Sme zapísaní v neformálnom dennom štúdiu zvanom “život”. Každý deň sa učíme nové lekcie. Tieto lekcie môžeme zbožňovať alebo nenávidieť, ale vybrali sme si ich do nášho študijného programu my sami…
Prečo sme tu? Čo je náš zmysel života? Na túto otázku sa snaží nájsť ľudstvo odpoveď od nepamäti. Ale jedno pri tomto hľadaní prehliadlo – niet jedinej správnej odpovede. Pre každého jedného je táto odpoveď iná.
Každý z nás má svoj vlastný cieľ a cestu, nepodobné na ciele a cesty iných ľudí. Aby sme naplnili náš životný cieľ, postretávajú nás na našej ceste rôzne životné lekcie. Tieto lekcie sú tu len pre nás a pomocou nich zisťujeme a postupne napĺňame zmysel nášho života.
Keď už sme sa naučili základné lekcie od svojho telíčka, prichádza k nám pokročilejší učiteľ – Univerzum. Každá situácia nášho života je pre nás takáto lekcia. Keď nás bolí, učíme sa niečo. Keď sa radujeme, učíme sa niečo iné. Každá udalosť a každá akcia je len lekcia, ktorú sa máme naučiť – a niet spôsobu, ako sa im vyhnúť alebo ich odšvindľovať.
V priebehu života nás môžu postretnúť bolestivé skúšky, ktoré iní nebudú mať, ale rovnako iní sa môžu dlhé roky potýkať s problémami, ktoré sú pre nás bezpredmetné. Nikdy si nebudeme celkom istí, prečo máme večne finančné problémy, prečo sa v kuse rozchádzame s niekým, prečo nás ničia rozvody a úmrtia príbuzných a priateľov, kým ostatní majú hojnosť a šťastnú ruku vo všetkom, čoho sa chytia. Jediné, čím si môžeme byť istí, je, že prejdeme všetky lekcie, ktoré sa práve my potrebujeme naučiť.
Jadrom druhého pravidla je zladiť sa s našou individuálnou cestou tým, že sa naučíme naše individuálne lekcie. Toto je jedna z najťažších výziev, ktoré nám život prináša, a niekedy zistíme, že nás naša individuálna cesta vedie niekam celkom inam, než kam vedú cesty iných ľudí. Neporovnávajme našu cestu s cestami iných a nesústreďujme sa na rozdiely medzi ich lekciami a tými našimi. Pripomínajme si, že nás postretnú len tie lekcie, ktoré nám pomáhajú rásť a súčasne máme schopnosť zvládnuť ich.
Ak sa týmto lekciám postavíme, prestávame byť v našom živote obeťou okolností alebo osudu a preberáme opraty do vlastných rúk. Život sa nám prestáva “diať” – začíname ho aktívne utvárať, objavujeme v sebe skryté rezervy a posúvame sa tam, kde sme si nepredstavovali, že sa dokážeme posunúť. Možno to nebude ľahké, hladké a elegantné – ale rozhodne to bude stáť za to!
Na našej ceste k sebaobjavovaniu budeme potrebovať zvládnuť štyri základné lekcie: otvorenosť, voľbu, férovosť a milosť.
Otvorenosť
Otvorenosť značí, že zostávame “na príjme”. Život nám podstrkuje obrovské množstvo lekcií a pokiaľ ich ako také nerozpoznáme a nie sme ochotní sa v nich učiť, sú nám nanič – ako písomky v škole, ktoré slúžia skôr učiteľovi ako žiakom.
Lekcie nás postretnú v hociktorom okamihu života. Niektoré z nich sú pomerne jednoduché a aj ľahko odhaliteľné ako lekcie, iné sú ťažké, nútia nás meniť uhly pohľadu a preskupovať svoje vnímanie a môžeme ich pociťovať ako nesmierne príkorie, len nie ako lekciu; no a je tu tretí typ lekcií – “darčeky”, ktoré dostávame, ak sme sa už dokázali naladiť na našu osobnú cestu a ideme po nej. 🙂
Ak si uvedomíme, že každá udalosť v našom živote je tu na to, aby nás niečo o nás naučila, je to obrovská, hlboká premena v našom vnímaní. Odvyká nás cítiť sa ako obeť vo vlastnom živote. Keď aj tie nepríjemné a stresujúce veci, ktoré nás postretnú, berieme nie ako “príkoria” (nad ktorými nariekame, proti ktorým sa bránime všetkými desiatimi a keď nás zasiahnu, zvíjame sa v nich bezmocne ako prišliapnutá dážďovka), lež ako lekcie, dostávame sa o podstatný krok bližšie k odhaleniu, kto v skutočnosti sme a čo je náš zmysel na tomto svete. Začínem si tým pestovať základný postoj otvorenosti.
A ako zistíme, či ide o “príkorie” alebo “lekciu”? V podstate všetko je to “lekcia” a či ju ako takú rozpoznáme, závisí len od toho, cez aké filtre interpretácií sa práve na ňu pozeráme. Ak sa na ňu pozeráme očami odporu, len nás lekcia nazúri, roztrpčí alebo sa v nás prebudí tvrdošijné držanie sa starého – a nikam neporastieme. Ak zmeníme optiku a pozrieme sa na ňu očami “no dobre, tak to už nastalo a musím cez to – tak do toho a čím rýchlejšie, tým kratšie to bude bolieť”, identifikujeme ju ako lekciu, ktorá 1. otestuje nejakú našu schopnosť a 2. ak si ju spätne analyzujeme, naučíme sa niečo o tom, kto sme boli kedysi, kto sme dnes a ako sme sa z “kedysi” dostali do “dnes”… čo môže byť užitočná informácia, keď sa budeme chcieť dostať do “zajtra”. 🙂
Lekcie, ktoré vnímame ako príležitosti, prijímame oveľa otvorenejšie – ale tiež sú to len “lekcie”. Povýšenie v práci so sebou nesie lekcie zodpovednosti a ochoty. Začiatok nového vzťahu so sebou nesie lekcie dôvery, akceptovania a prispôsobovania sa. Narodenie prvého dieťaťa so sebou prináša lekcie trpezlivosti a disciplíny. Tieto lekcie nám idú ľahšie dole gágorčekom, pretože sú zabalené v príťažlivom obale. Rozpoznávame ich a prijímame ich.
Ťažšie už rozpoznávame ako “lekcie” tie situácie, kde dostávame od života nakladačku. Práve preto, že nie sú zabalené v darčekovom papieri, začíname sa proti nim okamžite štetiť. Ak ich však neberieme ako lekcie, tak potom strata zamestnania je okamžite katastrofa a nie lekcia prv pružnosti a sebazodpovednosti. Zlomené srdce je totálna kríza a nie lekcia láskavej rezignácie a odstupu. Narodenie postihnutého dieťaťa vyzerá ako trest a nie ako šanca vytvoriť aj zo zlej situácie únosnú situáciu a byť potrebný a užitočný. A aj keď tieto nepríťažlivé lekcie sú všetko iné, len nie zábavné, predstavujú pre nás tie najväčšie dary, ktoré dostávame.
Chérie Carter-Scottová rozpráva o svojej vlastnej lekcii trpezlivosti. Večne bola v situáciách, kedy ju niečo štvalo, kedy sa naháňala a bola pod tlakom a podráždená. Bolo potrebné, aby sa ju naučila, ale zakaždým, keď lekcia prišla, začala sa zvíjať od odporu, trvala na tom, aby bolo všetko podľa nej a bola vždy v presvedčení, že táto jedna špecifická situácia má byť tak-a-tak.
Toto je častá chyba, ktorú robíme: každú situáciu považujeme za osamotený incident, hoci v podstate za nimi leží istý opakovaný vzorec – istý typ situácií sa nám stále opakuje a vracia sa k nám. U mňa sú to napríklad “úžasní mladí muži”, ktorí si o mňa otierajú parožie. 😛 Ešte som nezistila, o čom by táto lekcia mohla byť, ale skúmam, skúmam… a až raz na to dôjdem, tak vám to porozprávam. (Ja vždy všetko vykecám. 😀 )
Ako sa pohneme od odporu k otvorenosti? Tak predovšetkým tým, že odpor rozpoznáme: na fyzickej úrovni ako zatínanie zubov, zvieranie v hrudi či vzdychanie; na mentálnej úrovni sú to myšlienky ako “Prečo sa s tým musím potýkať? Nechcem to, nepotrebujem to, nepáči sa mi to!” Keď raz zistíte, ako sa prejavuje odpor vo vašom konkrétnom telíčku, bude sa vám ľahšie odhaľovať v budúcnosti.
U mňa je napríklad centrom odporu môj žalúdok. Proste mi niečo “leží v žalúdku” a mám problém “to stráviť”. Len čo ma začne bolieť žalúdok (a aj každého iného človeka), začínam sa predkláňať a hrbiť chrbát. To v tele posilňuje pocit, že sme bezmocní voči danej situácii – a bolesť žalúdka sa prehĺbi a my sa zohneme ešte viac a to v nás posilní… atď. 😕
Dnes už viem: len čo mi niečo udrie na žalúdok, už zasa mi niečo “nešmakuje”. 😦 Už zasa sa ide lekciovať. 😦 😦 😦
Tak vám poviem: baka-baka.
Len čo zistíme, že máme fyzický prejav odporu, potrebujeme si pripomenúť, že v danej situácii nie sme bezmocní, že máme možnosť voľby (ale o tej až nabudúce). Buď sa budeme cítiť zle (a zhoršovať tým náš odpor, ako to poznám z vlastnej praxe), alebo lekciu prijmeme a pozrieme sa, čo sa z nej vieme naučiť. Máme to pod kontrolou – je to naše rozhodnutie.
Posledný krok spočíva v tom, že sa sami seba spýtame, či sme ochotní prestať odporovať a ideme do tejto lekcie naplno. Niekedy môžeme byť poničení z predošlých lekcií a povieme si, že nie. Je to síce len predlžovanie utrpenia, ale ak sa necítime na lekciu, nebudeme ju robiť. V štádiu extrémnej únavy alebo dezorientácie totiž nevyťažíme z lekcie dostatok na to, aby sme ju raz navždy zrušili, a môže sa nám v oslabenej podobe ešte párkrát vrátiť. Zasa: je to naša voľba. Máme to v rukách.
Ovšem pravda je, že čím skôr cez to prehrmíme, tým skôr to budeme mať za sebou. A čo je zvláštne – ak sa do nášho života situácia niekedy aj v budúcnosti vráti, už ju nebudeme cítiť ako “lekciu” či “výzvu”, ale len ako niečo, pre čo už máme vytvorenú životnú skúsenosť, čoho sa nebojíme a vieme, ako na to.
Ja mám v súčasnosti lekciu Alzheimer. Od samého začiatku ju beriem ako “lekciu” a nebránim sa, hoci miestami sa moje ego ešte skŕčuje od odporu a pocitu krivdy. Ale vnímam ju ako lekciu a vnímam jednotlivé etapy, cez ktoré prechádza ľudská duša, keď musí čeliť takejto situácii. Je to o odosobnení, trpezlivosti, prispôsobivosti a súcite. A najhoršie na tom je, že v minulosti som už lekcie s týmito názvami mala mnohokrát – len som sa im bránila, nerozpoznala som ich ako “lekcie” a tak sa mi teraz nakopili v jednej jedinej! Keby som si ich bola “odkrútila” v minulosti, mohla som mať dnes situáciu oveľa ľahšiu. A je vo mne ešte jeden strach – aby táto situácia neobsahovala aj lekciu zo vzdávania sa. Na to ešte nie som pripravená… a po krízach visím večne na kyvadle a overujem si, či je to to, čo sa odo mňa očakáva… ale našťastie bola doteraz odpoveď zakaždým “nie”…
Otázka na telo: Proti ktorej lekcii sa bránite vy?
→ Pokračovanie článku: Byť človekom #2: Budeš prechádzať lekciami… voľba, férovosť a milosť
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor