Eprakone – ezoterika a spiritualita

Včera mi prišli karty Earth Magic Oracle Cards od Stevena Farmera. Včera som bola uťahaná ako pes a tak už som balíček ani neotvorila – až dnes. Sú vskutku nádherné… Hneď som si vytiahla jednu. Najprv som na ňu čumela ako teľco na nové vráta, akosi mi nič nehovorila (dnes mám asi “nespirituálny” deň) a bola by som prijala hociktorú inú z tých nádherných kariet, ale nakoniec som sa zachovala ako “osvietenec” 😛 , kopla sama seba do zadku a pozrela do knižky. A – ako aj inak – dozvedela som sa… 🙂

Moja karta na dnešný deň je Mliečna dráha. Knižka začína exkurzom do faktografie Mliečnej dráhy – je to galaxia, akých je v nami pozorovateľnom vesmíre nespočetné množstvo. Obsahujú rovnako nespočetné množstvo sĺnc, z ktorých nám najznámejšie je naše vlastné Slnko. Najstaršia hviezda v našej galaxii má 13,2 miliardy rokov a hovorí sa, že je takmer taká stará ako celý vesmír. Zem má len nejakých 4,5 miliardy rokov. Potom tam je o vzdialenostiach v svetelných rokoch, kde už samotné čísla sú nepredstaviteľné, a keď do toho domontujete ešte tú rýchlosť svetla… no amen tma. 😕

A Farmer hovorí:

“Nedoziernosť a obrovitosť  zaskočia myseľ a namáhajú predstavivosť, ale súčasne nám dávajú predstavu o tom, kde do toho všetkého zapadáme my.”

Pri pohľade na celý vesmír sa naša drobná človečia nátura a jej boliestky dostávajú do celkom novej perpektívy, čo? 🙂 Ak sa budeme naďalej pridŕžať nášho krátkozrakého človečieho myslenia, nemáme veľkú šancu vidieť ten veľký obraz “tam vonku” – súvislosti, prepojenia a zmysel. Pretože ten zmysel môže byť takého obrovského rádu, že drobná človečia optika ho proste postrehnúť nedokáže…

Nie sme však odkázaní len na našu optiku. Ľudská duša má úžasnú schopnosť poznávať cez svoje vnútro. Musí však urobiť jedno – získať odstup od seba samého a toho, čo dnes považujem za problémy, výhry, šance či obmedzenia. Problémy, výhry, šance a obmedzenia a s nimi spojený strach, konkurenčné myslenie a nevraživosť majú totiž význam len pri pohľade cez dvojo drobných človečích očičiek, zakotvených v drobnom človečom telíčku zmietanom drobnými človečími vášňami. Keď sa zbavíme svojich prianí, chcení, vášní, emócií, postojov a súdov, získavame potrebný odstup na to, aby sme čokoľvek dali do tej správnej perspektívy.

Keď som si pozerala kartu, napadlo ma hneď niekoľko vecí: ani nevieme, či nie sme tá posledná galaxijka niekde na chvoste, ale zrovna náš postoj a pohľad na vec má byť najdôležitejší pre celý zvyšok vesmíru… A vesmír sa o nás postoj nezaujíma. Vesmíru je to fuk. Ten má svoje zákony, svoj stred a okolo toho sa točí naďalej a ak posledná galaxijka na jeho chvoste začne zavadzať a brzdiť, tak ju proste odexpeduje kamsi mimo vesmíru a mimo hraníc mojej predstavivosti…

No dobre… Tak sme malí, zraniteľní, zanedbateľní… a čo? Nie sme takí preto, že nás takými niekto urobil, ale preto, že sa takí cítime. Cítime sa menej než “anjeli” (aspoň poniektorí). Cítime sa menej než Boh. Ale ak sme súčasťou Všetkého-čo-je, možno sme malí, ale rozhodne nie sme zanedbateľní… Bez nás by chýbal Všetkému-čo-je zrovna ten jeden atómik, ktorý z neho robí Všetko-čo-je… Bez nás by Všetko-čo-je nebolo Všetkým-čo-je!

🙂 Je to taká drobná človečia hlúpa hrdosť, ale drobný človiečik potrebuje drobné človečie hlúpe hrdosti a fantázie na to, aby prežil svoj drobný človečí hlúpy život a robil z Boha Boha 😀 … tak čo? Odstup a objektivita predsa neznamenajú, že sa teraz musíme svojich snov a predstáv totálne vzdať! Potrebujeme sa cítiť šťastní, pretože sme prepojení so všetkým ostatným a ak nám bude nanič a budeme vibrovať na nízkej vibrácii, automaticky tým ťaháme nadol vibráciu celého zvyšku vesmíru. Ale súčasne potrebujeme byť dostatočne objektívni a nezúčastnení, aby sme boli schopní postrehnúť všetky tie zákonitosti a pravidlá, ktoré nám náš vesmír dáva k dispozícii, aby sme si naplnili svoje drobné hlúpe človečie potreby a boli drobný hlúpy šťastný človiečik medzi inými drobnými hlúpymi šťastnými človiečikmi! Potrebujeme oči, aby sme videli. Ale nie naše fyzické oči, obmedzené svojou veľkosťou, ale potrebujeme oči našej duše, ktorá je rovnako stará a rovnako veľká ako celý vesmír a preto je schopná postrehnúť aj to, čo je pre nás také “nadrozmerné” ako Nebo. 🙂

Pozerám na kartu, pozerám pozerám – a správa došla. Neupínať sa na svoje vlastné predstavy, pretože tie budú vždy len malý výsek z obrovských možností, pretože ich vymyslel maličký výsek z obrovského rozumu. 🙂 Miesto toho vedieť, kam si nasmerovaný, a využiť každú príležitosť a každú cestičku k tomu, aby si sa dostal čo len o centimetrík bližšie k svojmu cieľu… A vo vesmíre existujú dva druhy ciest. Jedny sú “prirodzené” a ako ramená špirály sa postupne dogravitujú do centra. Iné sú “skratky” – pohyb medzi ramenami špirály a priamo k centru – ale obsahujú okrem “známeho” aj ten desivý neznámy priestor medzi nimi, ktorý je úplne iný ako to, čo poznáme, a ktorý musíme prekonať, ak sa rozhodneme pre skratku.

A tak ak sa rozhodneme pre skratku, budú obdobia relatívnej pohody, kedy budeme čeliť predvídateľným veciam v predvídateľnom svete – možno nie zrovna najpríjemnejším, ale veciam, kde vieme, ako na ne… A potom budú obdobia absolútneho hororu, kedy sa nám náš svet, sebaobraz a presvedčenia rozpadnú pod rukami a nechajú nás nahých v studenom daždi… až kým zas nedosiahneme hranicu predvídateľného, neskľudníme sa a nenaberieme nové sily do najbližšieho “preskoku”.

🙂 Ešte dobre, že mi je už všetko jedno. Volím skratku a dúfam, že budem mať dosť síl na to, aby som vydržala až do cieľa. A keď nie… tak nie. Hat nicht sein sollen, ako hovoria Nemci. Alebo, ako hovorím ja: ném kaki šerbelba. Game over – next game. 🙂

A teraz Steven Farmer (tak sa mi to páči, že to sem musím dať):

Svedok, vnútorný aspekt z nás samých, ktorý jednoducho pozoruje všetko v našom živote, ti tu ponúka svoje oči. Cez jeho pohľad čistého vedomia môžeš skúmať všetky aspekty svojich skúseností – fyzické, emocionálne a mentálne – bez toho, aby si niečo musel popierať. Keď to urobíš, pochopíš väčší výsek reality, než ktorý ti obvykle umožňuje pochopiť tvoje ego, a tým uvidíš veci pred sebou jasnými očami a otvorenou mysľou.

A keďže ide o pathworking, pozrite si kartu aj vy a napíšte, čo vyvoláva vo vás. Poďme sa rozvíjať navzájom. Potrebujem aj iné “drobné človečie oči”, aby som videla väčší výsek reality, než ktorý mi umožňuje vidieť moje ego (a to teraz v tom pozitívnom význame; ego=ohraničená entita). 🙂

• Pre ktoré situácie v našom živote je táto karta reprezentatívna?
• Kde máme úzky pohľad a nevidíme všetky možnosti?
• Kde nás videnie iných vytáča? (Tu sme totiž na hranici prielomu nášho vlastného videnia a rozšírení uhlu pohľadu.)