Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Energetické vnímanie nie je nič uletené. Je to jednoducho vnímanie skôr, než sa dostavia myšlienky. Je to prvý a priamy dojem z niekoho alebo niečoho, ktorý máme ešte skôr, než začneme pomenovávať, porovnávať, posudzovať a kategorizovať. Následkom našej vrodenej posadnutosti myšlienkami väčšina z nás zabudla, ako vnímať energeticky.

Navigátor, či už na mori vedomia alebo na skutočnom mori, používa na navigáciu udičky. Takýmito udičkami na mori môžu byť majáky, znamenia, bóje, morské prúdy, poloha hviezd, smer vetra či prítomnosť čajok. Na mori vedomia, pri navigovaní životom samotným, sú navigátorovými udičkami prvky vnímania, ktoré sa odlišujú spôsobmi presahujúcimi myslenie, rozum a kauzalitu. Takéto udičky sú nezávislé od sveta myšlienok. Vlastne, čím menej myšlienok, tým jasnejšie sú udičky. Cyklicity môžu byť takýmito udičkami. Iné, oveľa bežnejšie udičky sú synchronicity, čo sú dve alebo viacero udalostí, ktoré spolu dávajú zmysel bez toho, aby boli kauzálne prepojené. Často na synchronicity nahliadame ako na nevysvetliteľné, prekvapivé alebo prakticky nemožné súhry okolností.” — Felix Wolf

V čase, kedy vznikol tento článok, udiala sa mi úžasná synchronicita. Ono vlastne sa mi tie synchronicity dejú už aspoň mesiac a veľmi zreteľne, takže som si na ne navykla a už ich ani neregistrujem. Väčšinou sú to pesničky, ktoré ma vedú vnútorným prežívaním a pripravujú na udalosti, ktoré sú za dverami.

Keď čítate Castanedu, tak sa don Juan večne riadi nejakými udičkami. Vidí chlapca pri ceste – a vie, že treba z Castanedu vytriasť dušu. Vidí krkavca nad hlavou – a je to signál, že mu má prezradiť tajomstvo. Ak si dobre pamätám, tak aj La Gordu si do svojej skupiny vybral tak, že jej nad hlavou videl roj múch lietať v kruhu. Pre mňa to boli dosť nepravdepodobné situácie, nevedela som si predstaviť takú dôveru v niečo neoveriteľné, ale postupom času sa prepracovávam k čoraz väčšej dôverovacej dokonalosti. Nazývam to “tieňový tanec” a prvýkrát som si to celkom jasne uvedomila pri jednej indickej pesničke. Odvtedy sa to zosilňuje. Asi pred rokom mi kamoška spomínala, že si “adoptovala” nejaké černošské dieťa a prispieva mu mesačne na vzdelanie. Ona to urobila v Rakúsku a hoci som sa jej pýtala, nevedela mi povedať, ako na to na Slovensku. Pred týždňom mi ktosi z nejakého dôvodu poslal prospekty presne tej nadácie, čo to zabezpečuje u nás. Nevyžiadanú poštu vyhadzujem, ale túto som z nejakého dôvodu otvorila – a zistila som, že udička… Univerzum vedie a ja len nasledujem. Riadim sa udičkami už aj vtedy, keď to žiadne udičky nie sú a anjeli sa na mne kvalitne rehocú. Ale niekedy príde supermegagigaudica, ktorá vás švacne priamo medzi oči a vy viete, že to, čo vidíme, je len zanedbateľne malá časť reality…

Posledný mesiac-dva sú v mojom živote hodne zlé. Ale niečo vyše týždňa som si všimla, že som navyše aj v “smolnom” období. Dejú sa mi veci, ktoré sú zjavne “externé”  príkoria a nijako nezávisia od mojej interpretácie (to som skúmala ako prvé 🙂 ): okolo vás sa kazia veci, všetko vám padá z rúk, autobusy (štyri po sebe) vám ujdú pred nosom a podobne… Klasické Murphyho pravidlo: Čo sa môže pokaziť, to sa pokazí; a čo sa pokaziť nemôže, to sa tiež pokazí.

Chvíľu mi trvalo, než som si to uvedomila. V poslednom čase ma anjeli špičkovali až na takú vnútornú blaženosť, že mi tieto príkoria nevadili – a nevadia. Len už keď ich začalo byť priveľa a v jednom kuse, tak som ich zaregistrovala.

Do toho sa pridružili zdravotné problémy moje i mojej mamy. Lietanie od lekára k lekárovi, medzi nemocnicami, a do toho požiadavky na zvýšené pracovné nasadenie… Aby som ušetrila energiu, začala som púšťať nadbytočné činnosti. Prvé padlo za obeť počúvanie hudby. Ticho, kľud a pokoj. Druhé padlo za vlasť čítanie kníh. Len žiadne sústredenie! Tretia padla za obeť enkaustika. Nie, ja už nevládzem… A z tohto sa vytvorila moja nová mantra: “nevládzem”, “som unavená”, “už mám všetkého dosť” a “je mi nanič” (hoci vždy som musela okamžite po pravde priznať, že mi je fajn a len fňukám 🙂 ).

Uvedomovala som si, že začínam byť negativistická, ale veľmi som to nerozoberala. Až mi potom jedného dňa v rádiu zahrali pesničku, ktorá mi ukázala, že už som celkom… ale absolútne celkom… na dne… Skúste si ju pozrieť, hlavne jej koniec:

Najprv sa mi len páčila melódia, podľa hlasu som si tipla na speváka, išla som na YouTube a tam som vyhrabala video. No a keď som ho videla ťahať ten klavír do kopca, akosi to vo mne zarezonovalo. A keď som ho videla stáť s tým klavírom na vlakovom priecestí a závory sa spustili… vtedy správa došla: “si v koncoch so silami; ak s tým niečo neurobíš, tak si zrelá na čelnú zrážku s vlakom”.

A pretože som nevedela, čo tak asi s tým mám urobiť, tak som si len povedala “53 je rovnako dobrý vek na zomieranie ako každý iný” a pustila som to z hlavy. 🙂 Čo má byť, bude; kašlem na to. Qué será, será.

Dnes (čo je pre vás niekedy celkom inokedy) sa dostavila tá spomínaná supermegagigaudica. Z denníka:

Dnes v noci som sa budila v nejakom polhodinovo-hodinovom takte. Vedľajší efekt – pamätala som si, čo sa mi snívalo.

Bolo to niečo o čomsi ako vojna, kde mali prísť nepriatelia a zlikvidovať nás a my sme sa o tom vopred dozvedeli; tak som zorganizovala skupinu ohrozených a poslala ju preč. Bola s nimi aj moja mama. Bola na tom už veľmi zle, ale požiadala som ich, aby ju napriek tomu vzali so sebou a postarali sa o ňu. Ani nevedela, že sa lúčime, len s nimi jednoducho odišla. Urobila som plán, ako sa stretneme, postarala som sa o proviant a všetko, našla “vodcu” a vyšikovala som ich. Ostala som ešte niečo dozariaďovať  a nebola šanca, že to prežijem, ale z nejakého dôvodu so mnou zostali ešte dve kočky. Tak som sa začala starať aj o ne a odišli sme aj my tri za tými predošlými. V úteku nám pomáhala nejaká miestna kočka, ktorá bola nedotknuteľná a preto v bezpečí a vedela, kam ideme: cieľ bola rieka Mekong v Afrike, hoci celý čas som mala v duchu obraz Aljašky. 🙂

Nevedela som si ten sen veľmi rozobrať okrem zjavného, že maminu som dala do rúk iným a ja som sa nakoniec rozhodla prežiť. To bola aj moja nálada pri jednom zo zobudení – že sa ide bojovať znova a že sa zase začne nosiť prívesok Kuan Yin. 🙂

A potom som nemohla zaspať, tak som si otvorila knihu Felixa Wolfa a tam som sa dočítala presne v jednej línii s mojím snom. Bola to vetička v kontexte navigácie večnosťou – čo to je, ako to prebieha, a že nagual naviguje nielen svoj vlastný život, ale aj celú skupinu okolo seba prostredníctvom udičiek, synchronicity a preskupovania ľudí v skupine. Wolf popisoval svoje skúsenosti s Castanedom. A hoci sa Castanedove počiny vôbec nepodobajú na tie moje (a asi ani motívy za nimi nie sú rovnaké), v tom okamihu ma napadlo, že o tom bol celý sen – navigovanie skupiny iných na cestách – a že som sa zjavne dostala už až do tohto štádia. Vodca bez vedenia. 🙂 Zdá sa, že Gabrielova “sekta” je už na svete. 😉

🙂 Ja som vedela, že keď sa uvoľním a odovzdám im opraty, navedú ma na to, v čom som im najužitočnejšia. 🙂

Jo, a musím spracovať Wolfa. Je tam pekne o duálnych dušiach, prvýkrát vysvetlené tak, že som tomu aj porozumela. 🙂

Už sa mi stali všelijaké synchronicity. Keby to bolo naopak – najprv kniha a potom sen – tak si poviem “snívalo sa mi, čo som čítala”. Ale mne sa najprv snívalo a vysvetlenie som dostala hneď po zobudení cez čítanie niečoho, čo ktosi napísal pred rokmi… 🙂 Presne ten typ synchronicity, kedy už nemôžete pochybovať. Všetko nezmyselné odrazu dostáva zmysel a zapadá do jedného obrazu. To je jedno, čo bude na tom obraze; páči sa mi, ako veci do seba zapadajú.

A ono to ešte asi nekončí. 🙂