Budem si to musieť ešte overiť, pretože doteraz som toltécku “tretiu pozornosť” vnímala trochu inak, ale dnes (a posledný týždeň) laborujem nad dvomi odsekmi z Lujana Matusa, kde sa okolo toho točím, ale zakaždým, než sa dostanem k zapísaniu, udeje sa čosi a moje myšlienky sa vytratia. Takto som sa postupne prepracovávala o jednu-dve vety ďalej :-)) , až som nakoniec vytiahla netbook, pretože ak si to hneď nezapíšem, zasa o myšlienky prídem. No a ako inak… nešlo mi prihlásiť sa do webu… 😕 Takže do vedľajšej miestnosti, kde je lepšia sieť, prihlásiť sa a späť do postele, netbook na kolená a písať… 🙄
Takže dobre; už som sa posťažovala (načo mi to bolo?! iba plytvanie energiou!) a tak sa môžem pustiť do témy.
Lujan Matus hovorí, že ako deti vidíme ešte neskresleným spôsobom – sme vyladení na náš najčistejší vnútorný hlas a ten k nám prehovára. Potom sa do toho vloží výchova a zmení hlas našej duše na hlas nášho rozumu – miesto toho, aby sme mali priamy kontakt s realitou, dostávame sa do kontaktu už len s našimi interpretáciami tejto reality. Matus to doslova nazýva “narcistická, sebareflektívna zložka, ktorá hovorí sama k sebe a komentuje len to, čo sa udialo” 🙂 . Táto “narcistická, sebareflektívna zložka” (sorry, ale je to príliš krásny obraz na to, aby som ho nepoužila) má za úlohu udržiavať nás v hraniciach poznaného a tým z nás robiť predvídateľného, ovládateľného tvora, závislého na interpretáciách ostatných. Takto sa “človečia pravda” stáva tou najdôležitejšou pravdou a tá pravda, ktorú podpisuje viac ľudí, sa stáva “pravdivejšou”… moja interpretácia 😉 . Dôsledkom je, že sa pohybujeme stále v začarovanom kruhu tej istej “reality”, ktorú nám odvšadiaľ potvrdzuje vnímanie ostatných (hovoríme tomu “sen planéty” alebo “príbeh planéty”, hoci s planétou ako takou nemá veľa spoločného, len s dohodou človečenstva) a náš hlas rozumu má za úlohu v nás tento sen cez vnútorný monológ utvrdzovať.
Keď už hovoríme toľko o vnútornom monológu: to je ten hlások v našom vnútri, ktorý nám večne komentuje, čo je čo, ako to vyzerá, či je to “dobré” alebo “zlé” a ako k tomu stojíme my – či nás to ohrozuje alebo nám to pomáha. Práve táto extrémna viazanosť na “ja” (castanedovci jej hovoria sebadôležitosť) je príznakom vnútorného monológu. Vnútorný monológ má dve funkcie: popisnú a vzťahovú. Popisná funkcia je ešte tá “bezpečnejšia”, hoci nás drží stále v rámci už raz poznaného (nami alebo niekým iným, kto nás to naučil). Hovorí nám, čo čo je. “To je ruža.” alebo “Ruža je červená.” Núti nás vidieť energiu ako hmotu – ale nič viac.
Problematickejšia je vzťahová zložka vnútorného monológu, ktorá do stredu všetkého diania kladie našu osobu a my interpretujeme všetko vo vzťahu k nám. Nemáme radi červenú? Z vyjadrenia “ruža je červená”” sa odrazu stáva “to je škaredá ruža!” Len čo si ju takto zachlievikujeme, môžeme od tohto jedného nami zadefinovaného vzťahu odvinúť celú sieť iných vzťahov. Ty si tiež myslíš, že je škaredá? My si rozumieme; si môj človek! Ty si to nemyslíš? Si nepriateľ! Ty si mi priniesol červenú ružu? Chceš ma uraziť?! Keby si ma mal dostatočne rád, vedel by si, že červené ruže nemám rada a bol by si mi priniesol niečo iné! Ale ja som ti nestála ani za tú úvahu! Čo si to o mne myslíš?! Že som menej ako ty?! Čo si to o sebe vlastne myslíš?! Ty sa vyvyšuješ, si arogantný a sebecký!
🙂
Ľudská psychika je absolútne úžasná mašinéria. Z jedného jediného vstupu (“toto je červená ruža”) vieme v priebehu nejakých 5 minút vygenerovať celé podhubie pre tretiu svetovú vojnu. Že nie? Môj boh je lepší ako tvoj! Ty neveríš v môjho boha? Ty urážaš môjho boha! Môj boh volá po odplate! Ja v neho verím a uctievam ho, preto som spravodlivejší ako ty a čokoľvek v jeho mene urobím, je spravodlivejšie ako to, čo ty urobíš na sebaobranu…
🙂 Skúsme si z toho vybrať slovíčko “môj” alebo “ja” – aký zmysel ešte budú tieto úvahy mať? Nijaký. Preto je také dôležité pri práci s vnútorným monológom začať práve od tejto zložky – vybrať zo svojho pozorovania seba a ostať len na úrovni vecných konštatovaní, kde sa nevyskytuje ja/my/môj/náš, “oni” ako označenie nejakej skupiny, hodnotiace a posudzovačné slová. Je problematické, zdĺhavé a dosť frustrujúce cielene meniť svoje presvedčenia, ale existujú “zadné vrátka” – kontrola nad vnútorným monológom. Nie nad tým, či vôbec beží v našej hlave (spočiatku bude) ale čo nám hovorí. Stačí ho pozorovať nie ako súčasť nás samotných, ale ako nejakú magnetofónovú nahrávku, a hľadať a mazať z nej všetky nežiadúce prvky: hodnotenia, posudzovania, oddeľovania, vytváranie protikladov, nevraživosť a “ja”.
(Tento článok vzniká postupne. Pred dvoma dňami som ešte nemala dôvod písať to, čo som písala, ale odvtedy diskusia pri inom článku ukázala, že keby to bolo napísané o týždeň skôr, mohli sme si ušetriť spústu komentovania… 🙂 Milujem synchronicitu!)
No a späť k Matusovi. Takže ako deti sa rodíme s čistým vnútorným monológom a postupne, výchovou, ho nahrádzame vykonštruovaným vnútorným monológom, teda “hlas duše” nahrádzame “hlasom rozumu” (a väčšinou ani nie toho vlastného, ale nejakého prebratého, často odovzdávaného celé storočia vo forme učení alebo “posvätných textov” a ich menej “posvätných” interpretácií typu “krížové výpravy” a “sväté vojny”). Matus tomu hovorí, že sa stávame kolektívom.
A teraz citát (ja viem, som nesmierny kruťas 😛 ):
“Čo tým hovorím je to, že musíme umožniť, aby sa všetky tie interné obrazy externalizovali a nevlastniť ich vnútorne, pretože nám nepatria. Patria našej konečnej nevyhnutnosti – našej smrti. … Naša nevyhnutnosť vezme to, čo bolo, a ukáže nám, kto sme boli, a tento definitívny prechod sebou samým je ničivý. Zasiahne nás večná túžba, čo je vlastne videnie, ktoré nám po celý život chýbalo, pretože sme boli konfrontovaní len s našimi skutkami, produktom našich úvah, čím sme nereagovali vhodne na situácie, ktorými sme prechádzali.”
Inými slovami, potrebujeme odstup od našich interpretácií sveta (to sú tie “obrazy”), pretože tieto interpretácie nie sú v skutočnosti “naše”, ale sú len prevzaté od generácií pred nami. V okamihu smrti, kedy všetky naše predstavy a interpretácie strácajú na dôležitosti, pretože práve končia, vnímame svet znova neskreslene, ako kedysi vo veku detí; vidíme, kde sme sa zachovali z pohľadu vlastnej pominuteľnosti nie najmúdrejšie… a chytá nás túžba zmeniť to… lenže už niet kedy. 😕 Preto toltékovia kladú taký dôraz na smrť ako radcu. Ak si dokážeme v každom okamihu svojho života nasimulovať stav mysle, ktorý máme v okamihu smrti, budú naše myšlienky a rozhodnutia vyzerať celkom inak a budeme žiť v “tu a teraz” a reagovať na každú situáciu ako na to, čo je, nie ako na príležitosť potvrdiť si svoj sebaobraz a svetonázor.
Tento stav “smrti ako poradcu” dosiahneme najskôr tak, že sa pomaly dištancujeme od našich vlastných predstáv a interpretácií (po ruizovsky “dohôd”) a dovolíme si vnímať svet neskreslený cez tieto filtre.
Priznávam, posledné vety som prekladala skôr podľa zmyslu, nie podľa slov, takže ma nechytajte na slovíčkach. Pre mňa z toho vyplynulo až po niekoľkonásobnom opätovnom čítaní jedno ďalšie poznanie: to, čo je pôvodne fyzický pocit (teda “pamäť tela”, ako to chápem ja), sa u nás výchovou rozpadá na dve zložky, ktoré sa správajú, akoby boli samostatné jednotky, hoci sú stále len jedno a to isté – na rozum a srdce. Rozum hovorí srdcu, čo má srdce vidieť, a srdce poskytuje rozumu filtre, ktoré mu dávajú dôvod konať tak, ako konať chce. 🙂 Psychológia tomu hovorí “samonapĺňajúce sa proroctvo”, technik tomu hovorí “samodržný systém” a sprostoreký slovenský bosorák tomu hovorí “samonasie*anie”. 😆
Takto mi dáva kdečo trochu väčší zmysel. Kedysi som bytostne nesúhlasila s ľuďmi, ktorí tvrdili, že netreba chápať rozumom. Takisto som bytostne nesúhlasila s ľuďmi, ktorí si ohýbali realitu podľa toho, čo sa im práve emocionálne hodilo. Nemala som argumenty ani pre jedných, ani pre druhých, ale Matus to vlastne pomenováva – oboje je jedno a to isté, ktoré my vnímame ako dve samostatné (a často protichodné) veci. Ale to je len naše vovychovávané vnímanie, ktoré nás núti deliť niečo nedeliteľné. Len spolupráca rozumu a srdca vedie k skutočnému poznaniu! Ak je rozum ticho, sme súdok s pušným prachom; ak je srdce ticho, sme nájomný vrah.
A z tohto pohľadu mi dáva odrazu oveľa väčší význam aj Ruizovo učenie o tom, že každá ľudská spomienka má dve zložky: akciu a emóciu, a že skutočne vzostúpení ľudia typu Kristus a Budha dokázali oddeliť jedno od druhého… a konať bez skreslení vovychovávanej racionalizácie a citových poryvov ega.
A Matus pokračuje: v niektorých šamanských kruhoch sa nazýva svet, ktorý vnímame v bdelom stave, prvou pozornosťou, a svet snov sa nazýva druhou pozornosťou. To, že sme, a to, že snívame, je naše dedičstvo. Na to, aby sme sa dostali do tretej pozornosti, potrebujeme začať so sebou pracovať. Treťou pozornosťou nazýva Matus “prúd mágie, ktorý je diktovaný výlučne úmyslom večnosti”, pričom pod “mágiou” nemyslí čárymáry, ale udalosti, ktoré sa zdajú nepravdepodobné a napriek tomu sú možné – zhmotňovanie.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor