Tu je výťah z knihy Medicine Child od Raya Stewarta, ktorý zverejnil na svojom blogu Lujan Matus. Ray Stewart je vraj trojitý nagual, ktorého Lujan Matus objavil… Nuž, v tomto ohľade budem skôr skeptická, pretože priveľa tých ľudí akože bez sebadôležitosti si rado dáva populárne označenia “nagual” a podobne. V každom prípade, aj keby to hovoril Fero z Vyšnej Nižnej, ak je to múdre, tak to je múdre a stojí za to zapodievať sa tým nezávisle od toho, čo je alebo nie je autor 🙂 . (Ale aj tak špekulujem, že ak bosoráci vetvy dona Juana mali fámu, že trojitý nagual sa objavuje raz za 1000 rokov, tak by sme po Castanedovi mali snáď mať na ďalších 1000 rokov pokoj, ta ňe? 😛 )

No, a tu je článok:

Bojovník je ktosi, kto zo seba vytvoril osobu v bojovej pohotovosti a uplatňuje všetky poznatky pochádzajúce z tohto stavu do svojho života vo všetkých ostatných dimenziách. Vedia, že sú tu náhodou a konajú tak, akoby táto príležitosť bola dar a oni si vychutnali krátku skúsenosť života a všetkého, čo so sebou prináša. Bojovník je v stave vojny s predstavou “ja”, ktoré zodpovedá za pocit našej oddelenosti od všetkého ostatného. Tento pocit obmedzuje a delí a posilňuje sa tým, že klasifikujeme a definujeme a vytvárame tým pocit konečnosti spoločenského videnia, ktoré podporuje ilúziu oddelenosti.

Bojovník je len bojovník, no napriek tomu v svojej jednoduchosti stelesňuje veľkú komplexnosť. Na svojej ceste sa dostáva do situácií, ktoré hrozia, že ho obmedzia a ohraničia, no napriek tomu sa vracia do stavu bez-foremnej nemerateľnosti. Sám seba redukuje na nič a preto je v tejto prázdnote prístupný všetkému. Naopak však nie je prístupný ničomu, čo by mu ubralo z jeho bez-foremného spôsobu existencie.

Bojovník vníma veci srdcom a vie, že nezáleží na ničom inom, len na kráčaní vlastnou cestou s integritou a na nezlomnom učení sa zo všetkého, čo ich postretne. Bojovník, ktorý žije v súlade so svojou smrťou a vníma srdcom, si je vedomý, že to, čo vyzerá na jednej strane ako koniec cesty, je na druhej strane len jej začiatok. Len čo toto prijme za svoje, pripravuje sa na nevyhnutné – nech už to v daných okolnostiach značí čokoľvek. Je si stále vedomý svojho čoskorého odchodu, a pozerá cez oči konečnosti na všetko, čo mu život prináša, akoby to bol dar a súčasne aj výzva.

Na svojej ceste nachádza bojovník útechu v tomto stave vnútorného miera v stave bojovej pohotovosti. Smrť je preňho totiž len konečný prah tohto života, ktorý je súčasne začiatkom novej cesty. Bojovník žije v tomto stave “už som mŕtvy” a tak každý aspekt svojho života žije naplno a so všetkým svojím potenciálom a keď tento okamih pominie, jemne a nenásilne ho prepustí, akoby nebol nikdy existoval. Akoby robil krok vpred v ústrety tajomstvám, ktoré nás čakajú “tam vonku” a paradoxne v našom vlastnom vnútri. Bojovník sa snaží prekonať tieto samonastolené obmedzenia vlastného vnímania tým, že si uvedomuje svoju bez-foremnosť a to, že vďaka nej sa môže identifikovať s hocičím v svojom okolí. Vďaka emocionálnemu odstupu zisťuje, že niet čo poraziť a niet byť kým/čím porazený.

Bojovníka nezaujíma výsledok, výhra či prehra, či má pravdu alebo nie. Žije pre skúsenosti a poznanie, ktoré z nich môže vyťažiť, pretože uplatňovaním vnútornej prázdnoty a bez-foremnosti prekročil obmedzenia konkurenčného zmýšľania. Čokoľvek v živote je tu pre neho a on je tu pre čokoľvek v živote, pretože jeho vedomie sa dokáže stotožniť s hocijakou životnou formou. Táto cesta ho celkom pohltí, ako sa postupne vzdáva predstavy “nepriateľa” a bojuje s jediným skutočným nepriateľom, ktorého má – so samonastolenými obmedzeniami. Stáva sa stelesnením zjednoteného kolektívneho poznania s úmyslom poznávať a zdieľať. Cez svoje hľadanie a poznávanie sa bojovník odovzdáva tomuto výsledku.

No a ja za seba: mnohé z tohto ma naučili anjeli skôr, než mi to takto naformuloval pán Stewart. Takže na tom asi predsa len niečo bude. Pre mnohé z toho, čo sa so mnou dialo, dostávam vysvetlenie čítaním Castanedu. Ako mi kedysi Gabriel povedal: je to cesta k sebe samému, k vzostupu…  🙂