovovzdorne a ja obzvlast vychovyneschopna. Som rada, ze sa mi aspon obcas podari uhrat aspon daco. v tomto pripade, ze uz chvalabohu isiel spat 😀

        Páči sa miPáči sa mi

    • hm, … zaujímavé …

      takže v skratke .. aj tuto si všetci plátame diery v srdci .. ktoré vznikli z rôznych frustrácií … kurňa, kto to vymyslel net? 😛 🙂 … ( jo, jo, ja viem, pokiaľ nebol net, na slovensku boli babky páračky ( peria ) a tam si vzájomne plátali svoje diery v srdci …

      chýba napr. pocit spolupatričnosti, tak si nájdeme inú záľubu ( v mojom prípade maľujem ako hluchá 🙂 čo však nastane, ak mi dôjdu farby? a obchod je zavretý tak ako dneska a ja potrebujem belobu .. čo s tým? )

      Keď už jednoducho viem … že všetko je ako má byť, všetko sa udialo presne ako malo, všetko sa udeje tak ako sa má .. nik nie je zlým, nik nie je dobrým, nik nám nerobí zle atd .. ja sa pýtam .. ako naložiť s týmto teraz? teraz, keď tá potreba spolupatričnosti nebola naplnená v mojom prípade maľovaním? musím ho nahradiť inou činnosťou, ktorá je však len zaplátanie diery no nie skutočným riešením podstaty … ( teraz ma teda napadlo správať sa ako ta helina mačka … lenže? mačka nedumá nad tým tak ako my, tá iba je! ale to aj my … iba sme, prečo potom toto? čo s tým teda? )

      moc veľká haluz? .. 🙂 mne to tak nepríde ..

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • ako s tym nalozit?napriklad mozes niekomu zavolat alebo namaluj obraz bez bielej. podla toho ci chces naplnat potrebu spolupatricnosti alebo potrebu malovat 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • je to však len zaplátanie diery … zdochne mi mačka, zoženiem si novú atd .. prosto dokola .. to je len plátanie diery …
        … mňa zaujíma podstata ako naložiť so samotnou akoukolvek potrebou ..

        Páči sa miPáči sa mi

      • 😀 Naplniť!

        Páči sa miPáči sa mi

      • momentálne nemám ako naplniť svoju tubu z belobou .. a začína ma to dobre frustrovať .. a nič iné nechcem .. 🙂

        ale dobre, .. mne to síce význam dáva .. vám nemusí …

        ale tak? rada by som bola iba tou mačkou u tebba doma … tá nerieši na úrovni rozumu že potrebuje niečo naplnať .. jednoducho robí tak aby sa to stalo … nepotrebuje analýzy … a v tom vidím ten rozdiel …

        ale ok, už som ciho, aby som moc nehviezdila … 😛 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • 🙂

        

        Páči sa miPáči sa mi

      • A ešte niečo – môj posledný zážitok (starý asi tak 10 minút) sa veľmi podobal na toto:

        Cica prišla, kým som písala. Vzala som ju na kolená a písala som. Cica odišla. Prišla znova, zamňaukala. Pohladkala som ju, vzala som ju na kolená, ale hneď zoskočila a odbehla. Prišla zas. Mňau! Odbehla. Prišla znova. Mňau! Natiahla sa prednými labkami na kraj stoličky, labkou pobabrala moje stehno, otrčila na mňa čumáčik a “mňau!” A vtedy som pochopila (Cica: No konečne! Prečo zrovna tá moja musí byť blondínka?! 👿 ) a šla som jej dať papať. Ako som konzervičku vyškrabávala, poháňala ma postupne sa zrýchľujúcim mňaukaním. 😀 Má to prešpekulované, koťuha. Nerada to priznávam, ale je z nás dvoch chytrejšia. 😛

        Páči sa miPáči sa mi

      • 🙂 no obávam sa, že tá tvoja cica je múdrejšia ako pár blondínok .. ( ja sa tiež iba poctivo maskujem za čokoládovo-hnedý odtien .. 🙂 .. hehe, ešte sa mi nikdy nepodarilo taký docieliť .. no hovorím, blondína 🙂 )

        Páči sa miPáči sa mi

22. @ Matrioshka – z výchovného hľadiska môžeš na syna použiť čokoľvek. Otázkou je, čo použiješ na seba, pretože v princípe môžeš zmeniť iba seba. Deti (ale aj mačky, psy), keďže patria do rodiny a majú s rodičmi a ostatnými blízke vzťahy na seba preberajú časť záťaže alebo disharmónie (emocionálnej, energetickej), aby rodina lepšie fungovala. Keďže sú spontánnejšie, to čo prevzali aj spontánne ventilujú. Jednou vecou je preto momentálne vyriešenie situácie, druhou je zistenie, čo od teba alebo manžela malý filtruje, že je v takom odpore (nejakú časť vášho odporu napr. voči niečomu), prípadne niečo iné, z čoho sa mu prirodzene ešte nechce ísť spať.

