Ešte stále to spracovávam… a než sa to dostane k vám, tak to ešte chvíľu potrvá 🙂 , takže dovtedy to bude možno už aj “strávené”… Môžem o sebe spokojne vyhlásiť “stretla som anjela”. Mal ľudskú podobu, chodil, dýchal, hovoril (a ešte stále tak činí, takže ten minulý čas je len čistá básnická dramatizácia 😉 ). Neprišla som na to okamžite. V prvom okamihu som registrovala len to, že je absolútne súmerný a krásny bez toho, aby bol pekný. Príjemný, ale nie žiadúci. 🙂 Neviem, či mi rozumiete… Ja si rozumiem 😛 . Keď som sa prvýkrát stretla s Gabrielom, bolo to presne tak: krásny, ale nepríťažlivý. Majú v sebe niečo, čo vás stavia do pozoru a za stenu zo skla. “Nem megfogni.” (=Bola som raz v maďarskom obchode s porcelánom.)
Aj tento ma zaujal a zahnal okamžite do ostražitej obrany. Pripisovala som to tomu, že “pekný chlap” – a takých ja nemusím. Pozorovala som ho a čudovala som sa, ako môže byť dobrý odborník (čo zjavne je), keď je mierny, nepriebojný, prispôsobujúci sa, pasívny a nevie sa rozhodovať. Vzala som na vedomie a miestami ma svrbela dlaň na prefackanie a miestami som otvárala oči nad jeho múdrosťou. 🙂
Spolupracovali sme asi mesiac v tomto režime. Od prvého okamihu medzi nami niečo bolo, nehmatateľné a nepomenovateľné (teda, pokiaľ “niečo” nie je dosť dobré pomenovanie 😛 ). Bolo to také zvláštne – z nejakého dôvodu sme sa vyhýbali priamemu pohľadu jeden na druhého, hoci sme nemali najmenší problém celkom otvorene sa rozprávať a riešiť pracovné veci.
Potom, jedného dňa, som mala šancu pozorovať ho zboku, ako hovorí s niekým iným. Musela som ho pozorovať; bola to moja úloha. A ja som sedela a prvýkrát som skutočne registrovala, akú súmernú tvár má, aký tvar nosa a úst, aký pohľad očí, akú mimiku, aký úsmev, aké nasadenie hlasu… a odrazu sa mi niekde na pozadí vynorila myšlienka “veď on vyzerá úplne ako anjel!”
Sedela som tam, vyvaľovala oči a jeho problém zaujať jednoznačné stanovisko a robiť rozhodnutia, jeho mäkkosť a lemravosť mi odrazu začali dávať celkom nový zmysel… Povedala som si, že večer pôjdem na kyvadlo a preverím ho. 🙂
Nebolo treba. Porada skončila a my sme sa lúčili. Pozrel mi do očí a zasmial sa – a keď niečo rozoznám, tak oči anjela! Videla som, kto je, že vie, kto je a že vie, že aj ja viem. Mal to v tých očiach. Taký “drobný anjelský posmešok”, ktorý dobre poznám od Jeho Gabrielstva. 🙂
A v tom posmešku bolo ešte čosi: že vie aj to, kto som ja.
Rozlúčili sme sa a išli si každý po svojom. Ale odvtedy mi je dobre – keby som sa dostala do úzkych, viem, kde hľadať pomoc v tomto 3D svete. Mám “strážneho” z mäsa a kostí. 🙂
Ak som o sebe doteraz niekedy pochybovala, tak teraz už nie. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor