Nešťastie – a všetky negatívne myšlienky a pocity, ktoré plodí – je forma nenásytnosti; toto trápenie je výtvorom spiacej mysle, ktorá vníma všetky okamihy nezávisle od ich povahy ako nikdy nepostačujúce! — Guy Finley

(Unhappiness — with all the negative thoughts and feelings that it breeds — is a form of greed; this kind of sorrow is produced by a sleeping mind that sees most moments, whatever their given nature — as never being enough!)

Toto je ďalší z motivačných článkov zo stránky Guya Finleyho:

Vyzerá to, ako keby úloha postarať sa o seba a o našich milovaných so sebou niesla aj istú formu nespokojnosti. Väčšina z nás musí ísť každý deň do roboty a robiť opakované činnosti, ktoré sme si ani nezvolili. A keď tieto nežiadané opakované činnosti preniknú do nášho života, čoskoro v nás vzrastie odpor k nim a cítime sa unavení a vyhorení.

Aj keď máme to šťastie, ež robíme to, čo sme chceli robiť, zábavka jedného okamihu sa stáva otravou iného okamihu, najmä keď sa dočasne zahrčkáme. Odpor sa v nás zdvihne ako prílivová vlna a prenesie nás v zlomku sekundy do sveta bez vďačnosti, nadšenia alebo nádeje. A teraz k tejto smutnej vyhliadke pridajme skutočnosť, že odpor sa časom tiež stáva jednou z našich rutín, a ľahko pochopíme, prečo sa tak často cítime v slepej uličke!

Nič však nie je, ako sa na prvý pohľad javí. Ak sa na život pozeráme očami odporu, je to, akoby sme hľadeli na svoj vlastný odraz v kaluži špinavej vody – všetko je skreslené. Ono vlastne hocikedy, keď sa na život pozeráme cez uzučkú škáru nejakého neželaného stavu, nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Iste, môže sa zdať, že sme sa zacyklili, ale naša duša sa nemôže nikdy zacykliť. Preto prvý krok, ako sa z tohto tupíka dostať, je začať vidieť pravdu:

To, čo nazývame ubíjajúcimi rutinami, je len naša myseľ, ktorá si hovorí, ako veľmi by chcela niečo iné.

Keď nás život ubíja, tak len preto, že k nemu pristupujeme s tým istým myslením, ktoré v ňom vidí to ubíjajúce. Ak začneme viniť vonkajšie okolnosti za to, že nemáme dobrý život, je to ako keby sme vinili televíziu za to, že pred ňou sedíme a pozeráme tie blbosti.

Miesto toho, aby sme sa sťažovali, môžeme zrušiť to, čo nás drží v ubíjajúcich rutinách. Môžeme zmeniť situáciu.

Prvým krokom je vysadiť to správanie, ktoré nás udržiava v mantineloch, čo sa nám nepáčia a ktoré by sme si najradšej “odželali” preč. Ak sa naučíme pozorovať a striehnuť svoje myšlienky a pocity – ticho pozorovať spôsob, akým naša myseľ pristupuje k danému okamihu – nespadneme do starých koľají, pretože žiadne koľaje nebudú vznikať.

Ak budeme na svojej ceste potrebovať povzbudenie, len sa pozrime na to, ako zakaždým, keď svoju pozornosť privedieme do terajšieho okamihu, nanovo definujeme sami seba. Toto je spôsob, akým to funguje.

Skúsme počítať, koľkokrát sa prichytíme, že zbiehame staré rutiny, kedy “nechceme byť tam, kde práve sme”, keď nechceme urobiť niečo, čo urobiť musíme. Len čo sa prichytíme, prerušme tieto myšlienkové vzorce a pocity. Odvráťme pozornosť z toho, čo nechceme, a nasmerujme ju do daného okamihu tak, ako práve prebieha.

Táto nová, zvýšená úroveň pozornosti nás spojí s tu a teraz, v živote v tu a teraz, čo je vlastne život našej duše. Je to vstup do sveta bez rutín, pretože v “tu a teraz” sme prvýkrát a nikdy tam nikto pred nami ešte nebol. 🙂