Keď som spracovávala “desatoro zhmotňovania“, uvedomila som si, že na tom nie som až tak ružovo, hoci to, čo som žiadala, sa mi do života zhmotniť podarilo. (Teda, dokopali ma k tomu. 😛 ) A tak som si povedala, že si urobím “zhmotňovaciu SWOT-ku” 😉 a popíšem ju. Ako som si ju robila, ešte som sa aj pýtala Gabriela na jedno či na druhé. Tu je SWOTka a aj Gabrielov a môj komentár:

Tak najprv: pôvodná tabuľka obsahuje ľavý stĺpec (“rob”) a pravý stĺpec (“nerob”). Do stredu medzi tie dva stĺpce som dala “neutrál”, teda 0. Na každú stranu ide pomyslených 5 stupňov intenzity. Kolieska sú namaľované tam, kde ich cítim sama.

Oranžové kolieska predstavujú moju štartovaciu pozíciu, keď som sa dala na mágiu a neskôr na kontrakty s anjelmi. (Aj vám to tak nejak pripomína “zmluvu s diablom”? 😛 ). Vo väčšine bodov som sa posunula, v niektorých však ani tak nie. To boli tie miesta, kedy som si pri robení pôvodného článku uvedomila, že “ale pozor!”

Červené kolieska sú umiestnené tam, kde sa cítim vo veciach zhmotňovania (a patričného presvedčenia/prístupu/postoja) dnes. 🙂

Keď som to nakreslila, pýtala som sa Gabriela, nakoľko správne to je, či vidí niekde odchýlky. Nevidel.

Pýtala som sa na tie body, kde som sa neposunula (channeling z 19.10.2011):

Povedal si, že /…/ s bodmi 6-8 nemám nič robiť, lebo tam nič urobiť neviem, ale že mám niečo robiť s bodom 10. Pýtala som sa, ako: povedal si „miesto pochybností veriť“. To bude tak trochu fuška, nie?
🙂 No a?
😀 Mám, čo som chcela. Máš recht. Ale aj tak si neviem predstaviť, že sa budem cítiť ako niečo rovnako úžasné, veľké a mocné ako ty.
🙂 Ale veď ty si niečo úžasné, veľké a takmer tak mocné ako ja… Takmer. Hovoril som ti – sme pospájaní a ty si na zvyšok zo seba nepamätáš. Nikto si nepamätá na zvyšok zo seba, pretože nie je žiadne „seba“. Je len energia, ktorá sa v rôznych svojich bodoch uvedomuje a myslí si, že je tie body.
Čiže v istom bode vznikne zážeh vedomia a myslí si, že je samostatná bytosť?
🙂 Presne. Dočasne aj je samostatná bytosť. A potom je zas my všetci. 🙂
Nejako to mentálne chápem. Dáva mi to zmysel. A napriek tomu mám problém akceptovať to pocitovo.
Budem ťa musieť zabiť, aby si to dokázala akceptovať.
Tak toto znie ako hollywoodsky horor.
Je to tak. Nedokážem to urobiť inak. Aspoň na chvíľku sa musíš cítiť znova ako všetko, aby si sa vrátila späť do svojej existencie a vzala si ten pocit so sebou. K tomu pocitu sa nedokážeš dopracovať zdola nahor, vlastnou silou. Preto ti vravíme, že sa nemáš o nič snažiť. Keď sa budeš snažiť, budeš len frustrovaná a ľudská dôvera je krehká vec – začneš o sebe pochybovať. Začneš pochybovať o nás. Preto musíš dôverovať a nechať sa viesť cez vlastnú smrť.
Gabriel, a čo sa potom stane?
Uvoľnia sa hranice tvojho vedomia a budeš sa vedieť spojiť so všetkým. Budeš všetko a nič konkrétne.
Vietor vo vetre?
🙂 Ty máš tieto obrazy rada, však? Viem, že cez obrazy lepšie chápete. Ale vietor nie je „všetko“. 🙂
Lenže ja si neviem predstaviť „všetko“.
🙂 A preto potrebuješ, aby sme ťa na okamih urobili všetkým, aby si si to zapamätala.
/…/
A tie ostatné bodky? Treba k nim niečo povedať?
🙂 Povedz ty.
Ty, Gabriel, ale teraz som dokonca urobila gesto rukou, hoci som žiadne gesto urobiť nechcela!
🙂 Veľká a mocná energia…
Liečiš môj komplex menejcennosti? 😛
🙂 Nie. Ten sa vylieči sám od seba, keď sa rozpamätáš.