    Keď takéto energie fičia a syn ich preberá, má len 2 možnosti: robiť to, čo doteraz, alebo si časom nejakú emocionálnu časť voči vám uzavrieť, aby ukončil ten predspánkový stres.

    @ Lilah – s tou belobou a plátaním dier. Niektorá tvoja zložka má nedostatok flexibility, alebo jej tvoje nadšenie alebo ambicióznosť spôsobuje strnulosť a nevie sa preladiť na fakt, že to čo si naplánovala nedokončí. Ja by som na ňu vyskúšal hoponopono, kde nepotrebuješ nič testovať ani hľadať, iba si to vnútorne odkomunikovať.

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať

    • odpor voci posluchaniu. tipujem ze to mohol nabrat ako odo mna, tak aj od muza. je to zrkadlo, dost jasne. mozno tym musi prejst aby si potom neskor mohol vyskusat aj ine moznosti.

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • mna ani pes neposluchal, macka len v jednom jedinom pripade, ked som to fakt myslela uplne vazne.

        Páči sa miPáči sa mi

      • hej. viem. je to ine ako ked niekto vravi ze vidi moznosti a v skutocnosti vidi len jednu spravnu a ostatne chybne. ja ich vidim tiez a zaroven poznam aj tu druhu polohu, ked vidim len jednu a tvrdim ze vidim vela. preto to viem rozoznat. je super sa o moznostiach porozpravat.

        Páči sa miPáči sa mi

    • @ Matrioshka – má ešte 3. možnosť (som zabudol), t.j. prispôsobiť sa tomu čo chceš, potlačiť to čo cíti a potom v nejakom čase z toho mať zdravotné problémy

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať

      • ja mu verim, ze on si zo vsetkych tych moznosti vyberie tu spravnu. Robim ako najlepsie viem, ale mam aj chyby. Neviem ci by som nieco momentalne menila. Mozno to teraz opisujem trochu prehnane, ale vo vnutri nemam zly pocit 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • Pozri, toto je blog a téma, v rámci ktorej sa preberal hnev a jeho možný pôvod, ako aj spôsob jeho odstránenia. Sú to myšlienky a slová. Tvoj syn ti to predviedol v praxi – zúrivosť (forma hnevu), odpor. Ty potom v kontexte jeho reakcie napíšeš, že nevieš, či by si momentálne niečo menila, že vo vnútri nemáš zlý pocit. Preto sa k tomu vraciam.

        Ako to bolo povedané napr. v matrixe, je rozdiel poznať cestu a kráčať po ceste. Toto je voľba, ktorú si každý musí urobiť sám predtým kedy vôbec niečo chce riešiť. Totiž, či to vôbec chce riešiť …

        Páči sa miPáči sa mi

      • nechapem ….akoze moc zbytocne kecam? ci co?

        Páči sa miPáči sa mi

      • Nie je to také dramatické. Chcel som povedať, že rozhodnutie niečo riešiť je súčasťou nájdenia príčiny a súčasťou výberu riešenia. Keď sa pre niečo nerozhodneš, hľadanie príčiny a hľadanie riešenia bude smerovať k tomu, že ich nenájdeš.

        Páči sa miPáči sa mi

      • no ved jasne. ja ked pocitim ze chcem menit, tak budem menit. ale momentalne to tak nie je. ja len trochu obkecavam temu, bavi ma to len tak si o tom potliachat. Ja som v tejto chvili rozhodnuta nechat to na tych situacnych rieseniach, kym mi teda nie je jasne, ci je vobec nieco zasadne v neporiadku. Jedine co by mi prislo vcelku neskodne, trochu zostrit vnimanie, ci mi niekde neblika daka nespozorovana cervena kontrolka, to rozhodne mozem.

        Páči sa miPáči sa mi

      • V akej oblasti by si si chcela zostriť vnímanie, alebo čo pod tým rozumieš? Keď si zoberiem situáciu s tvojím synom, v podstate si nezaregistrovala jemnú červenú kontrolku, pravdepodobne ani strednú červenú kontrolku a prebrala ťa až jeho vzbura pred spánkom, čiže až veľká červená kontrolka … 😉 Nemám v úmysle ťa nejako nasrdiť, len to píšem priamo, nech nestrácame čas 🙂 .

        Páči sa miPáči sa mi

      • neee vobec, no co si sisi 😀 …. totiz pod tou kontrolkou nemyslim hnev, ale pocit, ze nieco nie je v poriadku. Viem ze moj syn sa vie hnevat, aj ja sa viem. jasne. Ale toto mi nepripada ako cervena kontrolka. nemyslim ze by som chcela menit nieco na tom, ze niekedy sa proste hnevame. Niekedy sa hnevat je pre mna v poriadku. Joj a musim sem supnut este totok, dneskaj som to pocuvala v aute a spomenula som si na clanok o hneve. Celkom mi to vyludilo usmev na tvari 😀

        http://youtu.be/jjuWdTAoi4o

        Páči sa miPáči sa mi

      • Je to ako so silne korenenou a osolenou polievkou. Keď ti vyhovuje, prípadne ju berieš ako OK, jemné chute ingrediencií ti vždy prehluší soľ a biele alebo čierne korenie. A vo chvíľach, kedy ju neješ, sú chuťové bunky stále otupené a jemnejšie veci nevnímajú, prípadne si znova žiadajú soľ a čierne korenie.

        Sú to pospájané veci. Keď akceptuješ silné korenia a žiješ s nimi počas bežných dní, na jemné korenia máš otupené vnímanie, ako aj s inklináciou k silným sa budeš jemným spontánne (na úrovni podvedomia) vyhýbať 😉 . Keď sa rozhodneš pre jednú vec, prichádza s ňou celý balík ďalších … 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • ano nik, nehovorim ze vravis z cesty. ani nahodou. presne toto som za mlady bola ja (a to doslova aj v jedle, teda co sa soli tyka, korenie to vobec 🙂 ) . viem o tom a som rada ze som si to uzila prave takto. Ale myslim ze uz som bola viackrat schopna preorientovat si jemnejsie chute a aj ich lajkovat a schopnost registrovat aj uplne slabucky podnet je ohromna zabava, uz poznam. vsetko je to o tom, ze aj ta silna chut po case zacne nudit. to je to co mna celkom uspesne motivuje k zmene. Ja to ale nemozem robit tak, ze si poviem :….a teraz sol vylucim zo svojho zivota, lebo inak sa nedozviem ako chuti nieco ine. ja si jednoducho niekedy nedam sol do jedla, lebo akurat na nu nemam chut. A inokedy si poriadne osolim. Pockam si na ten impulz. Ja chapem, ze keby som tu sol povedzme na cas natvrdo vylucila, mozno by som k tomu vnimaniu jemnejsich podnetov prisla rychlejsie.Ale ja sa nemam kam nahlit. Som v tejto faze, paci sa mi. Vobec ju nemienim odbavit len tak. Su aj ine fazy, ked preskumam tuto, a prestane ma bavit, pojdem kuknut vedla a mozno sa mi zalubi tak, ze v nej zakvasim a vybavene, co ja viem? 🙂

        Páči sa miPáči sa mi

      • a vies co nik? neviem ako to robis, ale zvlastna vec je, ze na jednej strane mam sice pocit ze mi chces povedat, ze nieco prehliadam a na druhej strane tam pocujem “pozeras sa presne tam kam sa pozerat mas” 😀 toto je haluz, to som este nevidela 😀 ja neviem, inokedy, keby mi som co i len jednym uskom pocula ze mi niekto tvrdi ze nien, nien, nien, nien takto neeee, tak sa hned zamracim, ale teba to sice tak potichu pocujem hovorit, ale napriek tomu sa usmievam a viem ze to nien je konina a praveze ty mi vravis presny opak. No jak je toto mozne?to robim ja ci ty? 😆

        Páči sa miPáči sa mi

      • Ja ti poviem kde sú možné voľby (ktoré vidím 😉 ), z ktorých si môžeš vybrať. Nerobím výber za teba 🙂 ..

        Páči sa miPáči sa mi

23. Ľudkovia, ste úžasní 🙂 Ďakujem Lilah za podnetný článok, aj všetkým komentujúcim za ich názory 🙂 Mám vás rada 🙂 Cmuk na líčka 😀

    Páči sa miPáči sa mi

    Odpovedať