Takže konečne prvý výsledok môjho neezoterického úletu 😛 :
“Takže vy ste svojím spôsobom dobrodinci. /…/ Ľudia by mali byť vďační.”
“Vďační… Len blázon očakáva vďaku. /…/ Je to zvláštna črta ľudskej povahy, že ľudia nemajú radi tých, ktorí im pomáhajú. /…/ Faktom je, že ľudia neznášajú pocit, že niekomu niečo dlžia, a hoci prijímajú pomoc, nenávidia sa za to, že sú v pozícii, kedy to musia urobiť. A pretože tá najťažšia vec pod slnkom je nenávidieť seba samého, premieta sa táto nenávisť na toho, kto pomáha.”
Victoria Holt: The Time of the Hunter´s Moon
Neviem, či to tak skutočne je alebo nie, ale moje pozorovanie to tiež dokladá: ľudia sa neradi cítia “menej” ako niekto iný (vrátane mňa). Keď sa to takého položenia dostaneme, okamžite začneme na tom, kto nás v našich očiach v niečom “prevyšuje”, hľadať chybičky. Pritom vôbec neberieme do úvahy, že môžu byť oblasti, kde zas my prevyšujeme jeho… Kedysi som kdesi čítala, že človek má jeden škaredý hendikep: porovnáva svoje nedostatky s prednosťami toho druhého. Neviem, ktoré evolučné delírium tremens je za to zodpovedné, ale fakt som v živote videla (a zažívala na vlastnej koži), že to tak je.
🙂 Berte alebo nechajte tak.
Oblubena tema, kde sa nezhodneme 😉 Moja filozofia je v tomto dosť jednoduchá. Neočakávaj pomoc od druhých, ale ty pomáhaj; a keď pomôžeš, neočakávaj vďaku. Nepomáhame predsa kvôli tomu, že chceme vďačnosť… Pre mňa je pomoc iným prejavením lásky. Kecať o nej vedia mnohí a vysielať žiarivé lúče. Ale keď príde k praxi.. 😉 Keď mi niekto pomôže, necítim k nemu zášť. Práve naopak. V tomto svete je to tak ojedinelý úkaz, že som rada, že som niekomu stála za unúvanie 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Hm ludia by mali byt vdacny.
Nie je to predpoklad? 😛
A preco sa nerada citis byt niecim menej? Ja mam rad ked ma ludia podcenuju, pretoze viem ze sa mylia. 😎
Páči sa miPáči sa mi
A prečo máš rád, keď ťa ľudia podceňujú? Prečo rád cítiš, že sa mýlia? Dáva ti to pocit, že si viac? 🙂 Viac ako čo? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hm, jahve, vedieť prejaviť vďaku je veľmi dobré, … ak si niekomu vďačný, uznávaš, že tu nie si sám, že nevieš všetko, ale že si súčasťou všetkého … nie si mimo boha .. nie si mimo jednoty … tým, že dokážeš prijať pomoc, podporu, stávaš sa pokorným a v skutočnosti silnejším … ak otvoríš srdce úprimnej vďake otvoríš ju láske … láske k sebe samému … a od teba pôjde rýchlosťou svetla k láske k iným či inému …
prosto povedať slovíčka vďačne, ďakujem, je ako povedať … ľúbim ťa, … ale? je nutné aby to šlo od srdca, inak je to len fraška … ( ako všetko čo nie je precítené koniec koncov 🙂 )
heli, áno trefné … a múdre …
Páči sa miPáči sa mi
🙂 trošku výberové, tie … a // značia o tom, že je to zložené podľa výberu autora tohto článku. Podľa mňa ľudia by mali byť vďační, nie za činy, ale za bytosť, za okamih, ktorý sa im naskytol počas ich krátkeho života na tejto zemi. Každý jeden je jedineční vo vlastnej podstate, stvorení na naplnenie jediného účelu, o ktorom ani sám netuší.
Očakávať na niečo je hlúposť, s tým súhlasím. Očakávať, že sa niečo zmení alebo dokážeme niečo zmeniť považujem za hlúposť, pretože sa to tak deje – náš život sa odohráva a my sme jeho bábkami, aj keď si myslíme, že ho dokážeme zmeniť alebo sa v ňom rozhodovať, všetko je už nám dané na naplnenie jediného účelu do veľkého plánu.
Podceňovanie je iba pre toho, ktorý súdi na základe seba aj teba. Čo myslíte byť bábkou alebo hercom v tomto živote je podceňovanie?.. Nie, nie je, pretože iba tá jediná bábka alebo herec je jediná a originálna, ktorá naplní svoj účel v tomto živote. Dôvodom prečo niektorí neprijímajú vďaku za niečo, je to, že sú si vedomí toho, že je to súčasť ich práce, existencie a niektorí to už považujú za samozrejmosť.
