Naše skutočné Ja neprichádza na tento svet zaťažené starosťami, ľútosťou, strachom, nevraživosťou či hocijakým iným samoobmedzujúcim emocionálnym stavom, ktorý pramení v temnote.

Samonastolené obmedzujúce predstavy či myšlienky získavajú nad nami moc len vtedy, keď sa necháme presvedčiť, že potrebujeme niečo, čo v skutočnosti nepotrebujeme. Keď sa necháme vmanévrovať do tejto pozície, negatívne myšlienky a pocity sa stávajú našimi starými priateľmi – a hoci by sme sa ich radi zbavili, predsa ich vždy vyťahujeme na svetlo božie, pretože potrebujeme ich silu, aby nám pomáhala. Očakávame od nich, že nás povedú, a tak špacírujeme po svete v ustarostenom vnútornom monológu alebo sa vnárame do hnevlivých myšlienok, pretože nám aspoň na chvíľku dávajú pocit sily a moci.

Pravda je však iná.

Negatívne stavy samé o sebe nám neposkytujú nič cenného. Miesto toho z nás robia obeť, ak sa im podvolíme. Malý príklad:

Keď sa nám život rozpadá pod rukami, vyzerá ako tá najprirodzenejšia vec na svete, že sa stresujeme a oddávame ustaraným, nešťastným, zúfalým či depresívnym emóciám. Prečo sa však držať niečoho, čo nám pôsobí bolesť? Odpoveď je prekvapivá, pretože si obvykle neuvedomujeme, čo sa to vlastne deje:

Negatívne emócie nám navrávajú, že musíme cítiť tak, ako cítime.

Nejakým divným spôsobom slúži váha temných obáv ako dôkaz, že nemáme inú možnosť voľby, len sa nahrbiť pod tým, čo nás gniavi… ísť do kolien, cítiť sa podvedení či zbrojiť do boja.

Ak sa chceme z tohto začarovaného kruhu vymaniť, potrebujeme si uvedomiť jedno: Tak, ako slnko nemôže zakázať kvetom kúpať sa v jeho svetle, tak isto život nám nemôže zakázať cítiť sa dobre – navzdory všetkému, čo práve vnímame ako “príkorie”.