No a teraz môj komentár k tým ostatným bodkám:

1. Zúfalo to potrebujem. To, čo som chcela zhmotniť, som pôvodne vôbec nepotrebovala. Netrápilo ma to. Ale v okamihu, kedy som sa začala rozpomínať a pristúpila som na hru “anjeli existujú”, sa situácia celkom zmenila – môj život prestal mať zmysel bez danej veci! Hneď a zaraz sa zmenil z pohody na utrpenie. Celá moja bytosť sa v priebehu pár minút preorientovala, hodila svoje plány a predstavy za hlavu a už zavážilo len toto jedno… jedno, ktoré som nemala a z môjho vtedajšieho pohľadu som ani nemala šancu to dosiahnuť.
   …
   Anjeli to vzali od podlahy. Okamžite mi sľúbili absolútne všetko, ešte aj veci, na ktoré som si vôbec nespomenula. A ja celá vytešená som si myslela, že “ešte raz sa vyspím” a všetko bude inak… Nebolo. Jeden prísľub sa ukázal byť klamný, druhý, tretí – a takto sa celá tá sľubotechna začala rúcať ako domček z karát. Pre mňa nekonečné utrpenie; všetky moje sny som videla plávať dole vodou. A boli také pekné! Tak som si na ne zvykla! (Veď preto mi ich aj posľubovali. Keby ich neboli prisľúbili, rozum si udrží nadvládu a ja nebudem cítiť nutnosť niečo so sebou robiť. 😕 )
   …
   Ku koncu som bola už v stave, že mi bolo úplne jedno, či sa ešte niečo naplní alebo nie – pokiaľ so mnou neprestanú hovoriť. (To medzi mojimi pôvodnými želaniami napríklad vôbec nebolo.)
   …
   🙂 A vtedy sa začali napĺňať aj tie “klamlivé” prisľuby. 🙂 Už na nich nezáležalo. 🙂 Ale nedostala som sa tam vlastnou zásluhou; bol to zdĺhavý, bolestivý a hodne krvavý proces a ešte dnes má môj zadok modriny od toho nakopávania.
   …
2. Chcem za každú cenu a po svojom. Mala som celkom presnú predstavu (mimochodom, proti zákonom vesmíru, fyziky i zdravého rozumu) o tom, ako presne má konečný výsledok vyzerať a ako presne sa ku mne dostane. Bolo to napísané čierne na bielom (lebo veď prípravu som si urobila) a opakovala som im to pri každom channelingu, aby len nebodaj nezabudli!
   …
   Tento postup je úplne na hlavu. Len čo sa totiž zastrelíme na nejaký celkom konkrétny výsledok, nič, čo nám ho nepripomína, neberieme do úvahy. Ale mnohé priania sa plnia v etapách; veľa malých krokov vedie ku konečnému výsledku. No a tie malé kroky sa málokedy podobajú na konečný výsledok. A tak čo sa stane? Spomínate si na tú ježibabu z Mrázika, čo vyzerala svojich vyslaných záškodníkov, behala z jednej strany verandy na druhú a vraví “Ešte nejdú!” a “Ešte nič!” a “Zasa nič!” (7:40) Frustrácia jak vyšitá. Miesto toho, aby sme videli, ako sa náš pohár blaženosti kvapka ku kvapke plní, vidíme len, aký je stále ešte nenaplnený!
   …
   
   …
   Nejako som na to došla. Buď svojpomocne, alebo jedna z tých spomínaných modrín na zadku mi to vysvetlila. 😕 Ale v tom okamihu, ako som si to uvedomila a začala vyhľadávať signály, že sa veci hýbu dopredu, začali sa hýbať dopredu oveľa vyšším tempom. Čakanie je totiž zabijak, pokiaľ vás niečo nerozptyľuje – napríklad signály, že sa veci hýbu. 🙂
   …
   Ale ešte stále to nie je ono a musím sa silou mocou ovládať, aby som si nerobila predstavy o výsledku či spôsobe naplnenia. Niekedy natoľko, že mi Gabriel povedal, že mám prestať o tom snívať, ak to chcem dosiahnuť. Obvykle nezakazuje, ale čo narobíte, keď sa baba dožaduje a furt si pri tom stojí v ceste?! 😕
   …
3. Musí to byť presne podľa mojej predstavy. Platí to isté čo v bode 2 – ak máme presnú predstavu, náš cieľ naplní len táto presná predstava a aj na nej budeme hľadať blchy nedokonalosti. Ak nemáme presnú predstavu veci, ale len pocitu, ktorý v sebe potrebujeme dosiahnuť, kdečo začína vyzerať ako jeho možné naplnenie… Na toto som prišla z vlastnej hlavy, po dlhánskej sérii dožadovaní, naplnení a výhrad a nových dožadovaní, naplnení a výhrad.
   …
   Nakoniec som sa celkom popasovala a o výsledku si už nerobím predstavu, len ten spôsob naplnenia ma ešte z času na čas vie dostať. Ale keď ja si tak rada predstavujem, ako dosahujem svoj cieľ… 😥
   …
4. Ponáram sa do nešťastia a pocitu nedostatku. No, toto mi vrele pripomína moje začiatky. Cítila som takú strašnú potrebu uniknúť z tej nevyhovujúcej situácie, že som bola ochotná vziať opraty do rúk a komandovať hore-dole celé Nebo! (Veď mi to aj párkrát oplieskali o hlavu; samozrejme, po anjelsky, teda s úsmevom. 😳 )
   …
   Na druhej strane, ono to u nich bola aj súčasť plánu (zrejme). Chcela som vec, na ktorú ľudské sily nestačia. Neexistovala šanca (okrem jednej jedinej), ako to dosiahnuť. A na tú jednu jedinú šancu som musela prísť sama, inak som nemala nárok na zhmotnenie svojej túžby. No tak mi vytvorili mrkvičku najsladšiu na celom svete, chvíľu sa mi hompáľala pred ňufákom a keď som už príliš pindala, tak odrazu z minúty na minútu zmizla… a takmer natrvalo! Totálne ma to rozhodilo, vstúpila som do protianjelského štrajku a trpela som ako pes. Inými slovami: hodila som sa o zem. A oni nič. Čakala som, kedy sa zľutujú. Beštie bezcitné 😉 , postávali a prizerali sa. Tak som sa nakoniec odula, vstala som z tej zeme, vytiahla bielu vlajku a išlo sa vyjednávať. Vo vzťahoch doba ľadová. Našťastie dovtedy natoľko rozbúrali (s mojou výdatnou pomocou) celú moju realitu, že najjednoduchšia cesta bola zhltnúť pýchu a pokračovať ďalej. Bolelo to, ale padnúť na dno má celkom dobrý vedľajší efekt – viete, že už hlbšie padnúť nemôžete, že to najhoršie už máte za sebou a aj keď vás nečakajú príjemné kroky, už to vždy bude lepšie ako to, kde ste momentálne. A tak som začala z toho nešťastia a nedostatku, ktoré som si zapríčinila vlastným lipnutím na celkom presných predstavách (body 2 a 3), vyhrabávať tým, že som si škrtla všetky predstavy, ktoré neboli životne dôležité, a ten zvyšok som začala zbavovať ich presnej podoby.
   …
5. Dovolím, aby ma ovládli strach a ego. Strach z toho, že by to nemuselo vyjsť. Že by sa to mohlo nepodobať na očakávaný výsledok. Že si prajem niečo, čo budem ľutovať. Ak ide o zoznam možných strachov, vyčerpala som ho celý a do dna. A to ego? To je tá naša celkom presná predstava, snaha riadiť a kontrolovať nielen konečný výsledok, ale aj proces, akým sa zhmotní. Je to presvedčenie, že naša hlava vie lepšie ako Boh.
   …
   Keď som si toto uvedomila, bolo po fťákách. Žiaden rozumný mysliaci tvor nerobí prieky sám sebe. Chcelo to síce zmeniť sebavnímanie a prístup (čo tiež nebolo najrýchlejšie a nebyť toltéctva, ešte dnes sa s tým páram), ale zvyšok sa odrazu ošetril sám. 🙂
   …
6. Vyhýbam sa vedomému tvoreniu. Našťastie aspoň v tomto bode mi moja povaha poskytla istý náskok. Tým, že som taká nesmierne vnútrorozrýpavajúca, tak som sa v ňom rýpala večne a snažila sa pochopiť, odkiaľ tá moja absurdná túžba vlastne pramení. Tým som sa dozvedela hodne o svojich samonastolených obmedzeniach, ale je tam jedna časť, ku ktorej sa neviem dopracovať – a ak anjeli nezmenia názor, dopracujem sa k nej až vtedy, keď sa úplne vrátim do vedomia Otca. Dovtedy je to “zakázané teritórium”. Oni to označujú ako LASULOT KAPOGLA, ja neviem, čo to je a už mi povedali, že mi to ani nikdy nepovedia. Ešte že sú takí “povedaví”. 😕
   …
   Takže facit: to, čo som mohla odhaliť vlastnými silami, som už zistila. Ten zvyšok je nad moje sily, pretože som chcela vec, ktorá je celkovo nad moje sily a možnosti. Teraz už zostáva len čakať a moc nešpekulovať, aby som nezačala byť zvedavá a nestrkala zas ňufák do vecí, do ktorých ma nič.
   …
7. Mám len jediný dôvod, pre ktorý to chcem. Žiaľ, s tým nič nenarobím. Je to tak: ak by sa to nebolo aspoň ako-tak naplnilo, nemalo zmysel sa najbližšie nadýchnuť. Proste som sa vzdala všetkého v prospech jedného. 🙂 A aj keby sa to nenaplnilo na 100% a zostalo len také, ako je to dnes… neľutujem. Dostala som viac, ako sa mi kedy prisnilo. 🙂
   …
8. Prestanem konať a vyčkávam. Tuto to súvisí skôr s možnosťou konať ako s ochotou konať. Čo som zo svojej strany dokázala urobiť, to som už urobila. Anjeli vravia, že už nemám robiť nič, len stáť a čakať. (Tá najtvrdšia podmienka zo všetkých, ale ja ju zvládnem.) Zvyšok je na nich.
   …
9. Žiadam si to hneď. Ono to súvisí s tým, či si všímame postupné pritekanie “kvapka po kvapke”. Len čo sa dokážeme na toto naprogramovať, to naše ľudské “hneď a zaraz” prestáva byť dôležité. Sledovanie postupne pritekajúcich kvapiek totiž vyvoláva ďalší čisto ľudský pocit: radostné očakávanie. A to si vieme vychutnať možno ešte lepšie než samotné naplnenie priania! Tak sa vytešujem, ako sa veci okolo mňa skladajú, a som zvedavá, čo pribudne navyše a aké to bude, že konečný výsledok je síce dôležitý, ale nie je naliehavý. Pre mňa bude totiž naplnenie priania definitíva. A tak anjeli ako aj ja sa trochu obávame, čo to narobí s nestabilnou ľudskou psychikou, keď sa už nebude mať na čo tešiť, pretože všetko už má… Takže momentálne si vybahňujem v radostnom očakávaní a pripravujem svoju psychiku na to, že jedného dňa sa bude musieť prestať tešiť na niečo ďalšie. 🙂
   …
   Doplnok zo šamanskej cesty z 22.10.: Bavili sme sa s Gabrielom aj o tom, ako bude vyzerať, keď dosiahnem cieľ. Gabrielovou úlohou je vytvoriť pre mňa tú ideálnu fitinku, aby som sa mohla napojiť. A že on sa mení podľa toho, ako v danom okamihu tá ideálna fitinka vyzerá. Povedal, že môj cieľ nie je “bod”, ale že je to celé vzájomná interakcia medzi nami a tak sa budeme  tak nejak postupne vzájomne vyvíjať. Že to nebude “zamrznutie”, ale postupné drobné úpravy, a preto sa nemusím obávať. Že je to podobné ako ten meniaci sa interfejs, ktorý on pre mňa stále vytvára.
   …
10. Verím v svoju menejcennosť. No, tuto toho veľa nenarobím. Mám do činenia s čistými energiami. Ako sa tam môžem cítiť rovnocenná?! Navyše predpripravená kolosálnym komplexom menejcennosti… Majú to so mnou ťažké. Postupne ma krok po kroku tlačia k tomu, aby som sa identifikovala s niečím viac než moje “ja”, pretože potom ten pocit “maličkosti” prekonám. Ale zatiaľ nemyslím, že by pokroky boli veľmi citeľné.

Takže toľko moja analýza vlastnej schopnosti zhmotňovať. No a aby ste mi nepindali, že som vás o toho Mrázika celkom ochudobnila, tak tu je ďalšia malá ukážka 😛 :