Najväčším paradoxom v živote je to, že niekomu pomôžete zo srdca, ani neočakávate vďaku, ale za to o dva dni vás dotyčný zažaluje (alebo vám narobí iné nepríjemnosti), aby on sa vyvliekol z iného problému – aj toto je vďaka, ale takú by určite nikto nechcel. 😕 V tomto prípade by som radšej prijala slovko ďakujem – všetko je OK, ako to, že o dva dni Vás zneužije dotyčný na iný problém.
Páči sa miPáči sa mi
“trošku výberové, tie … a // značia o tom, že je to zložené podľa výberu autora tohto článku” Pracuješ s neoverenými predpokladmi, vieš to? Predpokladáš, že do toho vstupoval výber typu “energia nasleduje pozornosť” (pretože ak nie, tak tvoju vetu nechápem.) Je to výcuc z románu a preskočila som akurát tak cmuk-cmuk a konkrétnu love-story, ktorá s touto myšlienkou nemá do činenia.
Páči sa miPáči sa mi
Prečo si myslíš, že predpokladám? A nie je to tak? Preskočila si to významné, pocity a tým aj podstatu. Ak to cmuk- cmuk a love-story nemá dočinenia s myšlienkou, tak to v knihe nenájdeš. Chceš mi povedať, že ten výcuc je v knihe alebo si ho urobila ty z tej knihy? Vyberala si podľa toho, čo je podľa teba podstatné, pre niekoho sú podstatné pocity k danej myšlienke. Dokonca som nepredpokladala, že budeš aj odpovedať. 🙂 Rozumiem, že autor tohto článku chce vyjadriť svoju myšlienku – názor na to čo práve ju v živote zaujalo a chce sa podeliť s inými a týmto to akceptujem. Viem, že autor tejto knihy vynaložil toľkú energiu, aby sme rozumeli, čo k danej myšlienke cítil. Keď si písala danú myšlienku/názor tohto článku, tiež si niečo cítila, alebo nie?
Páči sa miPáči sa mi
Slobodnacesta,
tá veta, do ktorej som sa zaháčkla, bol tvoj vlastný “opening gambit” a z tohto dôvodu to bola asi najsilnejšia emócia, ktorá vyvolala zvyšok komentáru. Bežná ľudská psychika to robí tak. Marketingová a učiteľská psychika dáva najdôležitejšie na koniec.
To, čo píšeš, beriem ako tvoj pohľad a plne ho akceptujem. Mám len jednu poslednú pripomienku: hovoríš o mne v tretej osobe (“autor tohto článku”). Aj Holtovú nazývaš “autor knihy”, hoci tam je to menej zvláštne. Ale aká je komunikácia, keď autor tvojho komentára o autorke tohto článku robí predpoklady? Znie mi to ako vedecké pojednanie – a hlavne odosobnenie sa. Ak však tvoj opening gambit spočíval v úvahe o mojich motívoch, tak sa ťa asi situácia nejako dotýka. Potom ale si “ty” a nie “autor tvojho komentára”, a hovoríš s “helar” a nie “autorom tohto článku”. Môj pocit (môžem sa veľmi ľahko mýliť) – snažíš sa o disociáciu, pretože sa v tebe niečo hýbe, čo nechceš pustiť na svetlo božie. Ak sa mýlim, kašli na moje slová. Ak sa nemýlim, len postreh z vlastnej skúsenosti: oveľa menej energie stojí vypustiť svojich diablov navonok ako ich potláčať. Je to dokonca zdravšie, lebo to narobí menšiu šarapatu. Emocionálna reakcia na niečo = mám tam citlivé miesto. Prečo, to ja neviem… to už nie je moja parketa.
Za seba: to, že vôbec reagujem, ukazuje, že ešte stále som citlivá na to, čo o mne iní hovoria. 🙂 Díky za lekciu; už to dlho tak nebude. 🙂 (Mala si pravdu; pôvodne som sa vôbec nechcela ozvať, ale vždy si poviem, že keď niečo vidím, tak to aspoň pomenujem – a až potom sa na to vykašlem. 🙂 Takže fčuľ idem previesť záchvat tubery. 😛 )
Páči sa miPáči sa mi
Ešte: Pre všetkých, ktorí sú zvedaví, čo som to vlastne vynechala 😛 : pozrite si originál tuto http://www.scribd.com/doc/20709629/Time-of-the-Hunter%E2%80%99s-Moon-Victoria-Holt a choďte na stranu 140 dole, tam to začína.
Páči sa miPáči sa mi
pekny koment,Hela,velmi jasne,priame a akesik “zdrave”.mne sa teda velice lubi 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ešte pre Helar 🙂 , áno, hovorím v tretej osobe (autor tohto článku, autor knihy…) mám na to dôvod. Bohužiaľ ťa to vytočilo, konanie – emocionálne s predpokladmi. Zbytočne veľa slov si vyjadrila v komentári, ale ak to pomohlo, tak stalo sa.
Za autora tohto komentára: Helar, lenže ja som nehovorila o tebe, ale o autorovi tohto článku a to je dosť veľký rozdiel, možno to raz pochopíš. Viem, že nie si jediná, ktorá mi nerozumie. Dlho som uvažovala, či vôbec budem reagovať na komenty autora tohto článku, stalo sa, aj človek sa môže pomýliť.
Páči sa miPáči sa mi
Slobodnacesta,
ja už som sa zmierila s tým, že ti vôbec nerozumiem. Asi vieš, čo hovoríš – ja to neviem. Nie je rozdiel medzi “autorom tohto článku” a “helar” – a to, dúfam, jedného dňa zas pochopíš ty. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
K otvaraniu srdca … sice pantiky su znacne zhrdzavene, najdu sa kľúčiky, ktore do zamky sadnu na prvy raz 😉 a kazdy jeden je zlaty 😀 … Pravda najdu sa aj take s ktorymi to treba skusat viac krat a chvilami to hapruje haha.
Teraz sa necitim byt sucastou vsetkeho ale nie som ani od vsetkeho odcudzeny. Znova zlaty stred. A helar, áno citim sa byt viac ako ich predstava o mne. A nie je to zase len moja predstava o ich predstave ? 😛 No mna zaujima preco si reagovala prave na toto. Preco ? 😛
Páči sa miPáči sa mi
jahve, .. 🙂 áno, je dobré pýtať sa prečo? .. 😛 … ale treba pamätať aj na fakt .. že nie každé prečo? má svoje PRETO 🙂
pekný dníčok prajem vospolok 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Jahve,
prečo ťa zaujíma, prečo som reagovala? 🙂 Ak ťa v mojej reakcii niečo oslovilo, tak rozmýšľaj; ak nie, nechaj tak. Ale pozeraj sa na dopad na seba, nie na moje vnútro. Moje vnútro ťa nemá čo zaujímať; dopad na seba ťa má zaujímať absolútne. 😛 Sorry, už zasa poučujem – ale ty to zvládneš. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ak si odmyslím ten zatrpknutý kontext v článku a zoberiem to možno z trocha iného konca aby sa lepšie ukázalo, prečo ľudia nemajú radi tých, “ktorí pomáhajú”:
1. pomáhajúci v rozvojovej pomoci (globálne) – spasitelia, ktorí nemajú vyriešené vlastné problémy doma a preto sa snažia pomôcť v Afrike, východnej Európe kam exportujú vlastné problémy (a tovary 😉 ), ale ako môžu vyriešiť niečo, v čom momentálne sami zlyhávajú (medziľudské vzťahy, deficity demokracie, tlačenie bezcenných peňazí … 😉 ;
2. pomáhajúci, aby zafixovali existujúci status quo – sem spadajú všetky matky, otcovia, učitelia, morálni a náboženskí kazatelia a pod., ktorí “pomáhaním” dávajú možnosť jedinej “správnej” voľby, aby sa po výmene generácií nezrútil ich zaužívaný svet;
3. pomáhajúci s deficitom pozitívnej energie – pomáhajú štandardne kdekoľvek a hlavne “nezištne”, aby si vytvorili energetickú väzbu na inú bytosť a participovali na jej pozitívnej energii vďaky (výmenou za svoju negatívnu), alebo hocijakej inej pozitívnej energii, ktorú si sami vytvoriť nevedia a z hĺbky vlastnej negativity ani nechcú, pretože “pomáhať” je o toľko jednoduchšie riešenie ako odstraňovať vlastné pokrivenia.
4. pomáhajúci, ktorý si pomáhaním kompenzujú, že im samým nepomohli napr. v detstve alebo v inom období života – klasika, tento typ si do rany z detstva alebo dospelosti dodáva energiu pocitu úľavy a radosti od inej bytosti (výmena za vlastné úzkosti, odmietnutie alebo iný typ bolesti samozrejme nastane).
Sú aj ďalšie a ďalšie variácie pomáhania, rovnako ako sú variácie na lásku, avšak ak môže byť láska bezpodmienečná, môže byť aj pomáhanie nezištné (za predpokladu, že dal dotyčný vedomé povolenie, vie čo sa udeje a pod. ). Niečo, ako si svojho času Helar napísala o tom, že si most a nezaujíma ťa, kto cezeň prejde a kto nie 🙂 , to je spôsob nezištného pomáhania kde očakávanie vďaky nefiguruje (ale vďaka prichádza, ako sa potom deje v komentároch neustále).
Páči sa miPáči sa mi