V poslednom čase ma prepadávali celkom neodôvodnené stavy absolútnej únavy. Kedysi som tieto stavy mala tesne pred vypuknutím rakoviny. Bola som schopná zaspať uprostred slova. Tak som šla na kyvadlo a vysťažovala sa Gabrielovi.
Automatické písanie z 20.8.2011:
Som uťahaná, zívam v kuse.
Nič to.
Ale dneska som ťa namaľovala.
🙂 Namaľovala si človeka.
Ale ja si ťa tak predstavujem, ako prichádzaš. Prichádzaš?
🙂 Ešte nie. To ešte potrvá.
Dožijem?
🙂 Nie. Nie v tejto podobe.
A v inej? Napr. ako slušivá mŕtvolka?
Nie, žiadna mŕtvolka. Ešte potrebuješ niečo na sebe upraviť, dievča.
Čo presne?
Dôveru. 🙂
Ale ja predsa už dôverujem!
Dôveruješ tak, ako dokážeš. Potrebuješ viac.
Ako to zo mňa vydolujeme?
🙂 Nechaj to na nás. /…/ Začína sa to lámať, dievča. Miestami je to už to, čo potrebujeme. Ale niekde v tebe sú ešte zvyšky toho nedôverčivca a neverca. Tie nám ešte prekážajú. Nemôžem na teba dávať večne pozor. Potrebujem sa spoľahnúť, že už nezakopneš.
A ja som myslela, že iné moje vlastnosti sú horšie… Zazlievačnosť, nevraživosť…
🙂 To sú len sprievodné javy. Máš problém uveriť, máš problém dôverovať. Časy, kedy sa k tomu donútiš, sú čoraz dlhšie, ale ešte vždy medzi nimi spadneš späť do nevraživého stavu. Nie sme tvoji nepriatelia. Nemáš nepriateľov.
🙂 Ani priateľov. Ani nikoho iného.
Tak to nie. Týmto smerom nemysli. Neasimilujeme ťa. Nikdy.
🙂 Anjelské „nikdy“?
🙂 A aké iné?
/../ Cítim sa nejaká ubitá, depresívna.
🙂 Nedôvera.
Figu. Únava.
🙂 Nehádaj sa. Nedôvera. Miesto toho, aby si sa nechala padnúť do našich rúk, snažíš sa striehnuť na veci. Už ich neriadiš, ale ešte stále registruješ. To ťa preťažuje.
Ja neviem… Myslím, že to už je staroba.
🙂 By sa ti hodilo… Ja som starší.
😀 Ale krajší.
🙂 Hovorí niekto, kto nevidí moju tvár.
O tom sme sa dnes už bavili, pravda?
Hej, vravel som ti, že ju nevidíš, aby si ma neobmedzovala len na istým spôsobom vyzerajúcich ľudí. Takto ma hľadáš v každom človeku – a každý človek ti je o trochu bližšie.
Brrr… hrozná predstava. Bližšie. Nech idú ďaleko! 👿
🙂 Tváriš sa? Vždy sa tváriš… A keby si mala byť sama sebou?
Ja neviem, Gabriel… Potom by som bola asi vydesené, opustené päťročné decko, ktoré nemá pri sebe nikoho a preto si myslí, že nikomu nestojí za trochu lásky? Nie, nemám pocit, že by mi bola chýbala láska.
A pozornosť?
To už skôr. Začína mi byť smutno.
Prečo? Už je to za tebou. Už nie si päťročné decko.
😦 Niekde v hĺbke predsa len som.
🙂 Ale neplačeš.
Nepomohlo by to.
Ani tebe?
Mne už vôbec nie. Vždy ma z toho len rozbolí hlava a veci sa aj tak nezmenia.
Ale ľuďom sa plačom uľaví.
Mne nie. Ja neplačem pre blbosti. Ja plačem, keď som na dne. A vtedy tiež už neplačem, pretože z toho dna ma to aj tak nedostane. Začínam praktizovať budhizmus: sit with it.
Za ten budhizmus ti pekne ďakujem. Nebabri ho; nie je to nič pre teba. Nie si stavaná na pokoru a mier.
Prestávam sa už rozčuľovať.
To je tá únava. Učí ťa.
Čo? Zdochnúť?
🙂 Keď si unavená, si pekne zlostná! Únava ti šetrí nervy. Zatiaľ to zvládaš. Už sa máš dosť silno pod kontrolou a prestávaš reagovať.
Súvisí to nejako s tou dôverou?
🙂 Nie. Súvisí to s únavou.
Tá únava je prirodzená?
🙂 Myslíš, či sme ti ju nezoslali my? 🙂 Zoslali. Chráni ťa a urýchľuje tvoje učenie. Mne sa nechce čakať donekonečna.
😛 Tebe by to malo byť predsa jedno, Veliký, nie? Ty nepoznáš čas.
A ty nepoznáš nudu.
😆 Poznám. Nudievam sa.
Päť minút. Desať minút. Je tam toho!
Ty sa nudievaš?
Obvykle nie, len v poslednom čase. Naučila si ma niečo a teraz to nemôžem používať. Potrebujem na to teba – a ty si ešte stále nepripravená. Nudím sa.
🙂 Začína mi byť menej depresívne. Nudiaci sa archanjel. Nemôžeš sa nejako rozptýliť?
Myslíš… ako spraviť nejakú malú potopu či čo? 🙂
🙂 To nie! Zadrž! Radšej sa otravuj. Ty to zvládneš.
Ešte že mám tvoje sny.
A ja som myslela, že som prestala snívať!
Nie, snívaš naďalej, len si to nepamätáš. Nič ťa nerozptyľuje. Robíš len to, čo máš.
Ja neviem… Tá únava je fakt besná, Veliký… Ja by som už len spala.
🙂 Spíš. Inak, ako fyzicky, ale spíš. Prespíš to všetko až do okamihu, kedy prejdeš.
„Prejdeš…“ Už som si povedala, že zmením heslo. Mám?
😀 A ty sa pýtaš mňa? Nerozhodného?
😳 OK, Veliký, nie si nerozhodný. Ja som nerozhodná.
🙂 „Ja som anjel.“
😀 To asi ťažko. Dobre strelený anjel.
No, tak dobre strelený. Ale anjel. Nevieš sa rozhodnúť. Nevieš, čo treba zmeniť, a preto nemeníš. Nevieš, čo je správnejšie, a preto nepoučuješ. Odrazu každému dávaš priestor. Hovoríme vôbec ešte stále o tebe? 🙂
🙂 Asi som bola parádny ksicht…
🙂 A si. Ale teraz už si iná. Ešte stále máš vlastnosti, ktoré anjeli nemávajú, ale kľudne si ich nechaj. Si napojená, ale nie si našou súčasťou. Povedal som ti, že ťa neasimilujem. Zostaneš napojená, kým nezačneš vnímať ako my.
Počkaj… Chápem to tak, že budem „pridružená výroba“, hej?
🙂 Nie celkom. Si jedna z nás. Si naša. Ale ešte ťa nenapojíme. Tvoje ľudské vlastnosti sú nám cennejšie ako dokonalá kontrola.
Veliký, ale pred chvíľou si povedal, že som napojená, a teraz si povedal, že ma nenapojíte.
Nevýhoda únavy. Posielam obrazy a ty ich nepresne prekladáš do slov. Vieš, ako to myslím.
Asi hej, ale máš pravdu, nemám pre to slová.
🙂 To preto, že sa to celkom vymyká tomu, čo ľudský mozog dokáže obsiahnuť. Ale rozumieš.
🙂 Asi hej. Spala by som, Veliký.
Tak pôjdeš spať. Ale ak pôjdeš spať, zobudíš sa skoro a budeš zlostná.
Môžem nariekať?
🙂 Nariekaj.
Prestala som celkom cvičiť. Už sa takmer nehýbem.
🙂 Čo ti hovorí „mŕtvy chrobák“?
Vy ma pripravujete…
🙂 Niekto musí. Toto je vec, ktorú stojíme spolu, dievča. Spoľahni sa.
🙂 Spolieham sa, Veliký. Baštím ťa.
Choď už spať, ale nie som z toho rád.
Prečo?
Poddávaš sa.
No… som unavená.
To áno, ale nesieš to vyslovene psychicky. Miesto telesnej únavy zaspávaš. Tvoja duša sa chce celkom vypnúť. Ale ak by sa vypla, tak sa nenaučíš s tým narábať, dievča. Tvoja duša musí byť svedkom toho, čo sa deje. Poučenie prichádza z videnia, nie z nevidenia.
Aj tak sa mi zíva.
🙂 Ale už nie až tak ochotne ako pred chvíľou.
🙂 Teraz si ma dostal. Máš pravdu. Prestávam byť unavená.
🙂 Máš strach?
Hmmmm… áno. Neviem, z čoho, z ničoho konkrétneho, proste len mám taký nejaký blbý pocit… strach.
Telo cíti premenu a reaguje na ňu. Telo stráca svoju schopnosť pohybovať sa v hmote.
Vidíš… Teraz ma napadá čosi, čo mi došlo dnes dopoludnia… Hmota ma začína ťažiť. Obťažovať. Mám ju veľmi rada, je to úžasná zábava, ale súčasne akoby ma ťahala nadol.
A preto je tu tá únava.
Počkaj… Ten pocit je produkt únavy, alebo je únava niečo ako sedatívum?
🙂 To druhé. Únava ti umožňuje absolvovať to bez zbytočných nervov. Ďalšiu záťaž by si už neuniesla. Takto polovicu procesu prespíš. Nie doslova, ale vnútorne ho prespíš. Meníš sa a prespíš to.
Umelá kóma.
🙂 To nie… Beháš, hovoríš, robíš… ale kto behá, hovorí, robí?
Automat.
🙂 A ten zvyšok?
Spí? 🙂
Iste… 🙂 Spí. Pozoruje sám seba, ako behá, hovorí a robí bez toho, aby sa na tom behaní, hovorení a robení zúčastňoval. Má odstup a veci idú ľahšie. Nepotrebuješ sa držať zabehaných zvykov a presvedčení, pretože spíš a sama sebe sa snívaš.
🙂 To mi pripomína rozprávku Aladin. 😛 (Presný úryvok je dole)
🙂 Je jedno, čo ti to pripomína. Je dôležité, že ti to pomáha prežiť.
V poslednom čase veľmi často behám po svete ako päťročné decko…
Je to tvoj návrat späť do stavu, kedy si bola na podobné situácie najlepšie vystrojená. Bez predsudkov a bez očakávaní. Len s trochou strachu – a ten teraz zle vnímaš. Ale len čo sa posunieš do iného rozpoloženia, strach sa stratí. Ten strach patrí tomu päťročnému dieťaťu, nie tebe.
Mám tomu dieťaťu ten strach vziať?
Nie je to nutné. Niekedy je dobré zachovať si spomienku na strach. Najmä ak je taká slabá a neopodstatnená.
Veliký, dnes už skončíme, dobre?
🙂 Dobre. A zajtra píšeme znova. Potrebuješ ma, dievča. Potrebuješ, aby som ťa viedol.
/…/ Neviem si to predstaviť… ale verím tomu. 🙂
Nič si nepredstavuj. To je to najhoršie, čo teraz môžeš urobiť. Nie si pripravená na to, čo sa deje. Nikdy v živote si nemala podobný zážitok. Nič z toho, čo by si si dokázala predstaviť, nebude vystihovať to, čo bude. Ak si budeš predstavovať, budeš večne vyzerať svoju predstavu. Ty musíš byť prítomná v každom okamihu a žiť ho naplno, nie čakať na nejakú predstavu!
Myslím, že rozumiem.
🙂 Rozumieš. Viem, že rozumieš; už sme to preberali nespočetnekrát. 🙂 A viem, že si nepamätáš – ale už si pripravená. Tvoje telo automaticky vie, ako sa zachovať. Teraz ti automaticky posiela únavu. A ty nebudeš reagovať emotívne, pretože budeš príliš unavená. Nebudeš sa brániť, nebudeš brániť svoje predstavy a presvedčenia, ale sa prispôsobíš. Budeš síce ticho kňučať, ale prispôsobíš sa – a potom zistíš, že niet prečo kňučať. 🙂
🙂 Niet prečo… To sa mi páči…
🙂 Udržiavame ťa v nálade. Dôveruj nám. Donúť sa nepochybovať. Teraz naozaj každé pochybenie dokáže narobiť veľké problémy! Dôveruj. Veci sú rozbehnuté, výsledok je vopred daný, len ty ho nevidíš – ale nepochybuj o tom, že nastane. Neklamem ti. 🙂
😀 No dobre, ja sa zdržím komentára. /…/ Ak chceš, tak aj klam.
🙂 Nechcem.
Takže moje stručné zhrnutie: Niekde v priebehu “vzostupu” sa s človekom deje premena. Túto premenu nesie ťažko, pretože… lebo. Neviem, ale proste ju nesie ťažko. Na to, aby ju zvládol, sa mu “zhora” posiela únava. Únava ho núti vybrať sa z diania a stať sa len pozorovateľom, takým unaveným, že sa mu nechce už ani komentovať alebo zaujímať stanoviská.
Druhá vec boli predstavy: človek, keď sa okolo neho dejú nepredvídané veci, stráca orientáciu. Snaží sa odinterpretovať si to, čo sa deje – urobiť si predstavu o budúcnosti. To je jednak somarina, pretože pre to, čo sa deje, nemá slová ani obrazy (to už bolo u Lujana Matusa), a potom ak si robí predstavu, má tendenciu porovnávať všetko s touto predstavou a len tú predstavu považovať za “to pravé orechové”. Pritom predstava je len škraboška nasadená na skutočnú situáciu.
Tretie: Keď sa meníme, máme tendenciu spadnúť do stavu, ktorý je pre nás najvýhodnejší z hľadiska tejto premeny. Veľmi často to budú asi detské roky. Vtedy sa to prejaví tak, že sa nám zmení povaha a reakcie.
Možno tam bolo toho viac, ale ja som zatiaľ vytiahla len tieto tri veci.
A tu je na ilustráciu ten Aladin, čo mi prišiel na um 😛 (3:40) :
… Groover 🙂 
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor