Kedysi som svoje telo nemala rada. Zazlievala som mu 18 kíl podváhy, štruktúru kostí a málo vyvinuté tvary. Neskôr, pri chorobe, som sa naučila ho akceptovať – a už som myslela, že “lekcia naučená”. Hehe… úžasný omyl.
Včera som mala podivný deň. Ráno som sa zobudila a bola som v poriadku, len ma trochu pobolievala hlava. Deň predtým som sedela v prievane, takže som si povedala, že je to dôsledok. Ráno som ešte cítila energetický dotyk Gabriela, taký jemný, ubezpečujúci, ako “si pod ochranou”. Len čo však prešiel, bol s napojením koniec. A len čo som vstala z postele, bol koniec s pohodou.
Hlava bolela ešte len mierne, ale prišlo mi zle a zdvihol sa mi žalúdok. Odtackala som sa do kúpeľne, prehnutá v pravom uhle. A tým môj funkčný deň skončil.
Celý deň som preležala. Najprv som myslela, že je to len pokazený žalúdok, a tak som si dala živočíšne uhlie na žalúdok a paralén na hlavu. Nič z toho nezabralo. Na raňajky len trochu vody a suchý polkrajec chleba. Potom do postele. Triasla ma zimnica a potila som sa ako somár v kufri, ale nemala som teplotu. Bolo mi len zle… zle… zle…
Napriek tomu všetkému som nezostala hysterická ako inokedy, keď mi je zle od žalúdka. Uvedomila som si, že “dnes sa bude vracať”, čo je teda po písaní matematických písomiek moja druhá najmenej obľúbená činnosť, a snažila som sa ju čo najrýchlejšie vyvolať, aby sa mi uľavilo… Podarilo sa až o pol piatej poobede.
No a dovtedy som len tíško ležkala. Zistila som, že neobsedím pri počítači a ani pri knihe. Vnútri som bola nejako podivne vďačná: hlava ma bolela len trošku, hoci všetky ostatné symptómy by boli ukazovali na parádnu, odrastenú migrénu. A tak som mala jeden deň sama so sebou.
Bol to deň podivuhodných obrazov a zistení. Pracujem na čakrových mandalách a zahrčkala som sa na srdcovej čakre. Mala som zopár vizuálnych vnemov, ako ju riešiť. (Samozrejme, keďže som nemohla ísť hneď k počítaču, neviem, čo si z toho ešte pamätám.) Mala som zopár úžasných vhľadov na situácie môjho života, ktoré ešte asi spracujem (ak ich dovtedy nezabudnem). A uvedomila som si, že svoje telíčko som po celý čas nie “akceptovala”, ale “trpela”… rozhodne som s ním nemala “partnerský” vzťah, ako by sa patrilo na jedinú vec, ktorú na tomto svete skutočne mám!
Príklad? Veľmi jednoduchý. Sedím za počítačom ponorená do grafiky a telíčko vyšle signál “chcem na záchod”. Pretože som s telíčkom “kamarát”, vezmem na vedomie a poviem “hneď, hneď, len ešte dokončím toto orezávanie”. Po polhodine orezávania ešte potrebujem obrázok doretušovať. Telíčko chce znova na záchod. “Hneď, hneď, len ešte…” Po dvoch hodinách sa zdvihnem a idem na záchod. A telíčko sa práve naučilo, že jeho priania sú podradnejšie ako priania ega/záujmu.
To isté, keď som v teréne. Hovorím s ľuďmi. Máme harmonogram, máme prestávky. Telíčko by jedlo. No nemôžem na obchodnom rokovaní vybrať “zlepáka” a začať žviakať! Tak poviem “ešte trochu počkaj”. Potom by som už aj jedla, ale zákazník ma odchytí na chodbe a ešte čosi sa pýta. Telíčko je hladné. Po dvoch hodinách, kedy ja ošetrujem nejaké priania nejakého cudzieho človeka, mi pošle znova signál – tým, že ma rozbolí hlava.
Ráno treba ísť na služobku. Treba vstávať o štvrtej. Telíčko chce ešte spať. Napriek tomu ho “vykopem” z postele. Telíčko sa naštve a pošle bolenie brucha. Aby to neskončilo behaním po záchodoch, urobím protiopatrenie a nejem a nepijem.
Telíčko zasa prehralo.
Ľudia, to nie je akceptácia… to je nevoľníctvo!
Po stole liezla mucha. V poslednom čase sa okolo mňa hodne hemžili… Kedysi som na šamanskej ceste zistila, že upozorňujú na veci, ktorých sa treba zbaviť alebo vzdať, pretože sú v našom živote už “odpad”. Chvíľku som s muchou rozprávala, bola som jej nesmierne vďačná za to, že tam je a robí mi spoločnosť. Poprosila som ju, nech to zlé odnesie preč. Sadla na mňa, lozila mi po pleci a nakoniec mi začala nalietať do vlasov.
Moja hlava si to pospájala. Telo a myšlienky. Myšlienky sú postoj. Keď si kúpime nové auto, chodíme okolo neho dobreže nie po špičkách, pucujeme každý fliačik, počúvame každý pazvuk motora a okamžite skúmame, či niečo netreba opraviť. Keď svieti červená kontrolka, že nemáme olej, dopĺňame olej. Keď bliká benzín, ideme tankovať. A keď sa auto opotrebuje, tak ho predáme a kúpime nové.
Naše telíčko nemôžeme predať a kúpiť nové, ale napriek tomu kašleme na blikajúcu kontrolku, na suchoty benzínovej nádrže, na škrípanie prevodovej páky… a robíme si to, čo nás zaujíma viac. Ale telíčko nie je bezbranné: má svoje spôsoby, ako nás donútiť venovať sa jeho potrebám. Jedna z nich je choroba. Alebo stavy ako ten môj.
Keď mi to došlo, spomenula som si na Gabrielov nečakaný energetický dotyk ráno. Vedel, čo sa bude diať, a potreboval ma dostať do stavu, kedy sa nebudem vzpierať a nebudem obviňovať celý svet… Preto som bola taká pokojná a odovzdaná! Preto som dostávala rôzne informácie a vhľady! Potreboval udržať moju pozornosť na rozoberaní veci, nie na tom, ako sa cítim.
🙂 Zakliklo. Bolo pol piatej poobede. 🙂 Už sa mi bolesť hlavy zhoršila a celé to začalo vyzerať na migrénu. Tak som sa spýtala telíčka, či si môžem vziať prášok. Použila som na to kyvadlo. Telíčko súhlasilo. Spýtala som sa, či si mám dať Brufen alebo Paralen. Ja som bola za Paralen, aby som nedráždila zbytočne žalúdok. Telíčko si vybralo Brufen.
Dala som si Brufen a ešte som ležala, kým nezaberie. Telíčko chcelo na záchod. Ležalo sa mi dobre, ale keď už som ho pochopila, radšej som povedala “OK” a išlo sa na záchod. 🙂 Okamžite.
A odteraz sa dáva väčší pozor na to, čo si telíčko praje. Nemôžem mu vyhovieť zakaždým, ale môžem mu vyhovieť zakaždým, keď mu vyhovieť môžem. 🙂
A ešte k tej migréne… Do pol hodiny prešla. Spomenula som si znova na Gabriela. Kedysi som mala hnusný záchvat migrény a lieky mi nezabrali. Poprosila som Gabriela, aby niečo “s tou bolesťou hlavy” urobil. Cvak! V okamihu bola hlava v poriadku. Ovšem všetky tie ostatné príznaky: nevoľnosť, napínanie na zvracanie, zvukoplachosť a svetloplachosť zostali a sklátili ma. 😦 Odvtedy Gabriel odmietal liečiť moje migrény a posielal vždy Rafaela s jeho jemnejšou energiou.
Zrejme až do včera. 🙂
Ale ľudkovia, ani vám neviem povedať, ako mám od včera svoje telíčko rada. Koniec nevoľníctva! Partneri forever. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor