Tieto úvahy mi prišli cez newsletter Jima McElweeho z Unexplainable Store. Je to sprievodný text k jeho terapii na odstránenie ľútosti.
Čo je to ľútosť a prečo ju cítime?
Ľútosť je sama o sebe zmes dvoch pocitov – strachu a smútku. Je to strach z niečoho, čo sa nám udialo a nad čím nemáme kontrolu a strach z toho, že by sa daná vec mohla prihodiť znova. Ak si o nejakej minulej udalosti myslíte, že by ste boli radi, keby sa nebola vôbec stala, a myslievate na ňu častejšie, ako vám je milé, tak patríte k ľuďom, čo žijú s chronickou ľútosťou.
Predstavte si, ako by to vyzeralo vo vašom živote, keby váš rozum dokázal vysporiadať všetky tie pocity, čo vás trápia. Keby ste šli spať a ničoho by ste sa nebáli, keby ste sa ráno zobúdzali s tým, že nič nehrozí.
A teraz si pripomeňte, čo dnes cítite ohľadne tej udalosti, čo vás trápi. Nemusíte sa teraz po hlave vrhať do všetkých emocionálnych poryvov, ktoré sa s ňou spájajú, len si ju pár sekúnd mapujte, aby ste o nej dostali pomerne presný obraz. Nie je to príjemné preciťovanie, ale niekedy sa nám môže stať, že naša myseľ je v oddychu alebo zahĺbená do niečoho iného a vtedy sa nám minulosť pripomenie v celej svojej nádhere. Vtedy sme nepripravení a môže sa stať, že zareagujeme emocionálne nepatrične prudko, pretože to len naša obava (čo je účelový produkt našej mysle) reaguje na našu predstavu (čo je tiež len účelový produkt našej mysle). Nereagujeme na situáciu, ale na našu interpretáciu danej situácie.
Ak nás takýto okamih zastihne nepripravených, môže sa nám stať, že náš pocit sebahodnoty dosť utrpí – že dovolíme, aby tie najhoršie momenty nášho života definovali to, kto sme alebo nie sme! Nemalo by to byť tak: minulosť je minulosť a nemôžeme urobiť nič, aby sme ju zmenili. Potrebujeme sa s ňou vysporiadať raz prevždy.
Prečo? Pretože z ľútosti nad rozliatym mliekom sa môže stať návyk. Ak náš mozog začne považovať ľútosť a výčitky (svedomia) za normálny spôsob reagovania na udalosti, tak si práve do života pozývame ľútosť a výčitky svedomia, pretože na čokoľvek budeme reagovať “normálne”, budeme reagovať ľutovaním. Všimnite si, koľko ľudí behá po svete a ešte než otvoria ústa, už sa vám za niečo ospravedlňujú… To je ten stav, kedy sa z ľútosti stal autopilot. A len čo začneme bežať na autopilotovi, začína sa náš mozog vzpierať hocijakým iným pohľadom na vec. Nakoniec naše konanie podmieňuje už len jedna-dve udalosti z našej minulosti. To je nelogické a nefér súčasne! Nelogické preto, že minulosti dávame oveľa vyššiu silu, akú by normálne mala mať, a nefér preto, že z celého nášho života vyberáme len istú časť spomienok a tie ostatné jednoducho odsúvame bokom. A tým, že my sme poranení a zatrpknutí, šírime poranenie a zatrpknutosť cez naše reakcie aj do sveta okolo nás – na iných ľudí, ktorí dnes ešte možno zatrpknutí nie sú, ale keď na nich dostatočne dlho zavplývame, tak sa takými chytro stanú!
Takže ľútosť nad rozliatym mliekom nie je vlastne nič iné, než jedno ďalšie samonastolené obmedzenie, ktoré nás oberá o tie príjemné a hodnotné zážitky života – oberá nás o radosť.
A Jim McElwee potom pokračuje sondou do psychológie človeka: Keď sa niekde cítime vinní, môže byť tá vina reakcia na vonkajšie udalosti, ale môže sa rovnako dobre stať stálou súčasťou našej identity a môže nás donekonečna zásobovať pocitmi previnenia za to, že sami seba spochybňujeme, a tieto pocity previnenia a sebaspochybňovania potom so sebou prinášajú úzkosť a strach, ktoré nás zbavujú možnosti niečo robiť, takže nakoniec spadneme do nečinnosti.
Nemusí to tak byť. Potrebujeme však prelomiť jeden zlozvyk: obvykle, keď sa dostaví pocit ľútosti, vnárame sa doňho a necháme sa niesť na jeho vlne hocikam, kam nás vezme. Preto keď nabudúce pocítime ľútosť, pozrime sa na prostredie okolo nás a spýtajme sa: “Prečo cítim ľútosť?” a “Čo presne mi je ľúto?” Pomocou týchto otázok dokážeme rozpoznať zdroj týchto emócií a emóciám ako takým uberáme trochu na sile.
Keď zistíme zdroj našich emócií, je dobré pozrieť sa na to, nakoľko je súčasťou našej identity – teda nakoľko definujeme to, kto sme, cez situáciu, čo sa v minulosti nevydarila. Kto sme? Čo od života chceme? Aké hodnoty vyznávame? Čo dobré sme urobili pre iných – nezávisle od toho, aké (ne)dôležité? Ak sme urobili čo len trošičku dobrého pre niekoho iného, nemáme sa prečo cítiť slabší a menejcenní. Niekde zjavne je parketka, na ktorej sme užitoční a plnohodnotní! To, čo robíme, má pre iných a tým aj pre svet nejakú hodnotu. Tento pozitívny pocit si potrebujeme pestovať a používať ho na vyvažovanie ľútosti, ak sa znova dostaví.
Takže dobre: ľútosť je pomerne prirodzený pocit, reakcia na situácie z minulosti, s ktorými sa ešte stále nejako nedokážeme vysporiadať. Ak s tým chceme prestať, potrebujeme pochopiť, ako celý proces funguje. McElwee ho, samozrejme, viaže na svoj zvukový produkt (brain entrainment technológiu), ale ja sa pokúsim “obísť” toto cudzonastolené 😛 obmedzenie a použijem radšej techniky, ktoré nepotrebujete kupovať a okolo ktorých sa tu točíme ako pes za vlastným chvostom (a na ktoré si akurát spomínam):
- Prvé je budhistické “sit with it”. Z môjho pohľadu nesmierne nechutná technika, ale vysoko účinná. Náš mozog je stavaný do istej miery podobne ako mozog divého zvieraťa, napr. mačky – má tendenciu nevšímať si veci, ktoré sa nemenia, a reaguje prevažne na zmeny a nové podnety. A keď nás jeduje, že niečo v našej minulosti nedopadlo dobre, tak si sadneme, vyvoláme si tú situáciu a sedíme v nej tak dlho, až to náš mozog prestane baviť. A potom v nej sedíme tak dlho, až nás bolí zadok. A potom v nej sedíme ešte chvíľku, až už necítime nič – ani z tela, ani z ega. Proste sme sedeli v emócii tak dlho, až sa zvnútra rozpustila, pretože sme mozog i egúšika ňou presýtili v takej miere, že už viac nepotrebuje.
- Akčnejší hrdinovia môžu siahnuť po rekapitulácii. Vyvoláte si situáciu v mysli a vyťahujete z nej tak dlho emóciu, až v nej už žiadna emócia nezostane – a tým ste situáciu zneutralizovali. Postup pre pravoverných je tu, postup pre netrpezlivcov je tu. 🙂
- Pre chronických trpiteľov a kontrolných maniakov mám ešte jeden postup, ktorý pochádza pravdepodobne z NLP, ale už ho považujem za “svoj”: Pripomeniete si situáciu a ukotvíte ju na niektorom mieste svojho tela. Ukotvujete viacnásobne, aby sa kotva posilnila. Len čo sa vám dotykom na danej časti tela darí situáciu si so všetkou jej emocionalitou okamžite vyvolať, kotva je pevná a kvalitná. A teraz ju začneme prepisovať – nájdeme si situáciu totálne bez ľútosti, len s dobrými emóciami, a presne tým istým spôsobom si ju ukotvíme na tom istom mieste ako náš zlý zážitok. A kotvíme tak dlho, kým naša kotva nevyvolá pri dotyku tú príjemnú situáciu. Je to zdĺhavý spôsob, ale pomerne spoľahlivo presmerováva silu negatívnych emócií pôvodnej situácie do pozitívnych emócií novej “kotvy”.
Ak niekto máte svoju vlastnú techniku, sem s ňou! 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor