Od vytiahnutia poslednej pathworkingovej karty Veľryba uplynula pre mňa hodne dlhá doba – a stále som tú kartu akosi nedokázala uchopiť… Mohlo to byť hocičo.

Ale dnes mi došiel popud, že mám ťahať novú kartu. Že som sa konečne “vymrštila”. A viem, že to tak je.

Bolo to veľa drobných vecí, ktoré sa objavovali v rôznych oblastiach môjho života a keďže som nevedela, na čo presne sa tá Veľryba viaže, nevedela som, kde zlyhávam. Operená rota zrejme trpezlivo čakala a stepovala a keď videla, že sa nijako nechytám, začali drobné postrčenia.

Ľudia, ktorí ma pred časom vytáčali do nepríčetnosti, prestávajú mať pre mňa význam. Tým, že mi zo života miznú “negatívne kritériá”, uvedomujem si, že sa v bez-foremnosti začínam stabilizovať.

Zmením si loginové heslo a odrazu (= do 24 hodín) sa svet začína správať podľa neho, čo mení následne moju povahu.

Začínajú mi chodiť e-maily, ktoré sa tématicky akoby dopĺňali, hoci každý je odinakiaľ. Vedú moju pozornosť k novým veciam. Kedykoľvek mi vznikne otázka, do 24 hodín príde niečo, cez čo sa dopracujem k odpovedi. Napríklad začínam uvažovať, či si nezmením späť gravatara na labuťkový. Neviem sa rozhodnúť a vtedy Groover napíše niečo o labutiach. Okamžite mením gravatar. 🙂

Pri písaní jedného článku narazím na pesničku, ktorú neviem dostať z hlavy. Vďaka tomu sa vypína môj vnútorný monológ na celé desiatky minút. Tým, že sa vypína, som vnímavejšia pre synchronicitu v prostredí.

Vo videu chlapec, ktorý chce spievať frajerke, príde o hlas. Ide s ním jeho džin, skryje sa pod balkónom a spieva miesto neho a predcvičuje tanečné figúry. Tí dvaja sú dokonale zosynchronizovaní. Je jedno, kto spieva a kto sa tvári – výsledok je úžasný. A ku koncu už spievajú duet a dopĺňajú sa. Cestou do obchodu sa môj éterický dvojník osamostatňuje a tancuje ulicou a okoloidúci ľudia sa s ním synchronizujú, hoci o ňom ani nevedia.

Presne týmto spôsobom sa so mnou začína synchronizovať svet. Keď niečo potrebujem, už je to na ceste. Prudko leje, ja mám vystúpiť z auta a zmoknúť. V tú ranu prestáva pršať. Idem do obchodu kúpiť čosi. Ešte som ani poriadne neprišla k pultu a predavačka sa natiahne a podáva mi to. Ešte som neotvorila ústa. 🙂

Dám na blogu Groovera na moderovanie. Nechce sa mi vysvetľovať, prečo ho vnímam ako dogmatika. Na to napíše Nrayn hodnotiaci komentár, v ktorom mi len stačí prepísať moje meno jeho menom, zmeniť rod a pár reálií a mám svoju odpoveď na svete:  copy + paste. 🙂

Začínam si spomínať, že som niečo viac než len táto osoba. Mnohé zážitky mi odrazu začínajú zapadať do seba.

Doma sa začínam odosobňovať od mojej súkromnej situácie. Som už len automat, ktorého sa nedotýka nič z tragédie, ktorej som svedkom. V tom najhoršom vidím Svetlo.

Uvedomila som si, že tancujem s Univerzom akýsi tieňový tanec – Univerzum vedie a ja sa len plynule prispôsobujem. A spolu dosahujeme.

Uvedomila som si, že som sa konečne vymrštila z tej vody, zamávala plutvičkami a ony ma chvíľku udržali vo vzduchu. 🙂

Celý čas som stála presne v cieli, len som si to neuvedomovala. Nemám vlastnú agendu. Nemusím sa nikam hrabať a nemusím nič na sebe “zdokonaľovať”. Stačí len byť. Existovať.  Som len nástroj (zatiaľ ešte hodne nepresný), cez ktorý vedie úžasná vibrácia. Je to fantastický pocit – nemusieť sa snažiť, len citlivo reagovať na drobné postrčenia a neangažovať sa. Kľud v srdci. Všetko je, ako má byť. 🙂 Eloi.

Trvalo to dlho, ale nakoniec správa Veľryby došla.