Pamätáte ešte na kráľa z rozprávky Princezná so zlatou hviezdou? Toho, ktorý všetko chcel “já sám, já sám” (vo fonetickom šušlavejšom znení “já ťám, já ťám”)? 🙂 Nedávno pri svojom neezoterickom úlete som našla veľmi peknú pasáž v Mary Stewartovej (Wildfire at Midnight) presne s týmto postrehom:
“Vedela som, že celú oblasť už prehľadávali: navyše ju prehľadávala skupina ľudí, ktorí o vrchu vedeli viac ako ja. Ale v každom z nás je niečo, čo sa odmieta uspokojiť s akokoľvek spoľahlivým oznámením, že niekto niečo hľadal a nenašiel. Nie sme v kľude, kým sa nepozrieme sami.”
Ono to funguje aj naopak – neuspokojujeme sa s tým, že niekto niečo našiel/videl, kým sa o tom nepresvedčíme sami. Teda… aspoň by to tak malo byť. Prečo? Pretože celý svet okolo nás je len niečia interpretácia – a pokiaľ to nie je zrovna naša vlastná interpretácia, nemusí celkom vystihnúť význam danej veci pre náš vlastný príbeh…
Ja som si takto overovala v ezoterike všetko, čo sa len nejakým spôsobom overiť dalo. Niektoré veci sa mi overiť nepodarilo – tie beriem len ako možnosť, nie ako vec platnú v mojom príbehu. Iné veci som si overila – a odvtedy ich beriel ako takmer-fakt. To “takmer” tam vždy zostáva, pretože každá interpretácia je len taká dobrá, ako dobré sú informácie a mentálne modely, ktoré do nej vchádzajú. Ak sa zmenia – nuž, môže sa zmeniť aj poznanie…
No a tu je ten kráľ, na ktorého som sa odvolala 🙂 (cca 3:30):
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor