Keď už som včera ťahala karty pre iných, došlo mi otupno a tak som dnes vytiahla kartu aj pre seba. Chvíľu som na ňu divne pozerala – mám rada lúku a slnečnice, mám rada otvorený priestor a názov Vulnerability (Zraniteľnosť) mi veľa nehovoril.
Začala som uvažovať. Najprv mi to prišlo také absurdné – veď tie kvety nie sú “zraniteľné”. Majú korienok v zemi a keby sa ich nadzemnej časti čokoľvek stalo, vyženú z korienka znova.
Potom som si spomenula, že niektoré typy kvetov sú “letničky” – jeden korienok, jedenkrát kvitnúť a potom hastalavista, bejby. Tie by mohli byť zraniteľné… Keby sa niekto prebehol po lúke a podupal ich, možno by už nevyhnali. Možno by to bol taký premárnený kvietkovský život.
Z toho som sa dostala na otázku, ale či tie kvety beriem ako samostatné jednotky, alebo ich beriem ako súčasť prírody… pretože príroda je nezraniteľná. Keď požiare vypália celé lány lesa, na popole začnú rašiť nové stromčeky, ktoré dovtedy v tieni tých starých nemali šancu. Takže možno nie individuálny kvet či strom, ale príroda je nezraniteľná…
Začala som premýšľať, ako to súvisí so mnou a mojím životom, či sa z toho viem nejako poučiť. A tu zas nič… Akurát som si povedala, že keď idem takou lúkou, snažím sa nepolámať kvety, a že v tom budem pokračovať. Neviem, či by ešte vyhnali znova. Nechcem ich oberať o ich šancu žiť.
Ale môj život? Pathworking sa zasekol. A ako vždy, keď si nevieš rady a nezafungovalo ani väčšie kladivo, je načase pozrieť si návod… 😛 Tam som zistila, že som tú myšlienku vzala celkom inak, než ju myslel autor… a dostala som svoj osobný nákop!
Steven Farmer hovorí, že takáto lúka je pre niekoho absolútny relax, kde sa cíti spojený s celým zvyškom sveta. Ja rozhodne patrím medzi týchto ľudí. Nebo nad hlavou, štebotajúce vtáky, bzučanie hmyzu, farby a vône, vánok na svahoch, vlnenie trávy, v diaľke niečo na obzeranie (a nemusel by to byť práve človek 😕 ) – a čas sa zastaví a všetko, celá ľudská existencia, stráca zmysel a váhu.
Ale sú aj iní ľudia, upozorňuje Farmer – ľudia, v ktorých otvorené priestory vzbudzujú strach. Haha, strach… Prečo by mal niekto pociťovať strach, keď do široka-ďaleka vidí každý pohyb a každého nepriateľa?! Na druhej strane… ak sa máte potrebu skryť alebo zaliezť do bezpečia, na rovnej lúke sa môžete cítiť parádne nechránení… Ak máte tendenciu čeliť a bojovať, rovná lúka je neutrálne teritórium – nikto nemá výhodu na svojej strane a tak “väčší berie”. Jediný rozdiel je, ako vnímate sami seba, hovorí Farmer. Aj ten, čo má rád otvorené priestory a pohľad do diaľky, môže cítiť ľahkú nervozitu z vlastnej zraniteľnosti. Tá sa však nezakladá na strachu, ale na dôvere vo vlastné inštinkty.
Keby len o to, moje inštinkty sú na mne asi tá najdôveryhodnejšia vec, hundre môj vnútorný monológ. A Farmer zasa dodáva: ak sa naučíme počúvať svoje inštinkty (intuíciu), získame tým schopnosť vychutnávať si každé prostredie, v ktorom sa práve nachádzame.
A tu nastupuje moja pamäť (zas až taká biedna zjavne nie je) a ja si spomínam, že Miguel Ruiz hovoril Susan Greggovej, že skutočne bezchybným bojovníkom by bola vtedy, keby ju vysadil v nejakom totálne neznámom prostredí, kde by neovládala ani jazyk, a napriek tomu by to nezhoršilo kvalitu jej života. 🙂
Nie je to tiež o inštinkte/intuícii? O tichom vedení (v zmysle “vedieť”, nie “viesť”)?
A moja myseľ zasa zameandrovala: kedy by som sa cítila absolútne v pohode, aj keby som bola v cudzom prostredí, neznalá zvykov, jazyka, zvierat, rastlín, počasia? Vtedy, keď by som každú sekundu žila ako svoju poslednú. Keď by mi na ničom nezáležalo, len na tom, že nebudem cítiť negativitu.
Na povrch sa derie nejaký obraz z anjelských channelingov. Neviem ho uchopiť, ale je to pocit – keď sa takto otvoríme svetu, začne nás svet viesť za ručičku a každý okamih je jeden malý zázrak.
🙂 Páčilo by sa mi žiť reťaz malých zázrakov.
Listujem v knižke ďalej a odrazu nachádzam také drobné pohladenie na duši:
Teraz sa už nachádzaš na mieste, kde si môžeš dovoliť prejaviť svoje city, ba ešte viac – kde môžeš riskovať ukázať pravdu o tom, kto si; tú pravdu, ktorú pozná tvoje srdce a tvoja duša. Nepotrebuješ už v obave ukrývať pred ostatnými, kto si.
Iste, iní ťa môžu posudzovať, hodnotiť, kritizovať a možno dokonca zatracovať. Všetko toto je možné. Ale keď si začneš dôverovať, že máš silu vysporiadať sa s týmito reakciami a nemusíš sa stále prispôsobovať a ukazovať svetu len tú “bezpečnú” tvár, môžeš pripustiť svoju zraniteľnosť bez toho, aby ti robila zle. Ak sa budeš stále ovládať a prispôsobovať a budeš potláčať svoju pravdu, vytváraš si len ilúziu bezpečia. Ak sa spoľahneš na svoju dôveru a vnútornú hodnotu, môžeš si vybrať nebáť sa poranenia a ukázať svetu svoju skutočnú tvár.
🙂 Svet, tras sa – helar ti ide ukazovať svoj skutočný ksicht! 😆
A tu mi doklikol sen o štvrtom poschodí, ktorý som mala nedávno. Prehrabávala som sa v kopách šatstva. Martina vraví, že šaty sú identity, “verejné tváre” človeka. No, v mojom sne toho šatstva bolo hodne… Ak to vztiahnem k sebe, tak vlastne je to oboje o tom istom – odložiť “verejné identity” a byť sama sebou. A ak to vztiahnem na iných, tak potom skôr môj pôvodný pocit: tam hore na lúke, kde je len nebo nad hlavou, prestáva byť ľudská identita dôležitá. Môžeš byť kráľ či žobrák, môžeš byť krásny či škaredý, môžeš byť génius či debil – pokiaľ nie si vietor, vzduch, zem, voda, nie si nič. Si len jeden kvet medzi mnohými, jedno steblo trávy vo vetre. Jedna myšlienka, ktorá nikoho nezaujíma a niet ju komu povedať. Tam hore na lúke je všetko rovnako dôležité a nič nemá samostatnú hodnotu. Jediné, čo má skutočnú hodnotu, je absencia hraníc a absencia individuality. Vtedy k tebe priletí motýľ, pretože vyzeráš tak nejak ako kvet a on ťa berie za “svoj svet”.
🙂 Až vtedy skutočne si.
Páčilo by sa mi len byť. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď