Posledný deň som mala zasa sériu udičiek, ktoré ma doviedli k ďalšiemu zisteniu o sebe (ale aj o ľuďoch naokolo).
Začalo to celkom nenápadne, tým, že som si čítala Sáncheza a robila z neho výpisky. Natrafila som tam na pasáž s cvičením, kde sme nerobili nič iné, než nastavili si budík na rôzne nepravdepodobné časy a zapisovali si, čo sme si mysleli, čo sme robili, čo sme cítili v okamihu, kedy zazvonil. Cvičenie spracujem a pridám.
No a Sánchez tam píše, že sebapozorovanie je stalkovanie. Nie že by som to nebola vedela, ale nejako ma to zarazilo a zostalo mi to visieť v pamäti. Vzdialená od bezchybnosti, ako v týchto dňoch som, som sa nezarazila a nezačala rozjímať. (Aspoň ma nerozbolela hlava.)
A celý proces doklikol dnes ráno, keď v rádiu dávali Boba Segera, Still the same. Tú pesničku mám rada už roky rokúce. Odjakživa som mala pocit, že je to pesnička o mne. Ale z nejakého dôvodu som ju dnes ráno počúvala inými ušami – ušami stalkera. A naučila som sa niečo o interakcii medzi helar a svetom naokolo:
Bob Seger – Still the Same
Áno, je to o mne. Je to o mne do posledného písmena, ibaže mňa karty nezaujímajú; nehrám hry, v ktorých pravdilá určuje niekto iný a ja nemám aspoň akú-takú možnosť ich modifikovať. 🙂 Ale ten zvyšok by sedel: nedotknuteľnosť, pretože človek nevytvára pre iných vstup do vlastného života; nezáväznosť, aby sa hocikedy dalo zdvihnúť a odkráčať; byť stále aspoň o pol kroka pred “nepriateľom”; v prípade potreby zmobilizovať šarm alebo iné zdroje, utiahnuť hocijakú situáciu a potom sa pohnúť ďalej; oči mať upreté stále aspoň 5 cm nad horizont… a tá nemennosť. Vo všetkom, čo robím, sa svojbytnosť prejavuje ako to príslovečné červené vlákno.
A teraz lekcia z robenia predpokladov 🙂 : Už keď som pesničku počula prvýkrát, bolo mi jasné, že spevák to myslí ako výčitku. Za všetky tie roky som nechápala, prečo to myslí ako výčitku (ale to s tou výčitkou je výsledkom toho, že až dodnes som nesprávne počula text a miesto “you still aim high” som počula “you still ain’t high” 😕 ), ale dnes mi to dokliklo… Človek s týmto správaním je predsa pre iných neuchopiteľný. Nemôžete sa naňho spoľahnúť, že tu bude, keď vám bude nanič a budete sa chcieť o neho oprieť. Možno práve vtedy on už bude na ceste niekam inam. Nemôžete sa spoľahnúť, že poníži svoje potreby pod vaše a bude vás držať za ručičku, lebo vy ho taaaak milujete… A rozhodne nedá najavo, keď mu bude zle, ale sa bude boriť sám so všetkým a o vašu pomoc nepožiada a možno ju nedokáže ani prijať, keby ste ju ponúkli – čím vo vás vyvolá pocit, že preňho nie ste dôležití, že vás nepotrebuje (alebo dokonca odmieta)…
Parádny ksicht, čo? 😛
Keď som si to uvedomila, začali sa mi vysvetľovať rôzne veci z môjho života, ktoré som si vedela odôvodniť každú osve, ale nevidela som v nich systém. Napríklad chápem, že Parazit do mňa nedokázal zaťať pazúry príliš hlboko. Bola som preňho “klzké” sústo. Pochopila som ľudí, ktorí sa na mňa upínali a snažili sa ma donútiť žiť ich život miesto nich (alebo v tom menej príjemnom prípade nechať ich žiť môj život miesto mňa, pretože im imponovala moja svojbytnosť a chceli byť tiež takí). Pochopila som skupinovo ladených ľudí, pre ktorých som odporné ohrozenie, pretože nepotrebujem byť členom ich “svorky”. A chápem svoje nepochopenie voči reakciám iných na mňa. Neuchopiteľného človeka si nemožno namodelovať. Čokoľvek v jeho správaní odhadnem, mám 50% šancu, že sa mýlim – lebo rozmýšľa celkom inak ako ja.
🙂
A teraz už aj chápem, prečo každému vadí moje ego a nikomu nevadí jeho ego. Keby som bola členom ich “svorky”, musela by som sa im prispôsobovať, inak by ma vyhostili. Pochopila som aj, prečo mne vadí to, že ľuďom vadí moje ego, hoci majú povážlivé problémy s tým svojím – ale to akosi nevidia. Môj pohľad na všetky situácie je nemenný. Ich pohľad v rámci vlastnej “svorky” je iný ako ich pohľad na ľudí mimo ich “svorky”. Mňa rozčuľuje nie to ego, ale to, že nevidia…
Hodne veľa čiastkových poznaní dnes zapadlo do celistvejšieho obrazu. Myslím, že dnes v noci budem lepšie spať. A je šanca, že ma tí, čo nechcú/nedokážu vidieť, už konečne prestanú rozčuľovať.
Sú proste iný živočíšny druh. 🙂
Takže:
- Prílišná sebazodpovednosť plodí samotu. S tým dokážem žiť. Celý život som nežila inak.
- Na druhej strane, “byť sám” ešte zďaleka neznamená “byť osamelý”. 🙂 Byť sám je fyzický stav, byť osamelý je vnútorný stav. Aby sa tak človek nezačal cítiť, potrebuje si len udržiavať svet, v ktorom ľudia nemajú pevnú adresu, len prechodné bydlisko, a obsadiť ho len ľuďmi, ktorí s tým vedia žiť a fungovať bez problémov.
- Príliš často “nepatriť” znamená “byť nepriateľom”. 🙂 Tak dobre; prijímam. 🙂 You Can’t Win Them All. You don’t want to win them all anyway, do you? 😀
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor